31. schôdza

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, trochu by som zmiernil tón z tých predchádzajúcich minút a chcem povedať, že tento návrh zákona podporujem, že nemám k nemu vecné výhrady z hľadiska obsahu. A to teda bez ohľadu na to, či prejdú naše pozmeňujúce návrhy, ten, ktorý pred chvíľou predniesol kolega Jozef Rajtár a ktorý sa týka zrušenia trestného činu ohovárania, alebo tie, ktoré o chvíľu prednesiem ja. To, čo v tom zákone teraz je, je v poriadku a myslím si, že je to možné podporiť aj tak, ako to je. A nielen obsah chcem oceniť, ale teda na rozdiel od predchádzajúceho návrhu zákona, teda zákona o súdoch, novely zákona o súdoch, kde som kritizoval okrem obsahu aj proces, teda to, že nebolo medzirezortné pripomienkové konanie, tak tu, naopak, chcem oceniť aj korektný prístup ministerstva v rámci medzirezortného pripomienkového konania, kde som bol súčasťou iniciátorov hromadnej pripomienky.
A uplatnili sme si vo viacerých bodoch hromadnú pripomienku, mali sme veľmi korektné rozporové konanie, dokonca za účasti aj pani ministerky Žitňanskej vtedy, a kde teda niektoré z našich návrhov boli akceptované a boli zapracované do tohto návrhu zákona, či už je to ustanovenie o vypustení účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch, pokiaľ boli spáchané organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou, alebo predĺženie lehoty alebo úpravu lehoty, premlčacej lehoty a pri nezákonných sterilizáciách, čo bolo jedno z odporúčaní, ktoré vyplynulo z Istanbulského dohovoru, a kde slovenská legislatíva doteraz ešte nebola plne v súlade s týmto dohovorom. Potom boli ďalšie veci, kde sme si to vysvetlili, že problémy, ktoré sme my vnímali, už sú riešené iným spôsobom, povedzme v inom zákone, alebo ich nie je teraz možné riešiť a budú riešené neskôr, že ministerstvo si uvedomuje, že je tam problém, napríklad pri prideľovaní advokátov ex offo, a má v úmysle to riešiť, ale nie je to možné riešiť iba na základe vyhovenia našej pripomienky a je k tomu potrebná širšia diskusia, čo sme akceptovali.
Napriek tomu ostali z tej pomerne rozsiahlej hromadnej pripomienky tri návrhy, v ktorých sa náš názor líšil od názoru ministerstva a ktoré sa teraz premietajú do pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, ktorý o chvíľu predložím. Jeden z tých bodov, tretí bod, sa týka predĺženia lehoty na podávanie sťažnosti proti uzneseniam orgánov činných v trestnom konaní. Tam na základe našej hromadnej pripomienky došlo k úprave. Teda v návrhu novely sa predpokladá, že súčasná lehota, ktorá je tri kalendárne dni na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní, sa má predĺžiť na tri pracovné dni, čo je krok dobrým smerom, nepochybne. My sme v pripomienkovom konaní navrhovali, aby išlo o predĺženie na osem kalendárnych dní. Dôvodová správa odôvodňuje predlženie lehoty na podanie sťažnosti tým, že niektoré oprávnené subjekty, ktoré pre podanie sťažnosti potrebujú vyhľadať kvalifikovanú právnu pomoc, najmä obvinený, poškodený či oznamovateľ, čo im môže komplikovať práve skutočnosť, ak by uvedené nastalo počas víkendu, navrhovanou právnou úpravou sa teda možný nedostatok eliminuje, čo v konečnom dôsledku môže prispieť aj ku kvalitnejšiemu vypracovaniu sťažnosti.
No, toto je jeden možný pohľad, že človek, a teraz, či už je obvinený alebo je poškodený alebo je oznamovateľ, dostane uznesenie vyšetrovateľa a má na sťažnosť tri dni. Nepochybujem, vôbec nepochybujem, že keď advokát alebo advokátska kancelária dostane uznesenie, tak trojdňová lehota pre ňu nie je problém a teda ak z toho vypadne víkend, že to budú tri pracovné dni a nie tri kalendárne dni, tak problém, ktorý vznikal vo vzťahu, ja neviem, k človeku, ktorý si v piatok večer preberie na pošte zásielku a musí do pondelka večera podať sťažnosť a nemá povedzme v tej chvíli právne zastúpenie, tak ten problém sa čiastočne vyrieši, lebo tá lehota sa potom posúva až na stredu večer. Ale sú ľudia, ktorí sú, povedzme, v pozícii oznamovateľov alebo môžu byť v pozícii poškodených, či obvinených dokonca, ktorí nemajú právne zastúpenie a trebárs sami obhajujú svoje práva ako poškodení, alebo sú sami oznamovateľmi, alebo iba s niekým konzultovali a nemajú štandardného advokáta, a pre tých toto predĺženie lehoty zasa až tak veľa neznamená. Neznamená to napríklad aj preto, že pokiaľ je to uznesenie doručené v pondelok alebo utorok, tak vlastne nedochádza k posunu tej lehoty a pre takýchto ľudí paradoxne, naopak, môže byť víkend ten čas, keď si môžu nájsť dostatok priestoru na to, aby napríklad spracovali kvalifikovanú sťažnosť, lebo teda ľudia, ktorí pracujú, tak môžu mať problém niekedy napríklad v pracovných dňoch si nájsť dostatok času. Preto navrhujeme predĺžiť tú lehotu na osem kalendárnych dní. Teda nepredlžovať to tak, ako to vládny návrh navrhuje z troch kalendárnych na tri pracovné, ale na osem kalendárnych.
Uznávam, že toto je možno téma na dlhšiu diskusiu a verím, že aj keď ten návrh nebude dnes schválený, tak ešte sa k nemu niekedy parlament vráti. A nespochybňujem, že je zase legitímny záujem na tom, aby sa nenaťahovalo trestné konanie, a aj to treba brať do úvahy, ale teda keď dám na jednu stranu váh oprávnené záujmy osôb zúčastnených na trestnom konaní a na druhej strane rýchlosť konania, tak nemyslím si, že či to bude trojdňová alebo päťdňová alebo osemdňová lehota, že to je ten rozhodujúci moment, ktorý spôsobuje také neuveriteľné prieťahy v trestnom konaní, akých sme niekedy svedkami.
Ďalšie dva návrhy alebo ďalšie dva body pozmeňujúceho návrhu, ktoré opäť sú premietnuté z bodov hromadnej pripomienky, súvisia viac alebo menej s témou domáceho násilia. Prvým bodom pozmeňujúceho návrhu žiadame, aby orgány činné v trestnom konaní alebo súdy mali vždy povinnosť informovať o tom, že obvinený bol prepustený z väzby alebo ušiel, poškodených, v prípadoch vymedzených trestných činoch, ktoré sa týkajú ublíženia na zdraví, týrania blízkej osoby a zverenej osoby, nebezpečného vyhrážania, nebezpečného prenasledovania. A to bezodkladne po tom, ako sa to stane. Súčasná právna úprava pochopiteľne umožňuje informovať v takýchto situáciách poškodených, ale umožňuje to v zásade v dvoch prípadoch. V prípade, že o to poškodený sám požiada, v prípade, že orgán činný v trestnom konaní alebo súd sám usúdi, že v dôsledku prepustenia na slobodu obvineného alebo v dôsledku jeho úteku hrozí poškodenému nejaké nebezpečenstvo. Samozrejme, právo praje bdelým, čiže ľudia by mali uplatňovať svoje práva, ale táto zásada sa má uplatňovať predovšetkým v súkromnom práve. Trestné právo by malo chrániť špeciálne, špeciálne poškodených, takže v tých situáciách, kde naozaj hrozí nebezpečenstvo, a ja, tento návrh tam sme zapracovali na základe podnetu z praxe, na základe podnetu advokáta, ktorý pracuje so ženami, na ktorých je páchané násilie, a ktorý mal takéto prípady alebo vie o takýchto prípadoch, že žena, ktorej násilný manžel bol zavretý a bol prepustený, a sa o tom nedozvedela od súdu, ale došlo až k reálnemu ohrozeniu, lebo nie každý poškodený musí vedieť alebo musí využiť tú možnosť, že požiada o to, aby bol informovaný, ak je páchateľ alebo teda obvinený prepustený na slobodu. A nie vždy je naplnená aj tá podmienka, že súd alebo teda orgán činný v trestnom konaní, keď k tomu dôjde, informujú bezodkladne, teda hneď. Lebo zase keď taká informácia príde s týždňovým oneskorením, tak už môže byť v niektorých prípadoch neskoro. Takže nie je to zásadná revolúcia, iba pre niektoré trestné činy navrhujeme povinné informovanie o tom, že obvinený bol prepustený z väzby alebo ušiel.
Tretí návrh, ktorý je ako bod 2 v pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložím spolu s kolegami, v podstate vyplýva z čl. 54 Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, ktorý hovorí o tom, že zmluvné strany prijmú potrebné legislatívne a iné opatrenia na zabezpečenie toho, aby v občianskom alebo v trestnom konaní dôkazy týkajúce sa sexuálnej histórie a správania sa obete boli povolené iba vtedy, ak je to relevantné a potrebné. A toto opäť nevyšlo celkom iba z našich nejakých teoretických úvah, ale tento bod v podstate vyplynul z analýzy, ktorú minulý rok spracovalo ministerstvo spravodlivosti, kde porovnalo súlad slovenskej legislatívy s tzv. Istanbulským dohovorom a kde konštatovalo, že vo vzťahu k niektorým ustanoveniam Istanbulského dohovoru slovenská legislatíva buď nie je v súlade, alebo je iba v čiastočnom súlade. V komentári k tomuto ustanoveniu, ktoré som citoval, sa uvádza, že "v zmysle výkladovej správy k dohovoru sa v súdnom konaní využívajú informácie o sexuálnej histórii obete na diskreditáciu tvrdení obete, osobitne v prípadoch sexuálneho násilia a znásilnenia za účelom spochybnenia nedostatku súhlasu so sexuálnym aktom. Takýto prístup však môže viesť k situácii, keď by ochranu práva používali iba osoby, ktoré sú považované za morálne a rešpektované, čo však nie je prípustné. Výkladová správa k dohovoru uvádza ako príklady dôkazy o promiskuite obete, prostitúcii a podobne. Ustanovenia právnych predpisov Slovenskej republiky týkajúce sa prijateľnosti dôkazov v civilnom a trestnom konaní neobsahujú osobitné podmienky pre kategóriu dôkazov týkajúcich sa sexuálnej histórie obete. Dôkazom síce napríklad v zmysle Trestného poriadku môže byť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci, avšak domnievame sa, že pre naplnenie požiadavky dohovoru by bolo potrebné i negatívne vymedzenie, a síce, že takéto dôkazy podliehajú povoleniu a podmienke relevantnosti a nevyhnutnosti." Koniec citátu z analýzy ministerstva spravodlivosti, z analýzy, ktorú ministerstvo spracovalo minulý rok. A ja to teraz nejdem otvárať, debatu o tom, či ratifikovať alebo neratifikovať Istanbulský dohovor. Vláda sa, žiaľ, rozhodla, že nepredloží parlamentu návrh na jeho ratifikáciu, ale aj vtedajší premiér Fico povedal, že ak sú v Istanbulskom dohovore ustanovenia, ktoré pomôžu zefektívniť boj proti domácemu násiliu, tak dajme ich do našej legislatívy aj bez toho, aby sme ten Istanbulský dohovor ratifikovali. Toto je jedno z takých ustanovení, kde je možné odstrániť ten čiastočný nesúlad, na ktorý nás upozorňuje aj ministerstvo spravodlivosti vo svojej minuloročnej analýze. A naozaj je to vážny problém najmä vo vzťahu k obetiam domáceho násilia, že dochádza k nezdôveryhodňovaniu obetí domáceho násilia alebo sexuálneho násilia, či už teda s poukazom na sexuálne správanie, to je ten známy prípad, že teda však nemohla byť znásilnená, lebo je to predsa prostitútka, ako možno znásilniť prostitútku, čo, čo, bohužiaľ, aj v časti verejnosti, ale keby len verejnosti, toto prežíva, čo je, samozrejme, že neprípustné takýmto spôsobom nazerať na trestný čin. Ale stáva sa aj to, že obete domáceho násilia sú nezdôveryhodňované, napr. prostredníctvom znaleckých posudkov, kde sa neposudzuje ich konanie vo vzťahu k páchanému násiliu, a teda k tomu, čo je podstatou trestného činu, ale sa spochybňuje ich dôveryhodnosť ako taká a dochádza potom k názoru, že nebol spáchaný trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby z dôvodu, že obeť nie je dostatočne dôveryhodná, čo je neprípustné a čo teda navrhujeme teda negatívne vymedziť v súlade s odporúčaním ministerstva spravodlivosti, ktoré ale teda nebolo ministerstvom spravodlivosti v rámci medzirezortného konania akceptované. Myslím, že pán minister má návrh aj, lebo som ho predložil na výbore.
Takže len by som dokončil, a teda prečítam znenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 865).
Prvý bod. V čl. II sa pred bod 1 vkladá nový bod 1, ktorý znie:
"1. Paragraf 46 sa dopĺňa ods. 10, ktorý znie:
"(10) Orgán činný v trestnom konaní alebo súd poskytne poškodenému aj bez žiadosti poškodeného, informácie podľa odseku 8 vždy, ak ide o trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 155 a 156, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208, nebezpečného vyhrážania podľa § 360 a nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Trestného zákona, a to bezodkladne po rozhodnutí podľa odseku 8 alebo úteku podľa odseku 8." ."
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú. Tento bod nadobúda účinnosť 1. júla 2018, čo sa premietne do čl. V upravujúceho účinnosť.
Druhý bod pozmeňujúceho návrhu. V čl. II sa za bod 1 vkladá nový bod 2, ktorý znie:
"2. Paragraf 119 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie:
"(5) Dôkazy týkajúce sa osoby poškodeného, jej charakterových vlastností, minulého sexuálneho a iného správania sú prípustné iba vtedy, ak sú relevantné a nevyhnutné pre objasnenie trestného činu.".".
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú. Tento bod nadobúda účinnosť 1. júla 2018, čo sa premietne do čl. V upravujúceho účinnosť.
Tretí bod pozmeňujúceho návrhu. V čl. II bod 3 znie:
"3. V § 187 ods. 1 sa slovo "troch" nahrádza slovom "ôsmich".".
Odôvodnenie som prečítal a navrhujem, aby sa o bodoch 1 a 2 pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu hlasovalo spoločne a o bode 3 samostatne. Je to tam uvedené aj v návrhu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, Ondrej, za tento návrh, ktorý som podporila aj svojím podpisom a o ktorom sme hovorili dlho aj pred tým, než si ho teraz prezentoval. Ja chcem v tejto súvislosti ti poďakovať za to, že si spomenul naozaj aj praktické dôvody na to, aby vláda tento návrh, pozmeňujúci návrh akceptovala, pretože tak ako si argumentoval, tak vychádza, že z analýz ministerstva spravodlivosti vychádzaš z dát, ktoré sú tejto vláde známe.
Mňa osobne veľmi mrzí, že táto vláda aj tá predchádzajúca vláda nemá dostatok zodpovednosti na to, aby moderovala ťažké spoločenské diskusie, ku ktorým nepochybne patrí aj diskusia o Istanbulskom protokole. Mala by to moderovať odborne, slušne, s veľkým spoločenským dopadom na to, aby sa kultivovalo v našej spoločnosti naozaj aj také morálne povedomie, aj takéto vyššie povedomie o tom, čo sa má, čo sa nemá, čo je tradičný nejaký stereotyp, ktorý nám v podstate tu narúša naše spolužitie. Táto vláda na to rezignuje a prenechala túto pôdu vášňam, by som povedala.
Tak preto dúfam, že aspoň takéto praktické, rozumné, logické návrhy podporí, nakoľko teda verím v to, že pán minister za stranu MOST – HÍD, ktorý aj na výbore deklaroval, že teda bude sa touto témou musieť nová vláda zaoberať, tak zaujme k tomu kladné stanovisko, pretože nám ide o tie obete násilia najmä.
Ďakujem.

Ďakujem pani poslankyni Zimenovej, ktorá bola nielen jednou, alebo je jednou zo spolupredkladateliek tohto pozmeňujúceho návrhu, ale bola aj medzi iniciátormi hromadnej pripomienky, v ktorej sme žiadali to isté a v ktorej som to pripomínal. A ako som povedal aj vo svojom vystúpení, no treba asi rozlišovať samotný Istanbulský dohovor a diskusiu o jeho ratifikácii alebo neratifikácii, a potom jeho obsah.
A tie veci, ktoré sú v ňom obsiahnuté, ktoré sú užitočné alebo mohli by byť užitočné z hľadiska zefektívnenia boja proti násiliu páchanému na ženách, a teda aj podľa analýzy samotného ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k tomuto ustanoveniu nie je úplný súlad slovenskej legislatívy s ustanoveniami dohovoru a je veľmi pravdepodobné, že pokiaľ by ministerstvo spravodlivosti v minuloročnej analýze konštatovalo, tento článok je už premietnutý do slovenskej legislatívy, nie je tam žiadny problém, že v takom prípade by takto formulovaný návrh sa v našej hromadnej pripomienke a teraz v tom pozmeňujúcom návrhu asi ani neobjavil, lebo ten problém nezdôveryhodňovania obetí, ten je širší. Samozrejme, na to treba hľadať nejaké riešenia, ale špecificky takto naformulované, to priamo vyplýva z toho, čo napísalo a čo tvrdilo ministerstvo spravodlivosti minulý rok.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené poslankyne a páni poslanci, dovoľte, aby som sa vyjadrila k pozmeňujúcemu návrhu skupiny poslancov k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon 300/2005 Trestný zákon (tlač 865). Skupina poslancov navrhuje, aby sa z Trestného zákona vypustil § 373 Trestného zákona, teda trestný čin ohovárania.
Možno poznáte ten vtip zo života. Stretnú sa všetky štyri kamarátky a nemajú sa o čom rozprávať. No lebo sa stretli všetky štyri. Nemajú totiž koho ohovárať. Keby sme mali brať trestný čin ohovárania vážne, tak potom hádam polovica Slovenska skončí vo väzení, a to mi určite minister spravodlivosti potvrdí, že na to nemáme kapacity.
George Orwell povedal: "Ak sloboda niečo znamená, tak je to právo povedať ľuďom, čo nechcú počuť." Sloboda a demokracia je spojená so slobodou prejavu, ktorú tu požíva každý z nás. Niekto ju využíva viac, iný menej.
Trestný čin ohovárania je tak v priamom rozpore s právom na slobodu prejavu, čo je základom každej demokratickej spoločnosti.
Priznám sa, že tento pozmeňujúci návrh sa ma osobne dotýka, pretože možno niektorí viete, možno nie, nie je to žiadnym tajomstvom, mojím manželom je Lukáš Milan, ktorý je novinár telom aj dušou a je to práve on, kto bol trestným rozkazom Okresného súdu Košice 2, neprávoplatne odsúdený na osemnásť mesiacov väzenia za údajné ohováranie bývalého predsedu Národnej rady Pavla Pašku, ktorý sedával tu, dva rady za mnou. Je mi veľmi ľúto, čo sa pánovi Paškovi stalo. Už slávny Solón pred dva a pol tisíc rokmi vyhlásil, že o mŕtvom len v dobrom, preto mi dovoľte, aby som sa ďalej k pánovi Paškovi osobne nevyjadrovala.
Článok 26 Ústavy Slovenskej republiky hovorí, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Odsek 2 ďalej hovorí, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Toto právo využil aj môj manžel, keď ako zamestnanec vydavateľstva napísal v roku 2015 článok o košickej zdravotníckej chobotnici, kde si skupina prepojená na už nebohého Pavla Pašku rozdelila vplyvné posty v rezorte zdravotníctva alebo si prihrali zázračne výhodné zmluvy ako dodávatelia do štátnych nemocníc.
Pri zbieraní informácií sa stretol aj s jedným košickým podnikateľom, ktorý mu porozprával o tom, ako si pán Paška vypýtal províziu za to, že ako nováčikovia budú môcť začať podnikať v zdravotníctve. Keď sa manžel pýtal, či s tým išli na políciu, tak sa ten mladý podnikateľ poťukal po čele. Na východe síce podľa bývalého premiéra nič nie je, ale ako všetci vieme, je tam možné všetko. Aj to, aby bežní ľudia boli bezbranní voči štátu. Čerstvý príbeh o agrodotáciách, kde polícia či prokuratúra naplno zlyhala, je toho najlepším dôkazom. A to netvrdím ja, ale sám generálny prokurátor Jaromír Čižnár. "Systém je prehnitý," povedal. Do tejto atmosféry, a aby som použila slová generálneho prokurátora, "prehnitého systému" presne zapadá aj expresný rozsudok košického súdu o ohováraní mojím manželom. Súd sa ani neobťažoval s dokazovaním či vypočutím svedkov. Navyše polícia počas vyšetrovania sa ani náznakom nezaujímala o to, či náhodou ten košický podnikateľ hovorí pravdu.
Pavla Pašku sa polícia ani nespýtala, či si ozaj nevypýtal províziu cez svoju spoločnosť KOMED, ktorá je jedným zamestnancom, s jedným zamestnancom mala státisícové zisky za akože konzultácie. Jediné, čo políciu a okresného prokurátora zaujímalo, bola identita toho podnikateľa. Polícia najprv prípad zastavila, lebo nešlo o trestný čin, no následne prípad vrátil košický prokurátor späť s dôrazným upozornením, aby policajt pokračoval vo vyšetrovaní, a tentoraz bol dôsledný. Na príkaz prokurátora urobila polícia množstvo dokazovania, ktoré absolútne nesúviselo s prípadom. Vypočúvala svedkov, ktorí k prípadu nemali čo povedať. Jednoducho povedané, boli vyhadzované peniaze daňových poplatníkov, lebo náš človek si to želal.
Každý rok polícia rieši zhruba stovku nových prípadov ohovárania. Kolíše to od 90 do 130 v závislosti od roka. Podľa oficiálnych štatistík ministerstva vnútra je úspešnosť objasnenia v posledných piatich rokoch okolo 15 až 20 percent. Zo sto vyšetrovaní sa páchateľ nájde v dobrom roku v dvadsiatich prípadoch ročne. A teraz otázka za milión na stole Úradu vlády. Viete, koľko prípadov odsúdili súdy za posledných päť rokov? Podľa štatistík ministerstva spravodlivosti jeden. Slovom jeden. Aj ten bol v roku 2012. Z päťsto vyšetrovaní iba jeden jediný prípad skončil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.
Pán bývalý minister vnútra Robert Kaliňák sa neustále sťažoval, že má málo policajtov, hoci ich máme najviac v Európskej únii v prepočte na obyvateľa. Možno ich máme málo práve preto, že sa venujú vyšetrovaniu nezmyselného trestného činu ohovárania, čo považujem za feudálny prežitok a výsadu diktatúr. Chceme si brať príklad z takého Thajska, kde za vtip o panovníkovi išiel novinár na tridsaťpäť rokov do väzenia? Hádam nie.
Slovensko patrí ku krajinám, ktoré tento inštitút bežne aplikujú, navyše náš Trestný poriadok stanovuje za ohováranie najvyššiu trestnú sadzbu spomedzi krajín Európskej únie, ktorá môže v krajných prípadoch dosiahnuť až trest odňatia slobody na tri až osem rokov. Môjho manžela odsúdil neprávoplatne košický súd na osemnásť mesiacov väzenia s trojročnou podmienkou a trojročným zákazom činnosti novinára. Súd sa stotožnil s prokurátorom, pánovi Pavlovi Paškovi údajne spôsobil ujmu. Akú? Nevedno. Ale podľa výpovede utrpela aj pani manželka. Prestala sa s ňou údajne rozprávať predavačka v obchode. A za toto má ísť človek do väzenia na rok a pol? Pritom v oveľa závažnejších prípadoch dostávajú obžalovaní oveľa miernejšie tresty. Po príklady nemusíme ísť ďaleko. Ak zostaneme v Košiciach a v rodine Paškovcov, tak traja bratia za zbitie ženy, objektívne ublíženie na zdraví a kopanie ju na zemi, dostali dvojročnú podmienku a tretí peňažný trest 500 eur.
Iný príklad. Ján Slota za pokus o podplácanie dostal 2-ročnú podmienku, podobne aj kardiochirurg Viliam Fischer dostal dva roky podmienečne za úplatky. To všetko sú trestné činy, ktoré sa aj objektívne dajú dokázať. Ale ohováranie? Podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí trestného činu ohovárania ten, kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy, alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Je nepravdivý údaj, keď si o inom myslím, že je to rozumom či chrbticou menej obdarený človek?
V druhom prípade už súdy povedali, že to ohováranie nie je. Ako sa dá dokázať, že človek si nemyslí to, čo si myslí? Možno aj práve preto z 500 prípadov skončil s odsudzujúcim rozsudkom jeden jediný prípad. Z toho vyplýva, že trestný čin ohovárania je v Trestnom zákone absolútne zbytočný a slúži iba na zastrašovanie. Trestné stíhanie sa má použiť až keď sa všetky iné spôsoby minú účinku. Občiansky zákonník však pozná ochranu osobnosti, ak sa niekto cíti dotknutý nevyberaným slovníkom iného človeka. Taký sudca Štefan Harabin túto možnosť doslova bohato využíva a pekne na nej zarába.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, George Washington vyhlásil, že "ak zmizne sloboda prejavu, hlupáci a tí, čo sú ticho, nás budú viesť ako ovce na porážku". Demokracia potrebuje tých, čo sa neboja povedať pravdu a nesmú sa pritom báť, že za to skončia za mrežami. Zrušením trestného činu ohovárania sa tak pripojíme k západnej Európe, kde už dávno pochopili, že sloboda myslenia a prejavu sa nedá trestať väzením. To komunisti a fašisti zatvárali za slobodné rozmýšľanie.
Zrušenie trestného činu ohovárania zároveň bude mať pozitívny vplyv na štátny rozpočet a pomôže novej ministerke vnútra pani Denise Sakovej. Ročne bude mať k dispozícii sto policajtov, ktorí doteraz tento trestný čin zbytočne riešili, keďže iba jeden prípad z päťsto skončil odsúdením. Policajti sa tak budú môcť venovať zmysluplnejším veciam, ako je naháňanie ľudí za názor, hoci aj pre niekoho nepríjemný.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Samozrejme so všetkým, čo bolo povedané, súhlasím a dokladám k tomu len to, že nebezpečnosť toho, že máme zavedený takýto trestný čin v našom Trestnom zákone, spočíva najmä v tom, že táto skutočnosť je využívaná nositeľmi moci. Pretože my na Slovensku nemáme súdy, ktoré by ochraňovali slabšieho, tak ako to má byť. My máme na Slovensku súdy, ktoré pracujú pre vládnu moc. Vidíme to dennodenne. A teda o to viac potrebujeme dosiahnuť to, aby takýto trestný čin nebol nástrojom na vyrovnávanie si účtov vládnej moci s tými, ktorí si dovolia ju akokoľvek kritizovať. Tým nehovoríme ani slovo o tom, že by sa, sa v občiansko-právnom konaní nemal mať možnosť niekto domáhať nápravy zjavného klamstva. Avšak toto sa deje zase len tak, ako na Slovensku je bežné, že predstavitelia vládnej moci a najmä predstavitelia súdov, ktorí ovládajú súdnu moc, tento spôsob vyjednávania si nápravy zneužívajú. Čiže pre krajinu, ktorá je v stave, v akom je Slovensko, je mať takýto trestný čin nanajvýš neprimerané. Preto vás prosím, tých, ktorým záleží na tom, aby Slovensko bolo slušnou krajinou, aby podporili tento náš návrh. Ďakujem.

Ďakujem a rád by som pani poslankyni Milanovej sa poďakoval za osobný príbeh jej osobne, ale aj jej manžela, samozrejme. Ako bolo povedané, najlepším spôsobom demonštruje, aký nezmyselný je tento trestný čin ohovárania v našom Trestnom poriadku a ako nešťastne sa možno niektoré súdy stavajú ku konkrétnym osobám, ku konkrétnym príbehom a tým teda rozhodne nezvyšujú dôveryhodnosť občanov k ich objektívnosti a nepredpojatosti. Takže verím, že aj na základe toho, čo bolo povedané, nájdeme väčšinu v parlamente, aby sme sa tohto prežitku v našej legislatíve zbavili. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za toto vystúpenie. Bolo to perfektne pripravené, perfektne prednesené, ale veľmi zle sa to počúvalo. Je absurdné, ak takéto niečo sa stane novinárovi, že novinár v takejto situácii je odsúdený za svoju prácu, ktorú si úplne normálne poctivo robil. To je ozaj veľmi zlé, veľmi zlé. Mali by sme sa nad tým zamyslieť, pretože to nie je normálne. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Bola to veľká karikatúra. Bolo to predovšetkým veľká karikatúra, toto vystúpenie, aj reakcie na neho. Zabudli ste na jednu základnú vec. Sú určité ústavné práva, ktoré sú ústavou chránené, právo na súkromie, právo na integritu osobnosti. A to práve chráni trestný čin ohovárania. A čo je hlavná vec, pani Milanová, pani poslankyňa, v tomto, tomto trestnom čine, kto uvedie nepravdivý údaj. Žiadne právo v ústave nedovoľuje nikomu klamať a hovoriť o niekom nepravdivé veci, hanlivé a akékoľvek iné.
A vy ste v takom exemplárnom konflikte záujmov, pani poslankyňa, neviem, či ste naplnili všetky tie povinnosti, ktoré máte. Ak ste v konflikte záujmov, musíte to oznámiť do zápisu, orgán to zapíše podľa zákona o konflikte záujmov. Neviem, či ste to urobili pred svojím vystúpením, lebo to musíte urobiť pred svojím vystúpením. To sú takzvané zákony a zákony treba dodržiavať. A tam platí, že vy ste dneska vlastne v konflikte záujmov v tom, že váš manžel, ktorý uviedol nepravdivé údaje, za ktoré bol odsúdený, ale ešte nie právoplatne, ak si dobre pamätám, ešte bude možno nejaký právoplatný súd, tak v mene toho sa, dávate zmenu Trestného zákona, kde hovoríte, že však písať klamstvá je v poriadku. Kľudne píšme klamstvá, veď teda načo máme ústavu, v ktorej sa garantuje, že každá osoba má právo na svoje súkromie, právo na ochranu svojho súkromia?! Všetci môžu písať klamstvá.
A nie je pravda, že by v západnej Európe toto neexistovalo. V západnej Európe nie je výnimočné, že novinár ide do väzenia aj na tvrdý trest, ak napíše o komkoľvek, nielen o politikovi, aj o akomkoľvek podnikateľovi, súkromnej osobe niečo, čo nie je pravda. Lebo súčasťou novinárskej práce nie je písať klamstvá. Súčasťou, citovali ste tu najväčších politikov, ale oni všetci hovorili o tom, že pravda, aj keď je nepríjemná, pravda nie je klamstvo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážená pani kolegyňa Milanová, ja si, som si vypočul teda váš príbeh. Ale musím povedať, že z toho právneho pohľadu tam mám celý rad vážnych problémov k tomu, čo ste povedali. Ale ja, pretože som sa dozvedel iba z novín o tomto pozmeňovacom návrhu, tak nemal som veľa času na prípravu, ale v záverečnom slove k tomu niečo poviem. Budem sa snažiť hovoriť o práve, nie o politike, ani nie o osobných veciach. Mňa samozrejme mrzí ten váš osobný príbeh. Ale vidím tam veľkú nádej v tom, že je to, ako ste sama povedali, je to neprávoplatné rozhodnutie. To znamená, ešte vlastne k ničomu nedošlo, ak to môžem tak zjednodušiť. A verím, že ak sa preukáže pravda, ak sa preukáže to, či došlo, či nedošlo ku klamstvu a či došlo a či nedošlo k poškodeniu, ktoré spomína Trestný zákon, takže podľa tohoto rozhodnutia bude vyzerať. Čiže prípad vášho manžela je stále otvorený.
Na druhej strane ste tiež povedali, že vlastne došlo iba v jedinom prípade, podľa vašich údajov, k právoplatnému odsúdeniu na základe toho § 373. Tak je to dobré alebo zlé? Tak ja by som to osobne vnímal azda ako dobré, že tie veci fungujú, že k právoplatnému odsúdeniu dôjde iba vtedy, keď sa v skutočnosti preukáže, že došlo k publikovaniu skutočne nepravdivých údajov, ktoré spôsobili to, čo predpokladá Trestný zákon.
Takže priznám sa, teraz som celkom na pochybách, že aké argumenty vlastne a kam ste smerovali tými argumentami, pretože ja sa teraz ešte na záver iba dotknem jednej vety, ktorú povedal pán kolega Dostál vo svojom vystúpení a s ktorým absolútne súhlasím, a tá veta znela, že Trestné právo by malo chrániť predovšetkým poškodených. Áno, malo by chrániť poškodených. A ten § 373 ods. 1 je o ochrane poškodeného.
Iba toľko zatiaľ, ďakujem.

Pani poslankyňa Milanová, môžte reagovať.