2. schôdza

Pani poslankyňa Petrík, povedali ste, že ste nenašli v programovom vyhlásení Istanbulský dohovor, no ja som ho tam našiel. Akurát že táto vláda má sklon niektoré veci tak zaobaľovať a teda nepovie mečiarizmus, ale povie autoritárska politika na konci 20. storočia, a teda nepovie Istanbulský dohovor, ale povie medzinárodný dokument, ktorý sa dotýka manželstva, rodiny či násilia na ženách a deťoch, a je presne v tej vami citovanej vete, že "v tejto súvislosti sa osobitne zameria na potieranie násilia na ženách, napríklad rozvojom služieb a opatrení na predchádzanie a postihovanie násilia na ženách a domáceho násilia, ale aj celospoločenskou diskusiou o medzinárodných dokumentoch, ktoré sa dotýkajú manželstva, rodiny či násilia na ženách a deťoch". Čiže Istanbulský dohovor tam je zaobalený. Máte pravdu, nie je tam jeho ratifikácia. Je tam, že bude celospoločenská diskusia. Čiže vláda chce pomôcť v boji proti násiliu celospoločenskou diskusiou.
A na záver, teda budete mať možnosť reagovať na nás, čo sme vystúpili s faktickými poznámkami, tak dovolím si len jedno odporúčanie, že na niektoré úchylné otázky nie je potrebné odpovedať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa, chcel by som vám vyjadriť v niečom uznanie. Keď sa tu obzriem v sále, tak v opozícii vidím veľa odborníkov na sociálnu oblasť v opozícii, či už je to v našom poslaneckom klube, v SAS alebo aj inde. Ale vy ste v takej špecifickej situácii, že ste mali možnosť byť súčasťou novej vlády. Očividne sa problematike, o ktorej ste hovorili, rozumiete a napriek tomu vaše presvedčenie a hodnoty boli silnejšie ako túžba stať sa súčasťou vlády.

Ďakujem pekne. Ďakujem pani kolegyni za vystúpenie. Objavila sa v nej silná téma ľudských práv, ktorá sa však naozaj len zlomkovou časťou zobrazuje v programovom vyhlásení vlády, nemá tam vlastnú zásuvku, nespomína sa tam, okrem národnostných menšín, snáď žiadna menšina. Nespomínajú sa tam ľudia a tí najslabší, ktorých práva treba brániť. Za zvrhlé a úchylné hybridy, nemyslím, že pani poslankyňa by niekoho považovala. Snáď si myslím, že by sme za nich mohli považovať jedine tých, ktorí ľudí takýmito menami nazývajú.
A ja by som si dovolila v tomto krátkom vystúpení pripomenúť to, čo aj pani kolegyňa počula z úst pani podpredsedníčky vlády včera na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde pani ministerka spomínala, že napriek tomu, že do programového vyhlásenia vlády sa nedostala jej idea obnoviť rodinné senáty, že tento plán má. A ja verím, že my spoločne aj s ostatnými odborníkmi na túto problematiku jej tento jej plán budeme spoločne pripomínať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem podporiť pani poslankyňu Petrík v časti tej, v ktorej sa venovala rodinnej politike. Len veľmi kratučko chcem povedať, že pravdepodobne sa v niečom nezhodneme pri ratifikácii Istanbulského dohovoru. Áno, odstraňovaniu násilia na ženách, určite áno. Všetky formy pomoci, áno. Venujem sa tomu osemnásť rokov. Problém bol, že v rokoch 2013 – ´14 tu vlastne prebehla určitá diskusia o prijatí, o ratifikácii Istanbulského dohovoru a naozaj vyvolala veľkú polemiku. Takže škoda, že sa Istanbulský dohovor nedá prijať s výhradami. A už len úplne kratučko, že vlastne ho ešte neprijali, množstvo ďalších krajín, ako je napríklad Nemecko a Nórsko.
Určite podporujem pani poslankyňu v tom, že nedostať dnes do nového programového vyhlásenia vlády stať, časť o rodinnej politike, je podľa mňa úplne trestuhodné. Dnes, keď čelíme takému demografickému vývoju, kedy sa rodinám už venujú nielen demografi, ale aj ekonómovia a možno aj každý súdny človek a občan, je to skutočne trestuhodné. Budem sa tomu venovať vo svojom príspevku. Ale mne to ukazuje aj takú jednu vec, že vidím, ako ste strašne vzdialení takým bežným problémom rodín, členom rodín a mladým rodinám. Zatiaľ toľko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. My sme sa stretli s pani poslankyňou Petrík ešte pred tým, než prišla do parlamentu, na pôde Platformy žien Slovenska a mal som tú česť byť menovaný ambasádorom žien. Od tej doby sa snažím naozaj sa tej téme venovať a na fórach, kde väčšinou teda práva a pozíciu žien presadzujú hlavne ženy, tak sa snažím zasahovať z toho mužského hľadiska. A čo vlastne na Slovensku potrebujeme, je reálne priznať, že so ženami nemusíme byť rovnakí, ale sme si fundamentálne rovní, že pri niektorých veciach, ako vytváranie prostredia pre pracujúce matky, pre ochranu žien pred násilím, pri boji s násilím priamo páchaným rodinnými príslušníkmi alebo blízkymi osobami, potrebujeme sa pohnúť dopredu. A ja som na strane tých, ktorí tvrdia, že ratifikáciou Istanbulského protokolu by sme sa dostali dopredu. A nie úplne rozumiem tomu, keď na základe ideologických pohnútok, teda podľa mňa, podľa mňa ideologických, sa brzdí ratifikácia Istanbulského protokolu a v ochrane žien pred násilím, ktorá by mala byť naozaj prioritou nás všetkých, sa neposúvame dopredu. Zároveň som zdesený z toho, ako napríklad aj verejnosť zareagovala na pozíciu Lucie Nicholsonovej, ktorá je podpredsedníčkou parlamentu, dokonca niektorí písali, že veď bola tehotná, nemala kandidovať. Takže zjavne veľa práce na pozícii žien v tomto štáte ešte máme a som rád, že máme novú krv v tejto sile.

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa pokúsim ísť po poradí.
Pán Viskupič, ďakujem veľmi pekne. Ja určite sa budem zúčastňovať aj výboru pre kultúru a médiá a veľmi rada budem spolupracovať aj na tejto téme, keď som súčasťou výboru.
Pán Laurenčík, ak môžem reagovať na vás, ja som práve preto odišla zo SIET-e, presne preto, čo ste hovorili, som odišla zo SIET-e.
Na kolegu poslanca z ĽSNS na tému rodina. Viete, ja si myslím, že tieto vaše otázky sú silne provokatívne a silne spoločnosť polarizujúce. Nemyslím si, že na pôde parlamentu by sme vôbec legislatívne mali momentálne, keďže viem, že ku konsenzu nedôjdeme, akýkoľvek má kto z nás názor, nemali by sme tieto témy aktuálne otvárať, pretože tu môžme byť ďalšie dva týždne. Ja sa chystám, ja si myslím, že sa všetci rodíme rovní, ale tie témy, ktoré som predniesla vo svojej reči, tým sa ja budem venovať. Takže, prosím, nesnažte sa ma opäť dovliecť do odpovede na otázku, na ktorú vám skrátka neodpoviem.
Pán kolega Dostál, súhlasím. Ja som pochopila tiež v rámci programového vyhlásenia vlády, že o tých medzinárodných dokumentoch, o ktorých sa tam píše, myslíte Istanbulský dohovor.
A ak môžem reagovať aj na pani poslankyňu Verešovú. Ja budem rada, keď sa dostaneme k nejakým konkrétnym praktickým opatreniam, ktoré pomôžu posunúť túto tému vpred. Lebo tak isto včera sme hovorili s pani ministerkou Žitňanskou, že teda naozaj nie je to v programovom vyhlásení vlády, ako ratifikácia Istanbulského dohovoru, takže nemám nejaké ružové okuliare, že sa to podarí. Takže budem sa snažiť ísť aspoň po tých praktických veciach. A to je myslím všetko.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, ja teda patrím k tým parlamentným nováčikom a teda to dnešné moje vystúpenie je možno jednoduchšie pred takou menej naplnenou sálou. Ale verím, že sa ho zhostím dobre a možno sa s vami podelím aj o tie dojmy z toho včerajšieho dňa, kedy musím povedať, že som bola veľmi prekvapená tým, čo som tu zažila, a mnohými vystúpeniami mnohých kolegov, ktoré, myslím si, že neboli adekvátne a hodné úrovne poslanca Národnej rady.
Ja teda pracujem ako regionálny politik na pôde mestského zastupiteľstva alebo Trenčianskeho samosprávneho kraja a musím povedať, že tá úroveň komunikácie sa mi zdá byť lepšia ako tu. Verím, že je to len taký začiatok, taký štart, a že toto sa zlepší. A hlavne sa zlepší aj obsah toho, o čom budeme hovoriť, a budeme riešiť naozaj reálne problémy občanov Slovenskej republiky.
Ja som sa v SIET-i venovala regionálnej politike, a preto ma teda vo vládnom programe zaujala predovšetkým politika odstraňovania rozdielov medzi regiónmi. Vláda chce kontinuálne pokračovať podľa zákona 336 z roku 2015 o podpore najmenej rozvinutých regiónov pomocou jedenástim okresom, ktoré sú teda najhoršie na tom v rámci Slovenska. Ja osobne sa domnievam, že je to málo. Je to málo, pretože okrem týchto jedenástich okresov sú na Slovensku mnohé iné regióny, ktoré zásadným spôsobom potrebujú pomôcť.
V SIET-i sme mali pripravený program pre túto oblasť a chceli sme ho realizovať. Konkrétne sa týkal toho, že sme mali na mysli pomoc pre viac okresov na Slovensku, teda širší rozsah, a mali sme aj konkrétne nástroje na to, aby sme týmto regiónom pomohli. Medzi tieto konkrétne nástroje patrili napríklad turboodpisy, ktoré mali poskytnúť určité daňové zvýhodnenia, plošné, podnikateľom, ktorí práve by podnikali v týchto menej rozvinutých okresoch. Mali sme záujem aj na tom, aby sa štátni tajomníci presunuli bližšie. Bližšie k ľuďom do regiónov, aby možno naozaj viac vnímali tie problémy, pretože tak ako ja, ako zástupkyňa Hornej Nitry, sa častokrát sa cítime nevypočutí, tak sme mali práve záujem priblížiť štátnu správu samosprávam. Tak isto sme chceli riešiť výjazdové zasadnutia vlády takým spôsobom, aby sa konali s určitou pravidelnosťou v jednotlivých krajoch a aby teda vláda videla, kde sú tie reálne problémy. Ja ako primátorka piateho najväčšieho okresu na Slovensku, je realita taká, že som nebola pozvaná ešte ani na jedno výjazdové zasadnutie vlády, práve asi z toho dôvodu, že som nemala nikdy tú správnu stranícku príslušnosť. Myslím si, že takto by sa veci riešiť nemali, že naozaj každý by mal mať právo zúčastniť sa výjazdového zasadnutia vlády, zvlášť v takej pozícii, ako som sa teda nachádzala aj nachádzam ja ako primátorka mesta.
Konkrétne náš región, región Hornej Nitry riešia alebo trápia dva zásadné problémy. Je to problém dopravnej infraštruktúry a problém zdravotníctva. Dokonca si myslím, že tieto problémy nie sú len problémy Hornej Nitry, pretože ľudia okrem zdravia potrebujú prácu, a teda podmienku pre to, aby tie pracovné príležitosti v regióne boli.
So záujmom som si prečítala programové vyhlásenie práve v časti zdravotníctva, kde teda sa hovorí o tom, že sa bude prehodnocovať aj koncová sieť nemocníc. Neviem, do akej miery, kto ste sa stretli s týmto problémom, ale myslím si, že tento problém je naozaj problémom, ktorý trápi veľa ľudí na Slovensku, pretože častokrát sme svedkami toho, ako sa zatvárajú nemocnice a ľudia majú obavu z toho, kam pôjdu za zdravotnou starostlivosťou, ktorá nemocnica ich ošetrí, ktorá to bude tá najbližšia. My konkrétne máme teda nemocnicu v Bojniciach, ktorá je v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja, a táto nemocnica má dlhodobo hospodárske zlé výsledky, čo je dané zlým nastavením systému, ako sú nemocnice dnes financované. V rámci Trenčianskeho samosprávneho kraja sú takéto nemocnice tri a obdobné problémy majú všetky tri. To znamená, že nie je chybou hospodárenia tých ľudí, ktorí tam pracujú, ale je to chyba systému.
V programovom vyhlásení vlády sa hovorí o tom, že jednak sa teda bude prehodnocovať koncová sieť nemocníc a jednak sa zavedie DRG systém. To znamená, že budú jednotlivé zdravotnícke výkony hodnotené podľa určitého systému, ktorý bude platný a záväzný. Sú aj kritici, ktorí hovoria o tom, že koncová sieť nemocníc nie je dobrým riešením, pretože zvýhodňuje určité nemocnice. Ja si, naopak. myslím, že v tomto by mala byť zachovaná koncová sieť nemocníc, pretože treba zabezpečiť nielen minimálnu starostlivosť a treba zohľadniť aj určité geografické rozdiely a možno aj druhy priemyslu, ktoré sú v danom regióne prevládajúce. Za náš región môžem povedať, že dochádza k častým úrazom, či už sú to bane, chemický priemysel, a práve preto je veľmi dôležité, aby bola dostupná zdravotná starostlivosť.
Viete, ja nepatrím len k takým nekonštruktívnym kritikom, ja sa snažím naozaj vnášať konštruktívnu kritiku a aj počkať s tým, ako sa veci vyvinú. Ja budem očakávať, veľmi, aké budú kroky nového pána ministra Druckera, s ktorým som teda ja mala príležitosť už stretnúť sa ako primátorka mesta, keď riešil teda problémy týkajúce sa pošty na území nášho mesta, a musím povedať, že ju vyriešil veľmi kompetentne. A preto teda budem očakávať, ako sa postaví k tomuto náročnému problému, ktorý dostal do vienka, problém zdravotníctva a konkrétne teda aj náš problém nemocnice v Bojniciach, ktorá naozaj je vo veľmi zložitej situácii.
Ďalšou významnou oblasťou, ku ktorej by som sa chcela vyjadriť, je práve oblasť dopravy. Vláda hovorí v programovom vyhlásení, že bude pokračovať v rozvoji dopravnej infraštruktúry a hovorí o komunikáciách R2, R3, R4, R7. Viete, toto keď si prečítate, tak je to naozaj vágne vyjadrenie, nekonkrétne, v podstate nič nehovoriace. Ja musím povedať, že už, uvediem to na konkrétnom príklade R2, ktorá trápi obyvateľov z nášho regiónu, a myslím si, že tento konkrétny príklad dokumentuje veľmi dobre aj situáciu v iných regiónoch Slovenska, ako je to s výstavbou týchto komunikácií a ako je to so sľubmi, ktoré dávame obyvateľom. V roku 2008 na výjazdovom zasadnutí vláda Roberta Fica v Prievidzi prijala uznesenie, kedy sa mali začať úseky práce na piatich úsekoch výstavby R2 v Trenčianskom kraji. Mali sa začať v roku 2010 a skončiť 2014. Samozrejme, realita je úplne iná. Výsledok bol taký, že práce sa realizujú na jedinom úseku, a to je obchvat Bánoviec nad Bebravou. Potom prišlo krátke obdobie vlády teda pani Radičovej. Navštívil nás vtedajší minister dopravy pán Figeľ, ktorý teda potvrdil, že R2 naozaj zostáva medzi prioritami vlády. V roku 2012 teda opäť už prišla vláda pána Fica, v roku 2013 som ako primátorka zorganizovala petíciu, ktorú podporilo takmer 20-tisíc obyvateľov, a nielen teda z mesta Prievidze, ale z celého regiónu Hornej Nitry, a opäť sme upozorňovali na náš problém, ktorý máme, na potrebu riešenia tejto dopravnej infraštruktúry. Preto nás potešilo, že v roku 2014 sme teda našli informáciu, že práve R2 bude zaradená v Operačnom programe Integrovanej infraštruktúry a stala sa aj súčasťou strategického plánu dopravnej infraštruktúry na roky 2014 – 2020. Strategický plán dopravnej infraštruktúry, ktorý hovorí o tom, v akom, v akých lehotách by mali byť ktoré komunikácie budované. Je však absolútne neaktuálny a nezodpovedá realite. Mňa veľmi prekvapilo, že v programovom vyhlásení sa o takomto zásadnom dokumente neobjavila ani zmienka. Čiže ani zmienka o tom, ako vlastne konkrétne bude pokračovať budovanie dopravnej infraštruktúry v regiónoch. No, takúto kontinuitu ja nemôžem podporiť.
Naozaj v našom regióne už čakáme roky-rokúce, aby sa výstavba posunula ďalej. Vy, čo pracujete v samosprávach, myslím, že je tu veľa ľudí zo samosprávy, alebo ľudí, ktorí pracujú pri výstavbe ciest, vedia, aké náročné je pripraviť výstavbu nejakej komunikácie, čo sa týka prípravy projektovej, právnej. Bohužiaľ, programové vyhlásenie vlády vôbec nereflektuje, to znamená, neukladá žiadne konkrétne termíny, minimálne prípravy alebo projekčných prác. Programové vyhlásenie iba vágne konštatuje, že vláda bude pokračovať v rozvoji dopravnej infraštruktúry.
My sme z toho veľmi smutní. Horná Nitra sa cíti byť sklamaná, oklamaná, pretože za 10 rokov, odkedy teda bola prvá vláda pána premiéra, sa nevyriešilo absolútne nič. Sme presne tam, kde sme boli na začiatku. Akurát sa zmenilo to, že z pôvodných piatich úsekov sú už len tri úseky. Štúdia realizovateľnosti nám stanovila znovu nové podmienky a sme niekde na začiatku. No ak takto budeme pokračovať a sľubovať našim občanom, že budeme budovať cesty, tak to skutočne spokojní nebudú a potom naozaj tie výsledky volieb vyzerajú tak, ako vyzerajú.
Viete, my v samospráve takéto nereálne sľuby dávať nemôžme, pretože tí ľudia nás poznajú, sme im nablízko a by nás nevolili. Bohužiaľ, na tej vládnej úrovni to tak nejako, ako vždy preplávame a povieme si: však to tým ľuďom povieme, budeme to budovať a ono sa to nejako vyrieši. Nevyrieši sa to. My sami musíme niečo urobiť pre to, aby sa to vyriešilo, a musíme teda dbať na to, aby naozaj nová vláda prijala konkrétne uznesenia, ako sa budú budovať tie cesty, z akých prostriedkov. Veď my veľmi dobre vieme, že jednoducho štát na to peniaze nemá, pokiaľ nebudú eurofondy. Kedy vlastne tie cesty budú? A práve dopravná infraštruktúra garantuje ľuďom prácu. Takže toto veľmi so sebou súvisí. A ja osobne teda budem sa o toto zaujímať a budem teda tlačiť na novú vládu, aby aspoň čiastočne, aspoň čiastočne naplnila očakávania aj obyvateľov Hornej Nitry, ktorých zastupujem.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k novej vláde a jej programovému vyhláseniu. Ešte predtým mi však dovoľte neprítomnému predsedovi vlády zaželať skoré uzdravenie.
Vzhľadom na to, čo sa v tomto parlamente deje, si myslím, že by bolo vhodné najprv vysvetliť celkovú filozofiu vo vzťahu k politickej kultúre a aj ako pristupovať k tejto vláde, ktorú budeme, tu budeme v najbližších dňoch vyslovovať dôveru. Pretože aj včera sme videli, aj dneska, že otázka toho, čo je správne, ako vystupovať, ako sa k takejto vláde postaviť a všeobecne ako v parlamente vystupovať, je, nás rozdeľuje a zároveň aj verejnosť významne znechucuje. Ak chceme zo Slovenska urobiť štandardnú západoeurópsku krajinu, musíme sa aj my, politici, podľa toho chovať. Vždy si preto kladiem jednoduchú otázku, čo by za danej situácie robili moji kolegovia v rakúskom, dánskom či írskom parlamente. Čo by ešte tolerovali, kde by spolupracovali, kde by mlčali, zakusli sa do jazyka a, naopak, kde by sa aj ozvali, kde by protestovali a kde by boli aj veľmi ostrí, v akých situáciách by cítili potrebu povedať veľmi nahlas nie, keď politici konajú v rozpore so svojím ústavným sľubom.
Dovoľte mi ten ústavný sľub pripomenúť, hoci sme ho tu všetci skladali pred necelým mesiacom. "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Všimnime si, že ten sľub nie je o tom, že skutok sa nestal, alebo skutok sa stal pred viac ako troma dňami, tak čo to vyťahujete. Nie je to – ani za predchádzajúcej vlády, to bolo ešte horšie, ani – dokázal som ten zákon obísť, tak čo chcete. Je to konať v záujme občanov, dodržiavať zákony a uvádzať ich do života. To sú tie kľúčové kritériá, podľa ktorých by sme mali posudzovať aj samých seba, aj vládu a jej programové vyhlásenie. Politická kultúra totiž nie sú pekné slová, ale pekné skutky. Ak niekto vystupuje kultivovane, má zlatý modelovaný hlas, má super slovník, ale nedrží slovo, zneužíva moc a zneužíva prípadne verejné zdroje, tak nie je kultúrny politik. Nie je to o forme, je to o obsahu.
Pravda, ak je tvrdá, nie je urážka, ak je povedaná slušne, bez vulgarizmov. Urážajúce pre nás všetkých je, ak sa moc správa tak, že sa o nej dá pravda povedať len tvrdo. Byť v politike je osobne v poriadku, ak to osobne je relevantné, napríklad pri hodnotení činnosti ministra, či šance, že niečo vo vláde dosiahne. V tomto všetkom by sme sa však mali chovať bez strachu, ale aj bez hnevu. Bez strachu z toho, že ak si človek dovolí niečo povedať, na niečo poukázať, tak hneď získa k sebe protikampaň alebo aspoň náhodné šplechnutie jedu, ako sme to už mnohí zažili zo strany moci aj niektorých kolegov, ale aj bez toho, aby naše kroky určoval hnev, že ukáže niekomu, chceme to niekomu ukázať, lebo nás urazil alebo nejakým spôsobom sa nás dotkol. Bez strachu a bez hnevu. A tak sa aspoň za seba chcem, pardon, budem snažiť pristupovať aj k tomuto programovému vyhláseniu, aj k tejto vláde.
Dovoľte mi povedať, že my nevyslovujeme dôveru vyhláseniu vlády, my ho ani neschvaľujeme, toto vyhlásenie vlády, my vyslovujeme dôveru vláde. To je to, čo nám ústava dáva. A myslím si, že v tej ústave je to dobre premyslené, pretože papier znesie všetko. Osoby a strany za týmito záväzkami sú kľúčové. Preto nakoniec musíme rozhodnúť, či sme ochotní dať dôveru tým, myslím si, že pätnástim členom vlády a vláde ako celku. Samozrejme, programové vyhlásenie má svoj zmysel, predstavuje záväzok voči verejnosti a medzi vládnymi partnermi, ale akékoľvek posudzovanie podľa mňa musí spájať ten papier s ľuďmi a tak by sme ich mali aj hodnotiť.
Z môjho pohľadu však veľká časť diskusie o tomto programovom vyhlásení, a nemyslím ani tu v parlamente, lebo tuná začala, ale na verejnosti, kde prebieha už týždeň, je veľmi zvláštna. Najväčšia nespokojnosť, aspoň pokiaľ som zachytil, je s nekonkrétnosťou, mnohým chýbajú merateľné ukazovatele, termíny, ešte viac konkrétnych záväzkov.
Berúc do úvahy, že ide o politický dokument na štvorročné obdobie, a nie je ani akčným plánom, ani zápisnicou z porady, to na prvý pohľad znie zvláštne, čo tí ľudia vlastne chcú, keďže v tom programovom vyhlásení veľa vecí konkrétne povedaných je a veľa nie je. Myslím si, že je to vyjadrením nedôvery tejto vláde a politike ako celku. Je to nedôvera k niečomu, čo môžeme nazvať fiškálsky prístup.
Predstavte si, že sedíte v obchode alebo predávate susedovi pozemok alebo ho od neho kupujete, tak ak máte pocit, že vás chce len oklamať, že na prvý pohľad to vyzerá dobre, ale na strane 24 písmom 8 je napísané niečo, čo mu v skutočnosti umožní vás úplne obabrať, tak budete sa snažiť buď čítať to malé písmo, alebo si na to niekoho najmete, ale v každom prípade budete naozaj pozerať na každý detail. Ak máte pocit, ak máte skúsenosť s tým susedom, s tým obchodníkom, že vás neoklame, že sa k vám chová poctivo, že to, čo povedal, že spraví, aj spraví, tak potom nebudete skúmať písmo veľkosti 8 na strane 24, pozriete si to základné, vidíte, kam to ide, ak ste schopný s tým súhlasiť, tak to podpíšete.
Vláda spôsob, ktorým vznikla, a čiastočne aj niektorí ľudia, ktorí v nej sedia, si tú nedôveru zaslúžia, pretože to, čo priniesli, nie je ani tak zmiernenie nezmieriteľného, ako skôr nevysvetlené a niekedy až nepochopiteľné spojenie záujmov. A to teraz nehovorím o pohľade voličov strán, ktorí volili iné strany, hovorím o pohľade mnohých voličov strán, ktoré volili tieto strany. To im, aspoň mne to takto komunikovali, ten konkrétny priebeh toho, ako táto vláda vznikla, ako sa zatiaľ chová, ten pocit znásobuje, ten pocit nedôvery. Pretože najväčší problém tejto vlády nie je to, že vznikla ako pravo-ľavý zlepenec, povedzme, nazvime to, ako chceme, pretože Slovensko dnes nie je v situácii, kde vo väčšine tých najboľavejších vecí sú nejaké zásadné ideologické rozdiely. Naopak, to, na čom sme dnes zaseknutí ako krajina, sú veci, na ktorých v skutočnosti až také ideologické rozdiely medzi pravicou a ľavicou nie sú.
Skoro všetci, nechcem hovoriť samozrejme za celú snemovňu, ale s ľuďmi, aj s odborníkmi, aj s politikmi, s ktorými sa rozprávam, mám pocit, všetci vieme, že už 10 rokov krajina pomerne stojí na mieste, svet sa mení, v niečom k lepšiemu, v niečom k horšiemu, a aby som použil jazyk z IT, máme nejakú verziu Slovensko 1.0, ktorú sme vybudovali, ktorá sa už 10 rokov neupgradovala, a všetci tušíme, že potrebuje nejaký zásadnejší upgrade na Slovensko 2.0. A ten upgrade je samozrejme potrebný asi v mnohých veciach, ale tiež už z diskusií s ľuďmi, aj z načúvania, aj kolegov, mám pocit, že cítime, že tri oblasti sú tie úplne naj-najvážnejšie. Jedna, o ktorej sa hovorí najviac, je rovnosť pred zákonom a korupcia. Ja tu chcem len zdôrazniť, korupcia je len jeden z prejavov nerovnosti, nie je jediný. Ak nemáte rovnaký prístup k spravodlivosti, tak je úplne jedno, či to je kvôli úplatku alebo len kvôli tomu, že máte nesprávne meno, alebo žijete ďaleko od niekoho, kto by vám vedel pomôcť. Jednoducho nie ste si s inými rovní. A to je veľký problém.
Tá druhá vec je funkčný, lacnejší a jednoduchší štát. Fungovanie štátu väčšinou nebýva úplne takouto prvou témou, ale opäť za posledné roky a práve preto, že funkčnosť štátu sa nezvýšila, v mnohých veciach zhoršila, jeho finančná náročnosť sa významne zhoršila, veľa z verejných peňazí sa roztratilo kade ľahšie, tak tá otázka štátu, ktorý ľudí nezaťažuje, menej stojí, ale pritom funguje, sa dostáva na popredné miesta. Myslím si, že keby sa ju podarilo pohnúť, už o pár rokov by ju ľudia ako zásadnú nevnímali, ale dnes je Slovensko v mnohom tak drahý a nefunkčný a zložitý štát, že je na prvých miestach
A tretia vec je investovanie do našej budúcnosti. Tam sa často hovorí o infraštruktúre, o cestách, železniciach, o vede, školstve, ja by som k tomu pridal aj zdravotníctvo a kultúru, ale môžme samozrejme o tom polemizovať.
Dovoľte mi zopakovať, že tieto tri body – rovnosť pred zákonom a korupcia, funkčne lacnejší a jednoduchší štát a investovanie do budúcnosti tejto krajiny – sú veci, ktoré majú len málo spoločného s tradičným pravo-ľavým delením. Sú to veci, ktoré dneska majú ľudia tendenciu vnímať ako veľký problém naprieč, a dokonca aj mnohé riešenia majú vnímať naprieč politickým spektrom, nie niesť všetky, ale, ale mnohé. Preto naozaj nevnímam ako najväčší problém tejto vlády, že je pravo-ľavá. Vnímam ako najväčší problém to, čo sa pokúsim teraz ukázať, že je takmer nulová pravdepodobnosť, že sa za jej pôsobenia tento zásadný upgrade udeje. Ozrejmime si to teda po jednom.
V čom bude Slovensko viditeľne lepšou krajinou vo vzťahu k rovnosti pred zákonom a korupciou? Aby som začal pozitívne, na základe tohto programového vyhlásenia vlády sa dá predpokladať, že ak vláda vydrží a naplní ho, tak bude mať o štyri roky viditeľne lepšie fungujúcu súdnu sústavu. Je pravdepodobné, že konania budú rýchlejšie a je pravdepodobné, že viacero problémov, ktoré dnes pozeráme v súdnictve, sa minimálne zlepší, ak nie odstráni. Programové vyhlásenie v oblasti súdnictva prezentuje predstavu, ktorá je ucelená, konkrétna a zároveň obsahuje dostatok, by som povedal, kritickú masu návrhov na to, aby to mohlo naozaj k niečomu viesť. Problém je v tom, že rovnosť pred zákonom a obmedzenie korupcie nie sú dnes do veľkej miery o súdoch, hoci sa to často na ne zjednodušuje. Vidíme to koniec koncov na prípade špeciálneho súdu, súdu zriadeného ešte v roku 2004 spoločne s Danielom Lipšicom a Luciou Žitňanskou vo vzťahu ku korupcii a k trestnej činnosti verejných funkcionárov. Tento súd nie je dokonalý, ale podľa zhody, myslím si, odbornej verejnosti, v podstate funguje. Jeho problém dneska je, že nemá koho súdiť, teda ak nepočítame inšpektorov, ktorých, ktorých trestá za to, že zobrali štyri balíčky kešu orieškov za vybavenú inšpekciu.
Problém boja proti korupcii alebo rovnosti pred zákonom dneska je len v malej miere problém súdov, hoci tie treba nepochybne významne zlepšiť. Je to oveľa viac problém prokuratúry a polície, ktorým, už ako viacerí povedali, že toto programové vyhlásenie venuje spolu, myslím, že dve vety, ak si to správne pamätám, a tie vety neobsahujú žiadny relevantný záväzok, ktorý by niečo zásadné menil. Ak sa pozrieme na päť, desať, pätnásť, dvadsať káuz z posledných rokov, ľubovoľne si ich môžme vybrať, tak skoro pri žiadnej sme, nenájdete situáciu, kde polícia vyšetrovala, prokurátor obvinil, ale súdy zlyhali. A nájdeme situácie, kde polícia buď ani nekonala, keď ju niekto konať prinútil, tak to zastavila, keď náhodou chcel konať vyšetrovateľ, tak nejakým spôsobom sa ho zbavili, keď sa ho nevedeli zbaviť, tak to zabil prokurátor. To je to, čo sa deje každý deň v tejto krajine vo vzťahu aj ku korupcii, aj zneužívaniu verejnej moci.
S tým toto programové vyhlásenie nechce robiť nič. A čo je minimálne rovnako dôležité, kľúčovou osobou zodpovedajúcou za skutočné vyšetrovanie nie je minister spravodlivosti, ale minister vnútra, a tým zostáva Robert Kaliňák. Robert Kaliňák je dnes to isté čo Pavol Paška, len s aktívnejšou komunikáciou a väčšou biznisovou zručnosťou. Je to človek, ktorý je garanciou a dokonca už aj symbolom toho, že v tejto oblasti sa nič významné nestane. Ale nehovorme na chvíľu o vyšetrovaní a trestaní, hovorme o, nazvime to, prevencii. Oblasti, kde dochádza k najvyššiemu zneužívaniu verejných zdrojov na Slovensku v posledných rokoch, charakterizuje to, že sú to oblasti eurofondov a verejného obstarávania. Často sa to prekrýva, keďže tie eurofondy treba minúť cez verejné obstarávanie. Ak si prečítate programové vyhlásenie vlády v tejto oblasti, tak verejné obstarávanie nesľubuje prakticky nič okrem Kaliňákového marketingu rozširovania elektronického trhoviska. V oblasti eurofondov síce obsahuje, myslím, že viac ako stranu, stranu a pol, ale tá strana a pol nesľubuje žiadnu skutočnú zmenu. Ukazuje najmä, že o nej ani neexistuje žiadna predstava, a to napriek tomu, že minimálne v programe SIET-e tá predstava pomerne podrobne rozpracovaná bola, a myslím, že aj v programoch iných politických strán, nechcem sa nikoho dotknúť, ale samozrejme tie ovládam menej.
Dokonca aj tam, kde ešte v koaličných rozhovoroch sme boli svedkami zásadného prísľubu opozičnej kontroly, a to bola v oblasti zdravotníctva, kde v koaličnej zmluve je priamo uvedené, že opozícia bude mať zastúpenie v kontrolných orgánoch vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pričom pripomínam, že zdravotníctvo nielen bolo veľkou témou pred týmito voľbami, ale je to aj téma, kde dlhodobo najviac ľudí vníma korupciu a jej prítomnosť, tak v tomto programovom vyhlásení zrazu, je tu pán minister, sa zrazu za slovami kontrolné právomoci opozície vo vzťahu k týmto orgánom a jej účasť, zjavila zátvorka a v tej zátvorke sa píše o stavovských organizáciách a treťom sektore. Dovoľte mi členov vlády upozorniť, že hoci strana SMER dlhodobo vníma svet tak, že každý, kto nie je SMER, je opozícia, v normálnej spoločnosti je opozícia, sú tie strany a poslanci, ktorí sedia v tejto polovici snemovne a teda nesúhlasia s vládou a snažia sa ju nejako kontrolovať, prípadne aj vymeniť. Mimovládna organizácia, stavovská organizácia nie sú opozícia. A ak si niekto myslí, že zalepí týmto to, čo predtým sľúbil, tak mu to nevyjde, ale uvidíme.
Keď sa pozrieme na osoby, ja už som hovoril o Robertovi Kaliňákovi, vo vzťahu k eurofondom mi dovoľte hovoriť o troch ľuďoch, je to pán Pellegrini, pán Plavčan a pán Žiga. Títo traja ľudia budú zodpovední za obrovské množstvo eurofondov, v podstate s výnimkou, a ja nechám bokom veci, ktoré sú dôležité, ale nie pre upgrade tejto krajiny, ako je pôdohospodárstvo alebo životné prostredie, budú zodpovedné za tie najvýznamnejšie, veda, inovácie, podnikanie, školstvo, informatizácia. K týmto témam sa ešte vrátim, ale to je to, čo oni budú pokrývať, a ich doterajšia činnosť ukazuje veľmi jasne, že bude pokračovať doterajší biznis. Nie je tam žiadna ambícia zmeny. Ako som spomenul, tá ambícia nie je zachytená ani v tom texte, to znamená, že ani papier nesľubuje zmenu, a ľudia, ktorí budú za vykonaním toho papiera, garantujú, že k žiadnej zmene nepríde.
Včera som veľmi podráždil pána podpredsedu vlády pána Pellegriniho na rokovaní finančného výboru, lebo on uviedol svoj prejav slovami, že, a teraz citujem, že "jeho core business v najbližšom čase bude čerpanie eurofondov". Ja som mu tento citát teda spomenul a som mu povedal, že či ho nepovažuje za taký freudovský, za, by som povedal, prezradenie tých skutočných úmyslov nechcenou formuláciou, čo teda pána podpredsedu vlády veľmi roztrpčilo. Ale ja si naozaj myslím, že táto veta "core business bude čerpanie eurofondov" vystihuje filozofiu tejto vlády a ľudí, ktorí v nej budú zodpovední za eurofondy, viac než dlhé strany v tomto texte.
Druhá téma je funkčný, lacnejší a jednoduchší štát. Tam treba oceniť, že program obsahuje dva konkrétne záväzky, ak som ho správne čítal, jedno je obmedzenie pracovnej zdravotnej služby a druhé je zrušenie daňových licencií. To sú veci, ktoré ja môžem povedať, že hovorila strana SIEŤ, som si istý, že kolega z MOST-u by povedal, že hovorili aj oni, hovorí to asi viacero, som si istý, že, pamätám si, že aj SaS to mala, a nepochybujem, že aj ďalší. To znamená, určite to treba oceniť. Tu však treba uviesť, že obidve tie veci zaviedla strana SMER. To znamená, že považovať za nejaký zásadný pokrok v funkčnejšom, lacnejšom a jednoduchšom štáte to, že sa zruší to, čo tá istá vláda predtým zaviedla, je predsa len taká veľmi obmedzená ambícia. A hovoriť o tom, že to je nejaká vlajková loď zjednodušovania života a sfunkčňovania štátu pre občanov, je podľa mňa strašne obmedzené. Ja si pamätám, ako sa za vlády Ivety Radičovej obmedzovala pracovná zdravotná služba a pamätám si, že to vôbec nebolo vnímané ako nejaké zásadné opatrenie, o ktorom teraz akože bude, členovia tej vlády teraz dva týždne sa budú natriasať pred verejnosťou. To bolo vnímané, že však to je úplne jasné, samozrejmé, šup, spravme to, odhlasovalo sa to a išlo sa ďalej. To znamená, že tieto opatrenia ja vítam, som za ne rád, ale to sú naozaj drobnosti.
Keď sa pozrieme na tie kľúčové témy, tie kľúčové témy, ktoré keď počúvate ľudí, keď chodíte medzi ľudí, tak budú v tejto súvislosti s vami o nich hovoriť, a dovolím si to povedať, pretože som naozaj desiatky takých stretnutí absolvoval a som si istý, že aj mnohí z vás tiež, hovorí sa o dvoch veciach. Jedna je daňovo-odvodové zaťaženie pre bežného človeka. Programové vyhlásenie vlády hovorí o tom, že sa zníži daň pre podnikateľov o 1 %, teda pre firmy, aby som bol presný. Hovorí o tom, že, a nehovorí vôbec o koľko, že sa zvýšia paušálne výdavky pre živnostníkov, to môže byť aj o 5 %, ale dobre. Ale dovolím si upozorniť, že 90 % občanov tejto krajiny nie sú ani živnostníci, ani majitelia firiem, sú to zamestnanci, myslím pracujúcich ľudí tejto v krajine. A ak by som niečo očakával od pravo-ľavej vlády, tak je to práve pozornosť pre túto strednú vrstvu, o znižovaní jej daňového zaťaženia, o to, aby ona pocítila, že keď sa štátu darí lepšie, nemusí to znamenať len to, že sa niekomu rýchlo niečo rozdá, buď v biznise alebo v nejakej sociálnej dávke, ale ľudia, ktorí to platia, to uvidia na nejakej refundácii, na nejakom znížení daní, na nejakom benefite svojom, na tom, že si nechajú o niečo viac peňazí. O tom tam nie je ani slovo. Napriek tomu, že minimálne zo strany SIET-e to bolo na príjmovej strane najväčšie a najdôležitejšie a prioritné opatrenie v rozpočte, aj zníženie dane z príjmu fyzických osôb, aj znižovanie odvodov.
Rovnaká téma pre mnohých a najmä podnikateľov, ale aj pre mnohých úplne normálnych a obyčajných ľudí je naozaj to bremeno, regulačné bremeno štátu. To, ako zasahuje ľuďom do života, často nezmyselnou buzeráciou, často nechcene. Je to téma, ktorú opäť každý, kto chodí medzi ľudí, cíti. Samozrejme, najviac sa týka drobných podnikateľov, živnostníkov, lebo tí majú v tomto s tým štátom oveľa viac. Ale každý občan, každý, čo si chcel prehlásiť auto a išiel sa zblázniť donedávna v Bratislave, ako som videl, v Bratislave sa to vyvŕšilo, a ide sa zblázniť najnovšie v Košiciach. Takéto úplné drobnosti, ktoré štát nevie a nechce riešiť napriek tomu, že sme tu štyri roky mali sľubované ESO. Výsledkom ESO je, že pri obyčajnom prepise auta sa už ľudia nemusia zblázniť v Bratislave, ale zbláznia sa v Košiciach, po štyroch rokoch. A vieme zo skúseností iných krajín dve veci. Vieme, že sa to dá zmeniť, nie je na tom nič neriešiteľné. Nie je to žiadna, ako často nám niekto nahovára, že my to máme v tradícii, Rakúsko-Uhorsko, všade je to tak, parkinson a podobne, nie je to pravda. Mnohým krajinám, dokonca aj menej vyspelým ako my, sa podarilo zásadne zosekať regulačné bremeno pre ľudí, ale vyžaduje to dve veci – ozajstnú vôľu a niekoho, kto to má na starosti, kto je mocný, kto si to vezme ako svoju úlohu. Toto programové vyhlásenie neobsahuje ani jedno, ani vôľu, ani plán, ani osobu, ktorá by si to zobrala za svoje.
Najviac sa k tomu hlási Robert Kaliňák. Ten Robert Kaliňák, ktorý štyri roky gestoroval projekt ESO. Z toho nevyšli ani veľké úspory pre štát, ani zásadne lepšie služby pre občanov. Gestoruje to minister Kažimír a minister Pellegrini, ktorí počas realizácie Operačného programu Informatizácia spoločnosti nedokázali sfunkčniť jedinú poriadnu verejnú službu. Vybavil som si pred pár mesiacmi nový občiansky, aj teda s tým elektronickým identifikačným prostriedkom a musím povedať, že po štyroch platonických pokusoch to na niečo použiť, som to zatiaľ vzdal. Budem čakať na vládu, ktorá mi umožní naozaj používať za 950 mil. aj nejaké elektronické verejné služby.
A ten trest, ten prísny trest za to, ako títo ministri zlyhali, je, že pokračujú v tých istých najdôležitejších funkciách s novými operačnými programami, aby sa náhodou nenudili. Ak niekto ako minister Kaliňák má na starosť Operačný program Efektívna verejná správa, tak potom by sme už mohli zveriť pánovi Černákovi vo väzení Operačný program Spravodlivosť a boj s korupciou.
Tretí bod je investovanie do budúcnosti lepšej krajiny. A tu sa vrátim k tomu, čo som na začiatku spomínal, o vôli, o vízii, lebo tu sa to prejavuje. Dovoľte mi, aby som nebol obviňovaný, že som nejaký radikál, dovoľte mi citovať komentátora Denníka N Konštantína Čikovského, ktorý nepatrí k radikálnym komentátorom. Každý, kto ho číta, vie, že hoci vie povedať jasné slová, vôbec nepatrí k radikálom. Tento človek o Petrovi Plavčanovi napísal nasledovné: "Hovorí, že do konca roka by chcel mať hotovú víziu, čo v praxi znamená, že nemá nič, uvidí sa, vždy všetko nejako dopadlo. Včera tu bol SMER, zajtra sa možno vrátia komunisti. Keď mohol mať služobné auto so šoférom Čaplovič, prečo by som ho nemohol aspoň chvíľu aj ja? Žijeme len raz. Vy by ste tú funkciu nezobrali, keby vám tak spadla na hlavu?" To napísal komentátor Denníka N.
A teraz mne nejde tu o fackovanie ministra Plavčana, lebo preto tu dneska naozaj nie sme. Ide o charakteristiku ministra, ktorý je kľúčový pri modernizácii tejto krajiny, pretože zodpovedá aj za školstvo, aj za vedu, aj inováciu. Pri týchto ľuďoch vieme, že žiadny upgrade zo Slovenska 1.0 na Slovensko 2.0 sa jednoducho nemôže konať. Ak niektorí kolegovia v dobrej viere podliehali alebo podliehajú tejto ilúzii, chcem ich v dobrej viere uistiť, že nie. Pretože upgrade Slovensko 1.0 na Slovensko 2.0 sa neuskutoční tak, že niekto sľúbi každej záujmovej skupine a mimovládnej organizácii všetko, čo chce počuť, a potom nejako bude. Upgrade na Slovensko 2.0 sa uskutoční len tak, že človek so silnou víziou a výrazným politickým krytím a mocou sa podujme na takmer samovražednú misiu a ak bude mať šťastie, tak z nej bude úspešný. Preto si dovolím povedať, že namiesto upgrade, a nielen v školstve, bude pokračovať politika status quo. A dovoľte mi povedať, čo to znamená. Politika status quo znamená, že sa veci manažujú, ja sa teraz ospravedlňujem všetkým skutočným manažérom najmä zo súkromného sektora, ktorí pod manažmentom chápu dosahovanie cieľov a organizáciu práce. Manažovaním v politike, znamená, sa myslí, že aby to nevybuchlo. Veci sú dobre manažované, ak z nich nie je žiadny prúser, iná ambícia tam nie je. To je politika status quo. Tak sa bude manažovať školstvo, tak sa bude manažovať veda, tak sa bude manažovať modernizácia krajiny. Je to politika absencie akejkoľvek ucelenej predstavy o zmene. Je to politika obohacovania vybraných ľudí a skupín, ktorí majú privilegovaný prístup k moci alebo sú sami mocní, a zároveň je to politika čiastkových reakcií na prúsery a príliš naliehavé žiadosti zdola. Inými slovami: kým to nehorí, netrápim sa, keď to horí, sledujem to, keď to ide buchnúť, tak tam nalejem trochu vody a počkám, čo bude. To je politika status quo, takú sme videli v školstve posledné štyri roky aj vo vede a takú uvidíme aj najbližšie štyri roky.
A aby sme nezostali pri školstve, vezmime si rezort dopravy. V rezorte dopravy napríklad takáto politika neznamená, že sa nestavia. Znamená to, že sa stavia dvakrát pomalšie a dva- až trikrát drahšie. Toto programové vyhlásenie obsahuje pomerne ambiciózny zoznam ciest, diaľnic a rýchlostných ciest, ktoré chce postaviť, a žiadna vláda Roberta Fica nedokáže toto všetko postaviť, lebo pri cenách, ktoré platí Ficova vláda, a peniazoch, ktoré sú dostupné, sa tento zoznam postaviť ani nedá. Tento zoznam by možno mohol, vedel postaviť Ján Figeľ, možno, ale žiadneho Figeľa táto vláda nemá.
Keď si pozrieme vedu, informatizáciu, tú skutočnú modernizáciu, tak tu je hranica, kde by úprimnosť viedla asi k politickej nekultúrnosti. Ak si vezmeme to, čo sme za posledné štyri roky zažili. Pre mňa to nie sú žiadne abstrakcie, sú to stámilióny rozkradnutých eurofondov, kým na najlepších školách Slovenska riešia základné existenčné otázky. Choďte sa pozrieť na tie pracoviská na Slovensku, od základných cez stredné, cez vysoké školy, ktoré podľa všetkých rebríčkov sú na špičke, a zistíte, že ich riaditelia neriešia to, alebo dekani, ako robiť kvalitné vzdelávanie, špičkovú vedu, riešia to, ako im to celé nespadne na hlavu, ako udržať ľudí aspoň trochu a keď niekto odíde, ako ho aspoň trochu nahradiť, lebo to je všetko, na čo majú dneska peniaze. Zároveň popri tom sme zakúpili e-learningy pre chovateľov kôz, sifóny za polovicu mesačného platu. A takto by som mohol ísť ďalej a ten zoznam je fakt dlhý.
Je tu ale aj situácia, keď Slovenská akadémia vied dokázala úplne nevídané, dokázala zvrhnúť predsedu za to, že myslel len na seba, ale nemyslel vôbec na svoju inštitúciu. To sa na Slovensku deje veľmi málo. Vezmite si počty odvolaných dekanov a rektorov za ostatných 25 rokov a zistíte, že tento typ revolty je veľmi zriedkavý. Viete, čo robili, vláda Roberta Fica, keď sa Slovenská akadémia vied na to odhodlala? Urobila z tohto človeka splnomocnenca vlády, ktorý odvtedy tej istej akadémii robí zle zhora. A potom mám niekomu veriť, že za tejto vlády má dôjsť k nejakej renesancii vzdelávania, vedy a inovácií?
Ale možno nemusíme byť až tak ostrí, pozrime sa napríklad na kultúru. Kultúra je vždy zabudnutá každou vládou a teraz budem spravodlivý. Tam ten status quo nie je až taký deštruktívny. Ale pozrime sa, ako vyzerá kultúrna politika, pozrime sa doľava. Taliansky stredoľavý premiér Matteo Renzi sľúbil v reakcii na migračnú a teroristickú krízu zvýšiť rozpočet na kultúru o miliardu eur s argumentom, že proti zlu sa dá bojovať len rozvíjaním toho lepšieho v nás. Vie si niekto predstaviť Roberta Fica, ako má túto tlačovú konferenciu a pritom sa nechytá za brucho od smiechu? Že dáva, samozrejme, u nás by to bola menšia suma, že dáva na kultúru a dáva ju nie preto, že je to prvoplánový marketing, ale pretože naozaj úprimne verí v pozitívnu úlohu kultúry v živote jednotlivca? Nie. Slovenská kultúra má ministra, ktorý už bol dvakrát ministrom, tretíkrát už nechcel byť ministrom, ale nakoniec ho ukecali, tak bude znovu ministrom.
Na konci treba byť menej negatívny, takže dovoľte mi prejsť k zdravotníctvu. Pán minister tu ešte je, tak aspoň môžem mu povedať do očí aj to dobré, aj to zlé. Myslím, že je všeobecná zhoda, že v zdravotníctve sme prerazili dno. Ešte pred voľbami v jednej diskusii padlo, že ak niektorá strana prehrá tieto voľby kvôli zdravotníctvu a školstvu, tak si to všetci politici na pätnásť rokov zapamätajú a konečne sa niečo bude diať. Ono sa to splnilo napoly. Vláda síce tie voľby prehrala, ale prehrala ich tak, že dokázala zostaviť vládu, aj keď už inú, a situáciu vyhodnotila tak, že síce školstvo možno v zásade nechať tak, ale to zdravotníctvo už naozaj musí vrátiť aspoň na minimálnu akceptovateľnú úroveň. Tak čítam programové vyhlásenie vlády, tak čítam najmä výber osôb ministra školstva a ministra zdravotníctva. Vidíme tam veľa otáznikov. Spomínal som tú otázku kontroly a mnohé ďalšie by sa dali, ale je tu určitý merateľný ťah. Aspoň v prvých týždňoch ho vidíme, a preto podľa mňa treba aj pochvalou, možno aj kritikou a tlakom v tom ministrovi pomáhať. Uvidíme, ako ďaleko sa na tej ceste bude chcieť vydať, uvidíme, ako ďaleko ho na tej ceste pustia, ale v tejto chvíli viac vnímam našu úlohu v tom, aby sme ho skúsili na tej ceste držať.
Z toho, čo som povedal, je, myslím, zrejmé, že minimálne podľa môjho osobného názoru, potrebujeme inú víziu štátu, ako predstavuje toto programové vyhlásenie vlády, pretože potrebujeme ten upgrade na Slovensku 2.0, a toto programové vyhlásenie ho nesľubuje a už vôbec ho nenaplní. Skúsme sa však pozrieť namiesto mojich osobných snov na to, k čomu povedie toto programové vyhlásenie vlády a ľudia, ktorí za ním stoja. Ak sa ten upgrade neuskutoční, tak sa ďalej bude posilňovať nespokojnosť, radikalizácia spoločnosti, narastie už, či poklesne, pardon, už veľmi nízka dôvera k štátu a k celej krajine. A budeme ďalej svedkami toho, že desaťtisíce, dokonca už asi dá sa povedať, že aj státisíce mladých ľudí svoju budúcnosť nevidia v tejto krajine, ani v nej nerealizujú. Chcem povedať, že strane SMER to vyhovuje. Pretože pre stranu SMER politická scéna, ktorá je plná nedôvery, kde sa darí extrémistickým stranám, ktorá je rozbitá, kde SMER zostáva ako jediný možný líder vlády, aj keby získal len 20 %, je presne to, čo SMER potrebuje. To znamená, pre SMER je pokračovanie súčasného stavu ešte v horšom plne prijateľný. Nerozumiem úplne, prečo je prijateľný pre ostatné vládne strany, ale to už je na nich.
Zároveň si myslím, že táto stratégia je veľmi krátkozraká. Ak sa pozrieme na ostatné krajiny okolo nás, čo sa stalo, keď spoločenská situácia, vlády nabíjali spoločnosť ďalšou a ďalšou nespokojnosťou, tak tu v okolí neprišiel, ani Merkelová neprišla, neprišiel ani Blair, prišiel Orbán, prišiel Kaczynski, prišiel Jobbik. Jediná výnimka, ktorú vidíme, pozitívna veľmi, výnimka, bola občianska platforma Tusk v Poľsku, ktorí tiež dokázali podobnú krízu dôvery v štát využiť na pomerne veľmi slušné, desaťročné úspešné obdobie pre Poľsko. To znamená, ak sa táto vlna bude ďalej nabíjať, musíme všetci dúfať a pracovať na tom, aby sa nabila pre nejakého Tuska a zároveň sa reálne musíme obávať toho, že sa nabíja pre Orbána, Kaczynského a Jobbik. Zodpovednosť za nabíjanie tejto vlny, ktorá podľa môjho názoru môže až ohroziť náš štát, na seba prevezmú tí, čo budú hlasovať za dôveru tretej vláde Roberta Fica. Je to ich slobodné rozhodnutie, ktoré ponesú slobodne v dobrom aj v zlom, aj najbližšie roky, možno aj dlhodobo.
Z vlastnej skúsenosti viem, že človek žije lepšie s ťažkými rozhodnutiami, ak úprimne verí, že prinesú najlepší možný prospech krajine aj ľuďom. Ak to robí len preto, že sa cíti byť pod tlakom alebo preto, že rieši nejaký momentálny úzky osobný záujem, tak v tej chvíli to rozhodnutie spraví, ale dlhodobo ho veľmi ťažko sebe aj okoliu obhajuje. Želám preto všetkým poslancom pri rozhodovaní nielen odvahu, ale najmä vnútorný mier.
Ďakujem. (Potlesk.)

Chcem oceniť najmä záverečné slová, niežeby ten prejav nebol sám v rozsahu zaujímavý, ale pán kolega naozaj predniesol prejav s istou víziou. Opozícii sa nehovoria ľahko vízie, tie by tu mala predstavovať vláda, ale táto jeho kritická analýza vládneho programu obsahovala víziu. Ak totiž prvou vlnou demokracie sme nastolili slobodu a demokratické mechanizmy, ak druhou vlnou v roku 98 sme sa prihlásili najmä v zahraničnopolitickej oblasti k západnej kultúre a k príslušnosti k integračným procesom a transatlantickému spojenectvu, pred nami je už veľmi, veľmi prenosené dieťa, tretia vlna demokracie, ktorou sa musíme vysporiadať s tým, ako riadime štát. Správa štátu, ale aj napríklad fungovanie politických strán, ktoré ten štát de facto reálne ovládajú, je doslova z minulého storočia. Obsahuje množstvo porúch, ktoré sme jednak nazbierali, niekedy aj obkukali, niekedy tie poruchy vznikli doslova nedopatrením. Od volebného zákona cez opatrenia, ktorými sme sa snažili kontrolovať moc, až po tie posledné pravidlá v samospráve, všetko je prezreté reformou. Ten upgrade na Slovensko 2.0 možno už mal byť pred siedmimi, ôsmimi, desiatimi rokmi v plnom prúde.
Preto tento prejav pána kolegu Beblavého treba dať do pozornosti a vyzdvihnúť, pretože je to prejav, ktorý okrem kritiky vyslovil víziu. Slovensko čaká na ľudí tretej vlny demokracie. Žiaľ, v tomto vládnom programe nevidíme ani ľudí, ani vlnu.

Ja by som chcel pánovi poslancovi Beblavému pripomenúť, že my sme to programové vyhlásenie vlády čítali a naozaj sa tam spomína viacero, viacero, vo viacerých pasážach dokonca riešenia prokuratúry a polície. Čiže nie je pravda, že sa to tam spomína dvomi vetami. Ale oveľa podstatnejšia poznámka, a to tá, že pokiaľ, alebo teda radím pánovi poslancovi, že pokiaľ chce, aby jeho prejav vyznel údernejšie, tak namiesto pána Figeľa ako etalónu nejakého rozumného hospodárenia pri správe ciest by možnože do budúcna mal použiť práve, práve Banskobystrický samosprávny kraj, kde sú naozaj tie ceny bezkonkurenčné.
Ďakujem.