43. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v minulom roku predstavilo vedenie Slovenského zväzu ľadového hokeja nové logo, ktoré na nových dresoch hráčov národnej hokejovej reprezentácie nahradilo štátny znak. Za zmenou dresov stojí snaha o zvýšenie príjmov hokejového zväzu. Štátny znak na reprezentačnom drese je nahradený logom, ktoré je možné chrániť autorským právom. Následne dres už vizuálne nereprezentuje Slovenskú republiku.
Slovo reprezentácia je odvodené od slova reprezentovať. Ak v akomkoľvek športe vystupuje na podujatí športová reprezentácia Slovenskej republiky, tak by malo byť pri pohľade aj zo vzdialenej tribúny jasné, že ide o slovenskú reprezentáciu, lebo dnes si hokejisti nahradia štátny znak logom s hokejkami, futbalisti by ho mohli nahradiť loptou či kopačkami, tenisti tenisovou raketou a podobne. Je to, samozrejme, zároveň vec štátneho financovania vrcholového športu, ktorý by nemal byť odkázaný na predaj replík reprezentačných dresov.
S hokejovým zväzom vlani jednala o veci ministerka Martina Lubyová. Došlo ku kompromisu, na drese má byť menší štátny znak na inom mieste. To však situáciu rieši veľmi málo. Počas majstrovstiev sveta, ktoré budú v máji hostiť Košice a Bratislava, musia mať hráči dresy od oficiálneho partnera Medzinárodnej hokejovej federácie, ktorým je firma Nike. Tam je priestor buď na znak, alebo logo. Preto nie je účelné sa doťahovať s každým športovým zväzom o vzhľad reprezentačného dresu. Preto je namieste riešiť túto problematiku zákonom, aby sa štátny znak z reprezentačných dresov postupne nestrácal od jedného športu k druhému.
Ďakujem za pozornosť.

Ja ďakujem pánu kolegovi, že sa ozval, teda že, za jeho vklad do rozpravy.
Ale toto chcem využiť na to, aby som sa poďakovala, lebo som nemala možnosť, navrhovateľom, predkladateľom tohoto zákona zo Slovenskej národnej strany, že tento zákon predložili. Veľmi si vás za to vážim a veľmi to oceňujem a ďakujem.

Ja chcem poďakovať kolegovi za podporné stanovisko, plne sa s ním stotožňujem a chcem povedať, že dokonca reprezentácia hokejová, Slovenský zväz ľadového hokeja to dokonca vydáva ako nie za reprezentáciu Slovenskej republiky, ale ako za reprezentáciu zväzu slovenského ľadového hokeja. Tak ja si myslím, že tu naozaj treba urobiť poriadok, a teda na jednej strane veď fandíme našim hokejistom a tešíme sa, že budú úspešní. A iste všetci to budeme s napätím sledovať, ale má to byť naozaj reprezentácia Slovenskej republiky so všetkým, čo k tomu patrí, a, samozrejme, aj s jasným označením so slovenským znakom.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem.
Reakcia? Nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Pán navrhovateľ, nech sa páči, záverečné slovo.

Vážení páni poslanci, pani poslankyne, prepáčte, mal som to naopak povedať, ale viete mám to trošku v tej hlave pomiešané teraz, momentálne. Tak, ďakujem za všetky príspevky, ktoré odzneli. A najmä ďakujem za príspevok pána Dostála, lebo bol konštruktívny.
Čo sa týka jeho druhého bodu, už minule v našej rozprave som povedal, že naším cieľom nie je pokutovať. Naším cieľom je vychovávať, naším cieľom je, aby si ľudia vážili svoju obec, svoj kraj, svoju krajinu, Slovenskú republiku, aby si vážili obecné erby, aby si vážili župné erby, aby si vážili štátne erby, štátne vlajky, štátne symboly. Tá pokuta, to je len pre takých ľudí, ktorí si myslia, že môžu druhých ľudí urážať. Nebudem rozprávať, na koho narážam, ale myslím si, že každého normálneho Slováka, každého normálneho Slováka určite urazilo to, keď si jeden pseudoumelec do známeho kosoštvorca dal to, čo my tu definujeme ako národný symbol. Na takýchto ľudí asi dobré slovo neplatí. Pretože tí ľudia si nevážia okrem seba nikoho a ich cieľom je urážať, urážať ľudí, ktorí majú vzťah k svojmu mestu, ktorí majú vzťah k svojmu štátu, ktorí majú vzťah k druhým ľuďom a na týchto ľudí treba určitým spôsobom mať aj malleus maleficarum, teda nejaké to kladivo na čarodejnice.
Preto vôbec mi nerobí problém osvojiť si váš druhý návrh, a dokonca odporúčam spravodajcovi, aby ho podporil. Aký je rozdiel medzi 10- a 7-tisíc? Žiaden. Veď ja tú pokutu ani my tu pokutu nechceme dávať. Ale nech si ľudia uvedomia, že jednoducho veci, ktoré sú pre druhých ľudí posvätné, majú si ich vážiť.
Čo sa týka toho prvého bodu, už na ústavnoprávnom výbore a myslím, že pán Vrtel, ktorý je hlavný heraldik Slovenskej republiky, sa celkom jasne vyjadril, čo sú to štátne symboly a akým spôsobom sa tie štátne symboly majú používať. A to "iba" sa vzťahuje k tomu, čo tam je napísané pred tým "iba". Sa nevzťahuje na to, že chlapci na lúke si sadnú a začnú si vyhrávať alebo si pustia telefóny a začnú si vyhrávať svoje hymny, ktoré sa im páčia. Tento zákon to nerieši. Tento zákon rieši oficiálne podujatia, a preto to "iba", si myslím, že tam treba, aby tam zostalo.
Viete, možno nám chýba taká sebaúcta. Nevieme si vážiť seba samých. Potom podliezame, tvárime sa, že sme tí úbožiaci, najúbožejší úbožiaci na svete, ale nemôžeme chcieť, aby si nás niekto vážil, keď my sami seba si nevážime. A to je aj odkaz pre mňa, pre tých, ktorí sa rozhodnú o tomto zákone hlasovať. Vážme si sami seba.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, ja budem len krátko. Vznikla tu téma pokuty od pána Dostála. Myslím si, že pán Hrnko reagoval celkom logicky a zrozumiteľne. Ja len chcem zdôrazniť na túto tému to, že pokuta nie je represia, alebo nie je myslená v zmysle represie, ale je to vlastne výstraha pred zneužitím alebo ľahostajnosťou inštitúcií či právnických osôb, ktoré by sa vedome alebo nevedome dopustili porušenia ustanovenia zákona. Čiže naozaj to treba vnímať v tej výchovnej polohe, v akej to spomenul pán Hrnko. Lebo trest alebo sankcia prichádza až po nejakom, až po nejakej akcii, ktorá je v rozpore so zákonom. Ale myslím si, že v bežnom živote nie je záujmom žiadnej povedzme PR alebo reklamnej agentúry, alebo športovej agentúry, aby vedome sa dopúšťala nejakých prehreškov voči zákonu. Ak to bude úmyselné, tak potom nemáme o čom hovoriť, lebo sankcia je namieste.
Veľmi zaujímavá otázka tu padla v parlamentných kuloároch od pána Pčolinského, že čo v prípade, ak fanúšikovia na majstrovstvách sveta si trebárs pomaľujú tvár štátnym znakom alebo dajú si na ruky nejaký štátny znak, alebo eventuálne na vlajku, ktorou budú povzbudzovať hokejistov, napíšu Bardejov alebo Orava, alebo Nižný Hrabovec povedzme, že čo v takom prípade.
Samozrejme, je to oficiálne športové podujatie, ale ide o fanúšikov, ide o povzbudzujúcich fanúšikov. A v prípade, ak si to pomaľujú na tvár alebo na nejaké časti tela, alebo dajú ten nápis na vlajku, to nie je porušenie symboliky. Lebo to sa neráta do oficiálneho rámca, ktorý vlastne, o ktorom pojednáva tento zákon. V prípade, ak by tam bol hanlivý výraz, na tej vlajke, áno, dotyčný človek, ktorý bude držať alebo ktorý ju bude mať, pomaľovanú tvár nejakým hanlivým výrazom a štátnym znakom, podlieha, samozrejme, inému zákonu, ktorý na to pamätá. Ale tam je pokuta nepomerne nižšia ako v prípade právnických osôb alebo, alebo reklamných agentúr. Ale myslím si, že to taktiež nehrozí, pretože už mi len ukážte jedného hokejového fanúšika, ktorý na zástavu pomaľuje nejakým hanlivým výrazom trebárs aj v situácii, keby Slovensko prehrávalo 0:8. Tak určite nie, pretože to naše cítenie je niekde inde a tie emócie by mali byť nasmerované niekde inde a nie na urážku štátnych symbolov. Čiže to je na vysvetlenie ako tej kuloárnej otázky.
A rád by som zdôraznil to naozaj, že cieľom tohto zákona je naozaj podporiť vedomie našej národnej identity, našej národnej hrdosti, nebojím sa povedať aj vlasteneckého cítenia, lebo toho nikdy nie je nadostač a treba to upevňovať aj v mladých ľuďoch, aj v strednej, aj v staršej generácii. Takže nám ide len o to, aby sme stanovili určité zákonné pravidlá na dodržiavanie týchto náležitostí.
Navrhujem a žiadam o hlasovanie o tomto zákone dnes o 17. hodine. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky predkladám v druhom čítaní poslanecký návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.
Civilný mimosporový poriadok vylučuje možnosť, aby rodič podal vo veci, kde ide o deti, o najlepší záujem dieťaťa, žalobu na obnovu konania. Hlavnou myšlienkou návrhu zákona je, aby sa do nášho právneho poriadku vniesol princíp najlepšieho záujmu dieťaťa v tzv. únosových rodičovských veciach, a teda aby bolo možné v týchto citlivých záležitostiach podať žalobu na obnovu konania. Únosové rodičovské veci znamenajú napríklad to, keď slovenské dieťa jeden z rodičov z cudziny premiestni na územie Slovenskej republiky a rodič, ktorý je v cudzine, podá návrh, aby slovenský súd rozhodol o navrátení dieťaťa.
Prosím vás, vážené kolegyne a kolegovia, aby ste tento návrh zákona podporili. Vysvetlenie k tejto novele a podrobnejšie informácie podám v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážení poslanci, vážené panie poslankyne, dovoľte, aby som vás informoval o prerokovaní návrhu zákona vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1623 z 5. februára 2019 pridelila návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Martiny Šimkovičovej a Petra Marčeka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (tlač 1270), na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, a to aj ako gestorskému výboru, a určila lehotu na jeho prerokovanie v druhom čítaní.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výboru, ktorému bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
Ústavnoprávny výbor návrh zákona prerokoval a odporúčal ho Národnej rade schváliť. Z uznesenia ústavnoprávneho výboru vyplýva jeden pozmeňujúci návrh s odporúčaním gestorského výboru schváliť. Gestorský výbor zároveň odporúča Národnej rade návrh zákona schváliť aj ako celok a to v znení uvedeného pozmeňujúceho návrhu.
Správa ústavnoprávneho výboru o prerokovaní návrhu zákona (tlač 1270a) bola schválená uznesením ústavnoprávneho výboru č. 587 z 19. marca 2019. Týmto uznesením ma výbor ako spravodajcu poveril, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výboru a pri rokovaní o návrhu zákona predkladal návrhy v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a so zreteľom na jeho povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov. Zákon, ktorý predkladám, sleduje presne tento cieľ, teda najlepší záujem dieťaťa. Únosové rodičovské veci znamenajú napríklad to, keď slovenské dieťa jeden z rodičov z cudziny premiestni na územie Slovenskej republiky a rodič, ktorý je v cudzine, podá návrh, aby slovenský súd rozhodol o navrátení dieťaťa.
Podľa slovenského procesného práva a Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí v konaní o návrat dieťaťa do cudziny sa musí rozhodnúť bezodkladne, najneskôr do šiestich týždňov odo dňa začatia konania. Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí však pozná prípady, keď súd môže odmietnuť návrat dieťaťa. Je to možné aj v prípade, ak existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie; čl. 13 ods. 1 písm. b) dohovoru.
Problém je mnohokrát v tom, že toto musí rodič preukázať dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v cudzine, to je v krajine, odkiaľ dieťa premiestnil s cieľom nájsť útočisko vo svojej domovine, teda na Slovensku. Bremeno dokázať existenciu vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, má rodič, väčšinou Slovák, ktorý dieťa previezol do Slovenskej republiky. Dokázať tieto skutočnosti pre rodiča, ktorý hľadá pre dieťa útočisko na Slovensku, je častokrát naozaj nemožné. Dôvody sú viaceré.
V krajine, odkiaľ dieťa zobral, je často trestne stíhaný a nemôže sa preto vrátiť do krajiny po zabezpečenie si potrebných dôkazov. Musí konať často sprostredkovane a korešpondenčne. Je viac ako nemožné zabezpečiť dôkazy v lehote šiestich týždňov. Často sú to nosné dôkazy na obranu dieťaťa. Napríklad o tom, že dieťa bolo svedkom násilia na rodičovi, v podstate únoscovi, ktorý pre nečinnosť miestnych cudzích orgánov ako jediné východisko vidí útek s dieťaťom do krajiny pôvodu.
Ešte ťažšia situácia je v prípadoch, keď jeden z rodičov pochádza z krajiny, ktorá má v porovnaní so Slovenskom diametrálne odlišnú mentalitu, kultúru, zvyky či právny systém. Veľká vzdialenosť krajín a predovšetkým odlišnosť civilizácií neraz spôsobujú, že pre slovenského rodiča je priam až nemožné získať a včas zabezpečiť dokumenty a dôkazy vylučujúce tvrdenia druhého rodiča o právnych skutočnostiach pochádzajúcich z krajiny, odkiaľ malo byť dieťa neoprávnene premiestnené. Z praxe uvádzam príklad, kedy sa toto rodičovi podarilo až po desiatich mesiacoch, a to od rozhodnutia súdu, ktoré bolo v tom čase už právoplatné.
Aby som to teda zhrnula. Následkom je, že skutočnosti existujúce v čase rozhodovania súdu spôsobilé vylúčiť skupinu dôkazov predkladaných rodičom cudzincom, ktoré preukazujú vznik oprávneného pobytu dieťaťa, ako napríklad existenciu dohody o zverení dieťaťa tomuto rodičovi alebo existenciu rodičovskej dohody ako takej, nie je možné v čase rozhodovania súdu zabezpečiť. Musíme si uvedomiť, že cudzie súdy v porovnaní s našimi slovenskými nevyšetrujú pobyt rodiča a ani sa nestarajú o to, aby mu návrh toho druhého rodiča doručili.
Následkom týchto krokov oprávneného rodiča, teda toho, ktorý ostal vo svojej krajine, v tomto prípade na Slovensku, nastáva situácia, kedy sa povinný rodič s maloletým dieťaťom jednoducho nemôže vrátiť do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, pretože ešte na letisku by bol zadržaný políciou, išiel by do výkonu väzby a maloleté dieťa by bolo od rodiča, na ktorého je naviazané, násilne odlúčené a odovzdané do starostlivosti druhého rodiča. Ako inak vnímať situáciu ako tak, že týmto by návrat do krajiny obvyklého pôvodu vystavil dieťa fyzickej alebo duševnej ujme? Hrozí, že by dieťa priviedol do neznesiteľnej situácie v súlade s čl. 13 b) Haagskeho dohovoru, čo predstavuje presne ten dôvod, pre ktorý súd návrat dieťaťa nariadiť nemusí.
Ďalej tiež v praxi často nastáva situácia, keď po vydaní rozhodnutia rodič zorganizuje únos a násilné odobratie maloletého dieťaťa. V minulosti boli medializované také prípady, že oprávnený rodič sa rozhodol zobrať výkon rozhodnutia do vlastných rúk a dochádzalo k dramatickým a traumatizujúcim únosom detí.
Aby som sa ale vrátila k lehote, o ktorej som už hovorila, táto prax, s ktorou som konfrontovaná z listov niekoľkých slovenských rodičov, ukazuje, že niekedy sa rodič dostane k dôkazom neskôr, teda v čase, keď už slovenský súd rozhodol o tom, že dieťa sa má navrátiť do cudziny. V rukách má rodič často jasné a hmatateľné dôkazy, ktoré keby stihol predložiť v lehote šesť týždňov, tak by súd nerozhodol o navrátení dieťaťa, ale, práve naopak, by rozhodol, že dieťa sa nemá vrátiť z dôvodu vážneho nebezpečenstva v krajine pôvodu.
Celú situáciu rodičom sťažuje aj to, že slovenské súdy využívajú voči rodičom ustanovenie § 131 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ktoré znie: "Súd v lehote troch dní od začatia konania uloží uznesením tomu, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, aby sa v lehote siedmich dní od doručenia uznesenia k veci písomne vyjadril a ak s návrhom nesúhlasí, pripojil k vyjadreniu listinné dôkazy, v ktorých sa dovoláva, prípadne označil iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedol, či sa vzdáva práva na účasti v pojednávaní."
To v praxi znamená, že rodič má nie šesť týždňov, ale niekedy iba pár dní na to, aby zabezpečil dôkazy o existencii vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme. Najväčší problém je, že Civilný mimosporový poriadok vylučuje možnosť, aby rodič podal v danej veci žalobu na obnovu konania, a to aj napriek tomu, že rodič už má v ruke presvedčivé dôkazy; a to je vlastne dôvod predkladania tejto novely. Pritom obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok má úlohu odstrániť nedostatky v zistení skutkového stavu veci alebo nedodržaní niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy konania umožňuje prekonať prekážku rozhodnutia vo veci. Predsa konania v tzv. únosových veciach sú špecifické svojou povahou, ale aj priebehom, kedy sa v nich vykonáva riadne dokazovanie. Účastníci konania sú predvolávaní na pojednávanie za účelom ich výsluchu, súd spravidla realizuje aj výsluch maloletého dieťaťa, súd si zabezpečuje potrebné listinné a iné dôkazy z dôvodu zistenia skutočného stavu veci a vyzýva účastníkov konania, aby doložili ďalšie dôkazy, ktoré môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.
Považujem za dôležité zdôrazniť, že konanie o žalobe na obnovu konania je vždy dvojstupňové. V prvom štádiu súd prejednáva vec v prvej inštancii, rozhoduje o povolení obnovy konania. Podstata spočíva v tom, že súd sa zaoberá iba otázkou, či povolí alebo či nepovolí obnovu konania, teda či sú splnené zákonné podmienky. Výlučne v prípade, ak súd rozhodne o povolení obnovy konania, konanie sa až vtedy dostáva do druhého štádia, v ktorom spravidla rovnaký sudca znova prejedná vec s prihliadnutím na veci, ktoré vyšli najavo v pôvodnom konaní, ako aj s prihliadnutím na nové skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy, ktoré navrhovateľ nemohol bez vlastnej viny uplatniť.
Povolením obnovy konania sa rozhodnutie oslabuje výlučne o vlastnosť vykonateľnosti, pričom súd návrh prejedná v rozsahu navrhovanom navrhovateľom a môže teda znova rozhodnúť. Inštitút teda nie je možné nijakým spôsobom zneužiť v tomto ani v žiadnom inom konaní.
Návrh sa spravidla dostáva k sudcovi, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii, a on posúdi, či dôkaz je tak zásadný, že je spôsobilý privodiť lepší výsledok vo veci. Súd po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov teda môže dospieť k dvojakým záverom. Buď pôvodné rozhodnutie potvrdí ako vecne správne a návrh na obnovu konania zamietne, čím účinky pôvodného rozhodnutia ostávajú zachované, alebo vydá nové rozhodnutie vo veci, ktoré môže byť opätovne napadnuté riadnym opravným prostriedkom, to je odvolaním.
Ďalšie podnety, ktoré dostávam z praxe, poukazujú na toto: Podľa nariadenia Bruselu IIa platí, že súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate, tzv. undertakings alebo safe harbor order, čl. 11 ods. 4 nariadenia Brusel IIa. Ide o typické opatrenia, ktoré poznajú právne poriadky krajín common laws, spočívajúce v dohode alebo v garanciách zo strany žiadateľa o vrátenie dieťaťa. Do úvahy prichádza napríklad sľub žiadateľa so späťvzatím trestného oznámenia na únoscu dieťaťa alebo prísľub prokuratúry so stiahnutím zatýkacieho rozkazu na únoscu s cieľom umožniť návrat dieťaťa v sprievode s únoscom. Ďalej ide napríklad o prísľub žiadateľa zabezpečiť ubytovanie pre dieťa aj pre únoscu, prípadne i výživu či ponechanie dieťaťa v osobnej starostlivosti únoscu do rozhodnutia súdu o opatrovníckom práve.
Prax ukazuje, že po návrate do krajiny pôvodu dieťaťa sa primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate nevykonávajú a neplnia. To znamená, že to, čo sľúbil jeden z rodičov, cudzinec, to už neplatí. Napríklad rodič cudzinec už v krajine pôvodu nezoberie trestné oznámenie späť alebo nezabezpečí ubytovanie pre dieťa tak, ako to sľúbil. Takto klamaný rodič Slovák sa už nemôže domáhať revízie slovenského rozhodnutia a to preto, že Civilný mimosporový poriadok vylučuje použitie obnovy konania.
Som toho názoru, že v prípade, že by zákonodarca nepovolil žalobu na obnovu konania v návratových konaniach, postupoval by asymetricky, v priamom rozpore so spravodlivým súdnym konaním a vážne by zasiahol do práv účastníkov konania a najmä do práv maloletého dieťaťa, nakoľko ani sám súd nemôže vopred predpokladať situáciu, ktorá nastane po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nehovoriac o možných nedostatkoch v priebehu konania vo veci samej.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a súčasne v súlade s právom Európskej únie. Návrh zákona nezakladá vplyvy na verejné financie. Návrh zákona nebude mať vplyvy na podnikateľské prostredie, sociálne vplyvy ani vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti a na služby verejnej správy pre občana. Prosím vás o podporu tohto zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja obdivujem pani predkladateľku, že sa pustila do tejto témy v tom najkladnejšom slova zmysle. Mne sa tam strašne páčila tá veta, "ide o najlepší záujem dieťaťa", lebo naozaj tá trauma prehadzovania dieťaťa z otca na matku a z matky na otca, a teraz to je úplne jedno, kto je cudzinec a kto cudzinec nie je, je pre to dieťa asi strašná trauma a asi je najdôležitejšie, aby tá trauma trvala čo najkratšie. A už len ten samotný fakt, že sa z rodiča stane únosca, to je jedno z ktorého, je situácia pre mňa absolútne nepredstaviteľná a o to viac, že sme sa o tomto rozprávali s mojimi priateľmi, ktorí si prešli takýmto peklom a dodnes tá situácia nie je ukončená.
Čiže, pani poslankyňa, ešte raz vďaka, že ste sa pustili do tejto témy, že tuná prinášate isté riešenie, hoci som presvedčený, že ani toto nie je absolútne riešenie toho problému, ktorý predkladáte. Ale vrátim sa k tomu, čo som začal. Ide o najlepší záujem dieťaťa, ktorý, určite je tu pokus, ako tuná čosi napraviť, ako tuná čosi pre to dieťa, ktoré trpí vlastne rozchodom, rozvodom týchto rodičov, spraviť niečo v tom najlepšom. Čiže ešte raz, klobúk dole, pani poslankyňa.