15. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie žiť, sľubovali ste v programovom vyhlásení vlády ľuďom. Myslíte si, že tento zákon niekomu zabezpečí bezpečný život? Ak áno, tak komu? A ako? Pretože ja v ňom teda žiadne záruky ani ochranu nevidím. A veľmi ma mrzí, že si väčšina politikov, aj tu sediacich poslancov, uvedomila, čo to znamená žiť v nebezpečí, až keď sa v ňom ocitli, resp. keď mali pocit, že v tom nebezpečí sú, po 15. máji. Ako ste sa cítili, keď zavraždili Jána a Martinu? Ako ste sa cítili pri teroristickom útoku na Zámockej? Vtedy sa nežilo na Slovensku v nebezpečí? Vtedy to nebolo potrebné riešiť? Ale vy, keď ste v tom nebezpečí, tak to môžete riešiť a mnohí z vás to tak aj spravili, pretože si zabezpečili ochranu a tak to má byť, však v poriadku, máme na to právo. Ale ja si myslím, že úlohou tejto vlády a aj nás v parlamente by malo byť zabezpečiť bezpečný život nielen pre nás, pre nás samých, ale aj pre ľudí. Pozrite sa na všetky tie ženy, ktoré zažívajú domáce násilie. Koľko návrhov ste nám odmietli. Odmietli ste zabezpečiť ochranu a pomoc pre tieto ženy. Pozrite sa na rómske deti, na ktoré pokrikujú rasistické nadávky z auta, keď idú pešo do školy. Pozrite sa na novinárov a novinárky, ktoré aj vládni predstavitelia všelijako označujú a následne ich ľudia osočujú na sociálnych sieťach a napádajú na uliciach. Na všetky tie osoby, ktoré sa chcú chytiť za ruku na ulici a nemôžu. A ja vôbec nerozporujem to, že 15. máj sa už nikdy nemôže, nesmie opakovať, alebo to, že napr. prezident má mať zabezpečený bezpečný domov, kde ho ni... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Peter Šuca.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážená pani poslankyňa Kolíková, ja budem reagovať na určitú časť z vášho vystúpenia, ale možno hneď na úvod poviem to, s čím absolútne nebudete súhlasiť. A rozprávam to so všou zodpovednosťou. Ja, osoba Peter Šuca, nechcem žiadne zmierenie. Ja som nikomu neublížil ani svojou prácou, ani svojím životom, aby som sa s niekým musel zmierovať. Viete, čo si želám ja? Racionálny, čestný, spravodlivý politický súboj, ktorý by sa mal odohrávať tu v parlamente. Je jasné, že vy s našimi názormi súhlasiť nebudete, má to, máte na to legitímne právo, to je vaše sväté právo. Potom prídu parlamentné voľby a ľudia do parlamentu pošlú tých najlepších, ktorých tu chcú vidieť. Ja sa nemám prečo s kým zmierovať a nechcem žiadne zmierenie. Možno by bolo dobré, keby aj v parlamente sme vážili slová, čo rozprávame, pretože to, čo robíme my tu, sa prenáša tam dole. Ja viem, aj mne niekedy ujdú emócie, som si toho plne vedomý, stane sa to každému.
Citovali ste výroky Roberta Fica, myslím, z našich mítingov. Veľmi dobre ste to použili na potvrdenie toho, čo ste rozprávali, ale ja sa pýtam, či ste niekedy niečo povedali, keď pred jeho domom boli davy a mu tam stavali šibenice. Keď pred jeho domom boli ľudia a mu kričali: Poď von so svojou rodinou, obesíme ťa tu. Poď, poď von! Ja sa pýtam, po vražde Jána a Martiny, po odpornej, ozrutnej vražde, ktorá tu nikdy nemala byť, na druhý deň boli jasní páchatelia trestného činu, páchatelia tejto brutálnej vraždy. Všetci sme mali krvavé paprče. Aj ja som si prešiel v svojom živote obdobím, čo ste teraz povedali vy, že vám píšu sprosté výhražné maily, veľmi ťažkým obdobím, takisto som nikde nebol za nikým.
Takže jedna vec sú slová, druhá vec sú činy. Áno, veľakrát pri tých, pri tých obrovských demonštráciách lomcujú s ľuďmi emócie a to by nemalo byť, to by nikdy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, je trinásť hodín, chceme dokončiť faktické ešte, alebo je všeobecný súhlas? Pokiaľ áno, tak nech sa páči.
Pán poslanec Jozef Pročko.

Ďakujem. Pani poslankyňa, absolútne s vami súhlasím vo všetkom. Mne sa páčia takéto emotívne prejavy, ako ste mali aj teraz vy naozaj, zvýšili ste hlas, máte šťastie, že tu neni pani Cigániková, ale naozaj to bolo výborné, mne sa to veľmi páčilo. Chcem povedať, že ja som to isté, čo vy, nepočul, že by niekto niekedy z koalí... teda z našej vtedy koalície, teraz opozície takto rozprával. Ja som vôbec nepočul, že by niekto kričal Ficovi: Poď von! Obesíme ťa s tvojimi deťmi. To sú klamstvá odporné a zavádzania. Ale včera som počul, jak mi tu jeden poslanec povedal, že tebe tresnem po hlave. Bol to pán Šuca. Toto bolo včera. Toto bolo včera. On rozpráva, že nepotrebuje zmierenie. Ja vám chcem povedať, že naozaj aj ja som emotívny človek. Nie som ten, ktorý bude tichučko sedieť, ale nikdy v živote som nikoho z nich neurazil. Ani jedným jediným slovom. Ani a ja viem, čo zažívate. A ja som si vypočul tú, tú reláciu, o ktorej ste rozprávali. To, čo rozprávali, to bolo zase nechutné. Oni to zneužívajú. Oni tu na jednej strane rozprávajú, že idú inak robiť a naozaj že sú ohrození, ale oni šíria a stále budú šíriť tento, túto nenávisť a tento strach. Ja keď som to počúval, ako rozprávali zase o smrti pána Lučanského, ako vás z toho vinili, mne mráz chodil po chrbte. Toto je odporné. Ja, ja to inak neviem nazvať. Ja to inak neviem nazvať. A tu keď niekto povie, že ja nechcem zmierenie, ja som nikdy nešíril nič a ide tu trepnúť poslanec v sále po hlave, že ty potrebuješ trepnúť po hlave. Môžte sa hanbiť, pán Šuca!

Pani poslankyňa Mária Kolíková bude reagovať na faktické poznámky.

Ďakujem veľmi pekne, páni poslanci, pani poslankyňa, za vaše komentáre. Ja by som sa vrátila aj k tej časti, aj k tej mojej výzve. Ja som veľmi rada, pán poslanec Šuca, že ste na mňa reagovali, lebo ja si myslím, že to, čo ste povedali, ja s tým mám zhodu. Ja sa domnievam, že v tomto sa zhodneme. A myslím si, že preto je dôležitý ten stôl, za ktorým si povedať, že my sa nezmierime, my sa nezmierime politicky a to je v poriadku. Ale ja nechcem, aby ľudia sa vyhrážali vám, aby sa cítili ohrození, ja to nechcem.
A ale naozaj, teraz sa rozprávame o dnešku, mne sa nepáčilo, a neviem, či to je tak, ako hovoríte, že tam naozaj tá šibenica bola, ale ja toto určite neschvaľujem, nepovažujem to za správne. A preto, ako som aj povedala, som pripravená rozprávať sa o tom, či to obydlie má byť v nejakej miere chránené a ako, ale nie takto, že na prvú rovno všetko zakázať, hej? To nie. Ale rozprávajme sa o tom. Ja si myslím, že tu je šanca, že nájdeme nejakú cestu, že si povieme, potiaľto áno, protesty, jasné, nech sa páči, ale možno nejakú čiaru by sme tam ešte dali. My sme pripravení sa o tom rozprávať. Ja určite. Toto, čo navrhujete, je zlé. Takto to nejde.
Mňa mrzí, že ste si zažili niečo, čo sa vám zdá, že bolo za čiarou. Mrzí ma to. Určite by som nikdy nechcela, aby ste také niečo zažívali. Ale keď hovoríte, že takto to nemáme robiť a ja som v debate počula od pána poslanca Glücka zase, že pod mojím vedením vo väzniciach mučili ľudí. Pán poslanec Gašpar, ja som sa ho opýtala: Pán poslanec, ja som nikdy nemala... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vyhlasujem obednú prestávku, o druhej budeme pokračovať vystúpením pána poslanca Romana Mikulca.
Dobrú chuť.

(Prerušenie rokovania o 13.04 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Tak vám prajem všetkým pekné poobedie.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní šiesteho dňa 15. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky podľa odsúhlasenej zmeny programu, a to prvým čítaním o návrhu poslankyne Simony Petrík na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Tento návrh zákona má tlač 241. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 256. A dávam slovo pani poslankyni Simone Petrík, aby návrh zákona uviedla.
Nech sa páči.

(Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Simony Petrík na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, tlač 241.)