12. schôdza

Pán poslanec Kuffa, nemyslím si, že týmto návrhom ktokoľvek z predkladateľov špiní do vlastného ná..., hniezda.
A pokiaľ ide o ospravedlnenie sa, v mojom živote takmer nikdy, ja si veľmi nespomínam, že by som ja začínal. Ešte aj tá facka bola dôsledkom stakátovitého, opakovaného, verejného nadávania mojej osobe a chcem teda povedať, že som nebol ten, kto začal.
A pokiaľ ide o ospravedlnenie pani poslankyni, ja som pripravený a môžem kľudne povedať, že sa jej ospravedlňujem za použité slová, ale očakával by som, aby sa rovnako ona ospravedlnila predkladateľom za to, čo o nich povedala, pretože aj keď nás nemenovala, hovorila teda o tom, čo sme predložili, a teda každý z nás bol osočený zo zakomplexovanosti, poklonkovania a degradovania Národnej rady. Ak to vy všetci tu alebo ktokoľvek nevnímate ako urážku, tak ja to ako aj svoju osobnú urážku vnímam, a preto by som rovnako očakával, ako ja som sa jej teraz ospravedlnil, že sa ospravedlní ona mne a všetkým ďalším predkladateľom tohto zákona, s ktorým nemusí súhlasiť, ale nemá nadávať jeho autorom slovami, ktoré sú takisto urážajúce ako tie, o ktorých sa teda domnieva časť snemovne, že som ich nemal použiť. Ani ona nemala použiť tie svoje.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, vážení kolegovia poslanci, keďže je zlúčená rozprava o troch bodoch programu, ja upresním, že môj príspevok bude k pamätnému dňu obetí komunistického režimu.
Možno si niekto povie, že ide len o symbolickú vec, že ide o zákon, ktorý nemá priamy dopad na fungovanie našej krajiny. Možno. My si však myslíme, že pamätný deň, pri ktorom si raz ročne spomenieme na obete komunizmu, je veľmi dôležitá vec. Keď v ’89. roku nastali zmeny v našej spoločnosti, bol som len na druhom stupni základnej školy. Nevidel som do toho ako dieťa, ale môj otec ma postupne do veci zasväcoval. Jeho presviedčali, aby vstúpil do strany, sľubovali výhody. Nevstúpil. Mohol zabudnúť na kariérny rast, na posun v zamestnaní či ďalšie výhody. Kontakt s osobami, ktoré ale trpeli omnoho, omnoho viac, boli v žalároch väznení a mučení, som získal až neskôr, keď som začal pracovať.
Hlavná predkladateľka zákona pani poslankyňa Anna Záborská sa v úvodnej reči, bolo to minulý piatok, rozrozprávala o človeku, ktorý si mnohé vytrpel kvôli svojmu presvedčeniu a na ktorého meno sa viaže dátum navrhovaného pamätného dňa. Takmer 14 rokov väznený lekár Silvester Krčméry ukázal obrovskú vnútornú, morálnu silu. Jeho vlastná obhajoba na súde práve 24. júna 1954 obsahovala vetu, ktorá je heslom navrhovaného pamätného dňa: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu.“ Lenže tento pamätný deň nie je len o pánovi MUDr. Krčmérym, ale rovnako o vyše 70-tisícovom dave ľudí, ktorí boli počas komunizmu odsúdení, väznení z politických dôvodov.
Dovoľte mi povedať aj osobnú skúsenosť s ľuďmi, ktorí toto zažili. Mal som tú česť poznať osobne napríklad Antona Srholca, ale aj ďalšieho Saleziána Ernesta Macáka. Don Ernest mi hovoril o svojom utrpení. Mučili ho, väznili, použili dokonca opakovane mučenie elektrickým prúdom i ďalšie praktiky, aby ho zlomili. Nepodarilo sa im to. Prenasledovali jeho rodičov, blízkych, robili mu zo života peklo. Prečo to spomínam? Chcem zdôrazniť, že niektorí z nás aj vďaka týmto stretnutiam a osobným rozhovorom nemajú problém odsúdiť tieto zločiny proti ľudskosti a nezabudnú na obete zločineckého režimu nikdy. Mladé, nastupujúce generácie však už nebudú môcť byť konfrontované svedkami týchto udalostí. Áno, jasné že sú knihy, sú filmy, sú dokumenty. Osobný kontakt iste nemôže nahradiť ani pamätný deň. Napriek tomu to môže posilniť pamäť národa a rovnako tak z úcty k trpiacim a obetiam spomenúť si na nich a uctiť si ich pamiatku aj pamätným dňom.
Prosím vás na záver, všetkých poslancov o podporu tohto zákona. Nech je 24. jún Deň pamiatky obetí komunistického režimu.
A ešte ďakujem pani poslankyni Záborskej a ďalším spolupredkladateľom za ich iniciatívu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán kolega, hovoríte o pamätnom dni obetí komunistického režimu. Áno, obeťou stalinských 50. rokov bol aj Gustáv Husák a Vladimír Clementis a som veľmi rád, že aj vy aj kolegovia chcú prijať zákon, ktorý vyjadrí úctu ku Gustávovi Husákovi a Vladimírovi Clementisovi ako k obetiam stalinských čistiek. A naozaj, naozaj veľmi trpeli. Čiže v tomto sa s vami nepriem.
Druhá vec, či tuto zostaneme, keď chceme teraz kádrovať históriu, či nechceme odsúdiť aj obete kapitalistického režimu. Napríklad 3 mil. Vietnamcov, ktoré zomreli kvôli Američanom, 1 mil. Írov, ktorí zomreli v Írsku kvôli hladomoru, lebo im nepomohla britská vláda, lebo verila v kapitalizmus voľného trhu. Alebo 15 mil. Konžanov, ktorých povraždili belgič..., belgickí kapitalisti. 200-tisíc Guatemalčanov, ktorých povraždili, surovo znásilňovali a vraždili jednotky, ktoré vycvičila americká armáda. Alebo 29 mil. Indov, ktorí zomreli kvôli hladomoru, lebo im nepomohla britská koloniálna vláda. Alebo 3 mil. Bengálcov, ktorí pomreli z toho istého dôvodu za čias vlády Winstona Churchilla.
Alebo poďme do súčasnosti, 1,5 mil. Iračanov, ktorých povraždili aj kvôli vojne Spojených štátov amerických v Iraku. Tie desaťtisíce a státisíce Afgancov, Líbyjčanov, Juhoslovanov a tak ďalej, toto všetko sú obete kapitalizmu. Tak prečo hovoríme v rámci dejín iba o obetiach jedného režimu a nie sme objektívni?
Alebo hovorme aj o Slovensku. O tých obetiach, ako sú bezdomovci, ako sú ľudia, ktorí boli nútení spáchať samovraždu kvôli sociálnym problémom, rozvrátené rodiny, chudobní ľudia, ponížení ľudia. Toto tu dneska stále funguje. Ten systém, ktorý tu dneska stále funguje, sa volá kapitalizmus. A ten nechceme odsúdiť? Všetky tie svinská, ktoré sa páchajú kvôli tomuto systému? Páni kolegovia, 31 rokov tu už nie je socializmus, tak sa prebuďte, prosím.
Ďakujem.

Marečku, ďakujem za tvoje skvelé a vecné vystúpenie. Áno, aj my mladí ľudia odsudzujeme tento komunistický režim, ktorý na Slovensku bol. A som veľmi rád, že som sa do tohto režimu plného zla nemusel osobne narodiť. A viem, že to boli veľmi ťažké časy a česť patrí všetkým, ktorí si tieto ťažké časy museli prežiť.
A momentálne ľudia podľa mňa, ktorí obhajujú tento zločinecký režim, sú len ľudia, ktorí z tohto režimu veľa a veľa čerpali, preto ho takto obhajujú. Ďakujem krásne.

Kolega, ja ti chcem poďakovať. Veľmi správne poukazuješ alebo si poukázal na, na dôvod, pre ktorý sa bavíme o tomto návrhu zákona, a síce na to, že komunistický režim bol skutočne nemorálnym režimom, protiprávnym režimom aj z pohľadu právneho poriadku Slovensku republiky, tak ako ho máme momentálne platný a účinný, ktorý potláčal ľudské práva a slobody svojich občanov, svojich vlastných občanov. Je preto našou povinnosťou spomínať, lebo inak budeme nútení si túto povinnosť zopakovať. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Nie je problém podporiť tento návrh zákona, pamätný deň. To ovocie obdobia komunizmu, ale aj v tom negatívnom slova zmysle, ale to je aj vo vzťahových záležitostiach a v mnohých iných aj hospodárskych. Naša krajina stále sa nevie z toho vymotať. Stále tento biľag akosi nesieme.
Silvo Krčméry, ktorého si, Marek, spomínal vo svojej rozprave, bol veľkou osobnosťou. Dovolím si trochu doplniť možno to, čo ty si nejak nepoznal, možno nezažil, my sme to aj zažili.
Bol to človek, ktorý patril ku podzemnej cirkvi, bol to lekár, dermatológ, ktorý 14 rokov bol väznený vo väznici za svoje presvedčenie. Ale predovšetkým bol katolíckym aktivistom, hlboko veriacim človekom. Mladých ľudí, vysokoškolákov, ktorým sa on venoval, Silvo Krčméry bol ten, ktorý sa venoval vysokoškolákom v Bratislave, hlavne medikom, tak stále im hovoril, aby sa modlili za obrátenie Ruska. V čase socializmu, resp. komunizmu, keď to ako hovoril, tak tí mladí ľudia, ktorí to zažili a zažívali na tých stretnutiach s ním, pridávali sa k tej modlitbe, ale brali za čosi absurdné, že čosi také sa môže dosiahnuť a že by padla totalita. A keď všetky tieto veci sa odrazu začali rúcať a napĺňať, tak v takom nemom úžase všetci títo mladí ľudia hovorili, že to všetko nebolo nakoniec zbytočné.
Ale mnohí tí ľudia, ktorí trpeli v tých väzniciach, v tých basách, a mnohí už z nich sú na druhom svete, sú nebohí, myslím si, že by boli veľakrát smutní aj z toho, ktorým smerom sa uberá naša krajina, a to veľakrát aj cez samotné návrhy zákonov, ktoré tuná sú.
Za toto títo ľudia netrpeli a nebojovali.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, povedal si to pekne aj pravdivo, ale zasa vidím tú dvojtvárnosť, že napríklad ja to vnímam veľmi zle, lebo naša rodina ako Danková a Valentová, kde viacerí dostali trest smrti alebo desiatky rokov väzenia, teraz počúvajú, ako sa zastávame ich, ale na druhej strane tu dokážeme sedieť s ľuďmi, ktorí udávali ľudí, ktorí dostávali tresty smrti a desiatky rokov väzenia, ako je pán Benčík, a to nám nevadí. Mali by sme odsúdiť aj jeho správanie a takých ľudí, ako bol on, lebo vďaka nim aj rodina Danková a Valentová dostala trest smrti. Darmo, Jožko, sa dívaš, to ty nepochopíš. Ale je to tak (reakcie z pléna), dostali trest smrti obesením na Pankráci, dostali desiatky rokov basy vďaka ľuďom, udavačom, ako tu sedí s nami. Ja súhlasím, aby sme to odsúdili, ale mali by sme poukázať aj na toto. Mňa vytiahli na základnej škole z náboženstva a nemohol som si ísť dať prihlášku na strednú školu za to, že som tam chodil. Môj otec dal stroj ako riaditeľ ČSAD alebo dispečer na ČSAD, aby sa v Detve zbúrala fara, a dokonca, kým nepadli komunisti, tak sme mali za to problémy. Takže ja toto cítim veľmi citlivo aj vnímam to citlivo.
A veľmi ma uráža, že mňa tu niekto ide, alebo mne tu niekto ide nadávať do fašistov, nejaké teľce alebo vylízaní hlupáci a človek, vďaka ktorému, alebo vďaka ktorému ako on ľudia chodili do basy na desiatky rokov, si tu veselo sedí, alebo dostávali tresty smrti, a tvári sa, ako keby nič.

Vážené kolegyne a kolegovia, na stole máme návrh poslancov, skupiny poslancov, medzi nimi poslanci Dostál, Osucký..., Osuský, Benčík, Šeliga, Grendel a iní. Títo poslanci chcú zmeniť pamätný deň vzniku prvej Československej republiky na štátny sviatok. Môj názor - sú to práve tí poslanci, ktorí majú zjavný problém stotožniť sa so vznikom samostatného Slovenska. Preto si idealizujú a ostatnému, ostatným ľuďom a národu chcú idealizovať prvú Československú republiku. Ona ale ideálna nebola. A nemala ani nijakú bohvieakú humanistickú tradíciu, ako sa píše v dôvodovej správe.
Boli Slováci za Masaryka štátotvorný národ? Jeden má taký názor, druhý má taký názor. Môj názor je taký, že keď boli, tak iba na papieri. A prečo? Lebo papier veľa znesie. Pittsburská dohoda bola iba na papieri. Čechoslovakistická vláda ju nikdy nerešpektovala, hoci ju podpísal aj samotný Tomáš Garrigue Masaryk. Podkarpatská Rus mala dokonca v ústave z roku 1920 prisľúbenú autonómiu. Tú porušila Československá republika aj rozhodnutie veľmocí, že podmienkou začlenenia Podkarpatskej Rusi do ČSR bude práve autonómia. Českí predstavitelia sa ku Slovákom správali, ako sa správa koloniálny pán ku svojim podriadeným. Snáď nič lepšie necharakterizuje vzťah českých predstaviteľov ku Slovákom ako výrok Tomáša Garriguea Masaryka pre Le Petit Parisien, opakujem to ešte raz, povedal toto: „Niet slovenského národa, to je výmysel maďarskej propagandy.“ Toto povedal slávny Tomáš Garrigue Masaryk, ktorého niektorí obdivujú.
Ďalší príklad spomenula aj moja kolegyňa, Ottův naučný slovník: „Slovensko bude naší koloniální zemí,“ vážení poslanci, ktorí toto chcete schváliť. Vysokoškolskí profesori považovali za prvej Československej republiky slovenčinu za dialekt češtiny, a nie za samostatný spisovný jazyk. Maďari poznali len národ maďarský a českí predstavitelia len národ československý, tí vrcholoví, ktorí to riadili. Nehovorím o českom národe, českí predstavitelia, vážení páni, budúci kritici vo faktických.
Zo Slovenska sa vytvárala akási koloniálna plantáž, prakticky agrárna krajina, ktorej sa hospodárske otrasy zvlášť dotýkali. A centrálna vláda riešila hladové štrajky ako? No riešila ich streľbou ostrými nábojmi do bezbranných ľudí a väznením štrajkujúcich žien a mužov, robotníkov. Slovenské noviny boli cenzurované tak, že niekedy z nich ostal iba nadpis. Slovenskí vlastenci boli zatváraní, medzi nimi aj otec národa Andrej Hlinka.
Nech ma nikto tuná nebude obviňovať, že som proti Čechom. Pomenúvam iba zvrátenú teóriu čechoslovakizmu, s ktorou nesúhlasila aj časť českej politickej scény, a dokonca to tvrdo kritizovali. Potomkovia zastrelených robotníkov či ich rodinných príslušníkov teraz len môžu krútiť hlavou. Časť mojej rodiny je v Kanade, kde odišli práve kvôli biede a prenasledovaniu práve počas tej slávnej prvej Československej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Stano, aj keď tu budú určite teraz po tvojom vystúpení všetci tí čechoslovakisti, ktorých tu máme, bohužiaľ, veľa v našom parlamente, vyskakovať a útočiť na teba, všetci tí, ktorí sa nevedia zmieriť s existenciou samostatnej Slovenskej republiky, ja si myslím, že aj toto tvoje krátke vystúpenie jednoznačne ukázalo, prečo nemôže byť 28. október štátnym sviatkom súčasnej Slovenskej republiky.
Ja len na záver tejto debaty chcem povedať, že všetci tí, čo chcú oslavovať 28. október ako štátny sviatok čes..., Slovenskej republiky by mali zvážiť, či by nebolo lepšie, aby sa , aby, aby sa odsťahovali do Českej republiky, aby tam požiadali o české občianstvo, pretože oslavovať štátny sviatok republiky, ktorá ani len neuznávala existenciu slovenského národa, je niečo absurdné, a takíto ľudia nepatria do Národnej rady Slovenskej republiky. A radšej naozaj by mali žiť v Českej republiky, tam kandidovať do českého parlamentu, pretože to do slovenského parlamentu títo čechoslovakisti, títo odrodilci jednoznačne nepatria.
Ďakujem pekne.

Stano, výborne si zhrnul množstvo historických faktov, ktoré jasne poukazujú na jednej strane na to, že samotný prezident Československa neuznával existenciu slovenského národa. To, že ten ich veľký tatíček Masaryk proste neveril tomu, že nejaký slovenský národ existuje. Zhrnul si aj na základe jasných faktov to, že samotný režim neuznával existenciu slovenského národa a odmietal priznať a akceptovať všetky požiadavky, za ktorých aj slovenskí vlastenci súhlasili s vytvorením Československa. A taktiež si poukázal aj na to, ako sa celkovo tento režim správal, a že len veľmi ťažko ho nazvať demokratickým.
Napriek všetkým týmto veciam páni Osuský a Dostál a ďalší čechoslovakisti predkladajú návrh na zavedenie štátneho sviatku toho 28. októbra, aby to bol jednoducho Deň vzniku Československa, proste štátny sviatok. Človek by si povedal, že aj napriek týmto negatívam to predkladajú, lenže opak je pravdou. Oni to predkladajú práve kvôli týmto negatívam. Oni to predkladajú práve preto, že dobre vedia, že či už tatíček Masaryk, alebo ostatní vedúci predstavitelia tohto režimu neuznávali existenciu slovenského národa, a vzhľadom na to, že doteraz, dodnes nestrávili existenciu samotného Slovenska, že sa s ňou nevedia zmieriť a že nenávidia už len predstavu na niečo také, ako je samostatné Slovensko a slovenský slobodný národ, tak z tohto dôvodu presne predkladajú takýto návrh zákona.
Oni Slovenskom pohŕdajú, nenávidia slovenský národ, neprajú si jeho samostatnosť, a preto oslavujú režim v minulosti, ktorý mal úplne rovnaký názor ako majú oni. A ja som rád, že sa takto odhaľujú pred celým Slovenskom.