16. schôdza

Pán kolega Viskupič, ďakujem vám za tie slová, ktoré ste tu predniesli. V mnohých veciach s vami súhlasím. Je mi veľmi ľúto, že v parlamente ešte stále máme ľudí, ktorí namiesto argumentov používajú žlč a stále vnášajú zbytočne veľa napätia do tém, ktoré by mali byť viacej pragmatické a menej emotívne.
Veľkosť národného parlamentu by mala byť pomeriavaná aj tým, ako je schopný zastať sa hlasu tých, ktorí nikdy nedosiahnu väčšinu. Väčšinu nikdy nedosiahnu národnostné menšiny, väčšinu nikdy nedosiahnu sexuálne inak orientovaní ľudia, väčšinu nikdy nedosiahnu napríklad zvieratá. A deti. To znamená, skúsme začať pomeriavať veľkosť tohto parlamentu napríklad tým, ako si v budúcnosti budeme schopní zastať ľudí, ktorí nikdy v tomto parlamente väčšinu mať nebudú.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Chcel som reagovať, mal som pocit, že pán, ktorý odišiel, sa držal chvíľku vecne, nie, on nehovoril o žlči, ako spomínal pán kolega Poliačik, ale tuším povedal niečo, že by niekoho tu opľul takým veľkým pľuvancom, že by sa v ňom utopil, no tak toto nechávam bez komentára.
Pán kolega Rafaj, možnože vám bude robiť problém pochopiť definíciu obyčajnosti z pohľadu toho, že ako ju vnímam ja, ktorá znamená nevyvyšovať sa nad nikoho a nadať sa nikým ponižovať, ak máte z tohto pohľadu pocit, že musíte niečo hovoriť a navážať sa do pojmu obyčajný, myslím, že strácate pôdu pod nohami. Mám historické vzdelanie, mám pedagogické vzdelanie, takže to, čo vy rozprávate o starých Maďaroch, panebože, začnite si, prosím vás, pozerať a hlavne zasaďte to, o čom rozprávate, do historickej doby. Porovnajte si, kde kto žil, a až potom, prosím vás, ja už vás prosím, lebo dvadsať rokov tu ja počúvam takéto nezmysly a vy nemôžete tú knižku otvoriť, lebo keby ste ju otvorili, viete, v akej historickej dobe tí ľudia žili, čo robili, prečo to tak robili a kam sme sa historickým vývojom dostali. To, že vy to sem vťahujete, sem do súčasnej doby a nášho parlamentu, tak robíte to, ako keby ste žili v tej dobe. Ste proste nezodpovedný politik.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Senko, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, pán podpredseda vlády Slovenskej republiky, hneď na úvod chcem povedať, že som za seriózne spolužitie národností a etnických menšín s väčšinovým slovenským národom, aj za uplatňovanie a realizovanie ich práv. Ozaj s tým nemám problém a som otvorený o týchto právach diskutovať.
Ale zároveň som aj za to, aby sa vyjadrila istá lojalita k našej republike, pretože to je základ, od ktorého sa rozvíja stabilita republiky a spolunažívanie občanov v tejto republike. Vybočenie z tohto rámca, samozrejme, vyvoláva nedôveru, ale aj napätie. Napätie vyvoláva aj vtedy, keď sa niekto iný starie a zasadzuje za uplatňovanie si práv niekoho na území, ktoré nie je pod jeho, ktoré nepatrí pod jeho právny poriadok.
Hneď na úvod by som tiež chcel povedať, že pán podpredseda vlády vo svojom úvodnom slove povedal, čo povedal niekedy, myslím, to bolo v októbri či novembri, tuším, na konferencii "Jazyk a identita" a odhalil tým aj svoju taktiku, akým spôsobom bude presadzovať tento návrh zákona pred verejnosťou aj tu v parlamente. Vo svojom úvodnom slove to aj opäť zopakoval a z tohto, z tejto svojej premisy potom neskôr aj ďalej pokračoval v celom svojom úvodnom slove. A síce to, že konečne už musíme zrušiť mýtus o zabezpečovaní nadštandardných práv menšín na Slovensku. Toto je ten celý, to je to motto, s ktorým on prichádza, na základe ktorého chce aj odôvodňovať tento návrh zákona a s ktorým zrejme bude končiť aj svoju reč a zrejme bude poukazovať, čo všetko sa v rámci Slovenskej republiky vo vzťahu k národnostným menšinám nedodržiava alebo čo všetko v rámci Slovenskej republiky nie sme schopní k svojim medzinárodným záväzkom aj splniť.
V tejto súvislosti by som rád upozornil a oboznámil vás s jedným názorom, a síce názorom jedného pána Nóra, ktorý sa zaoberá aj právami národnostných menšín a volá sa Egil Lejon, a tento pán hovorí, že Slovensko, ktoré praktizovalo jednu z najliberálnejších politík k menšinám, aká vôbec existuje v nejakej európskej krajine v rámci vrátane Nórska, je krajina, ktorú predsa len kritizujú európske organizácie, medzi nimi aj Európska únia, za menšinovú politiku. Pod takúto paľbu kritiky však nespadá napríklad Maďarsko, Poľsko, Španielsko, prípadne škandinávske krajiny. Všetci vieme, že do paľby kritiky sa dostávala a stále dostáva tá krajina, ktorá má jednu z najliberálnejších menšinových politík v Európe. Toľko z jeho názoru.
Poďme k návrhu zákona. Z celého návrhu zákona pod rúškom posilňovania jazykových práv národnostných menšín je evidentné predovšetkým, a to zdôrazňujem, zoslabenie postavenia štátneho jazyka, t. j. slovenského jazyka, predovšetkým na južnom, národnostne zmiešanom Slovensku. Eliminovanie jeho používania príslušníkmi menšín v styku s orgánmi verejnej správy môže dokonca viesť aj k jeho faktickému nepoužívaniu. Tento cieľ sa dosahuje aj zmenou znenia ďalších 13 zákonov, medzi nimi napríklad správneho poriadku, volieb do orgánov samosprávy obcí, obecného zriadenia či zákona o geodézii a kartografii. Ruší sa zákon o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín. Tým prestanú platiť ustanovenia tohto zákona napríklad o tom, že budú môcť byť použité názvy obcí, ktoré boli zmenené v rokoch 1867 až 1918 či v rokoch 1938 až 1945. Zákon zároveň umožňuje, aby v odborných publikáciách, v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie, ako aj v úradnej činnosti sa mohli používať aj označenia geografických objektov, ktoré sú vžité a zaužívané v jazyku menšiny, aj v jazyku menšiny.
Prečo spomínam toto znenie § 4 ods. 5? Týmto ustanovením sa rozširuje používanie takýchto názvov, možno aj pseudohistorických a nie zaužívaných, viď napríklad menný zoznam obcí v maďarskom jazyku, ktorý pred časom zverejnil denník Új Szó, kde sú napríklad pomenované obce na Slovensku, ktoré nie sú na národnostne zmiešanom území, nie sú to vžité názvy, ale jednoducho s týmito názvami sa bude môcť narábať a budú sa môcť v publikáciách na území Slovenskej republiky používať. S týmito názvami nie je stotožnené ani samotné domáce obyvateľstvo alebo ľudia, ktorí žijú v príslušných obciach alebo mestách, a zrejme je mätúce aj vo vzťahu k príslušníkom národnostných menšín, predovšetkým maďarskej, v súvislosti s tým, že ľudia, ktorí sa stotožnia s týmito názvami, sa v podstate na území Slovenskej republiky, teda na území Slovenskej republiky môžu byť dezorientovaní, pretože totožnosť názov v maďarskom jazyku s totožnosťou názvu v slovenskom jazyku takmer nie je.
Kto bude mať záujem, nech sa páči, poskytnem, jednoducho sú tu názvy všetkých obcí na území Slovenskej republiky, aj tých, ktoré sa nachádzajú v okrese Stará Ľubovňa, Svidník, Čadca alebo Námestovo.
Takže do používania sa tak ozaj môžu dostať geografické názvy a pomenovania, ktoré nie sú zaužívanými, ale umelo vytvorené a aj tie, ktoré sa dostali do života ako následok maďarizácie v spomínaných rokoch, keď mnohé obce dostali nový umelý, vymyslený maďarský úradný názov v období rokov, ktoré som spomínal. Aj k tejto možnosti používania týchto názvov smeruje práve ustanovenie § 4 a zrušenie zákona o označovaní obcí.
Zákon zároveň nestanovuje poradie jazyka pri označovaní obce pri železničnej stanici, autobusovej stanici, letiska či prístavu, pri označovaní ulíc a iných miestnych geografických označení. Zrovnoprávňuje tým názvy a označenia v štátnom jazyku a jazyku národnostných menšín bez toho, že by rešpektoval, keď už, tak aspoň minimálne percentuálne zloženie obyvateľstva v príslušnej obci.
Ruší titulkovanie v televíznom vysielaní určené pre národnostné menšiny, ktoré je, či si to chce, alebo nechce niekto uvedomiť, jedným zo zdrojov možného bližšieho pochopenia a porozumenia sa medzi väčšinovým národom a národnosťou žijúcou na území Slovenskej republiky. Aj toto ustanovenie má za možný cieľ izolovanie sa, uzatváranie sa pred ostatným obyvateľstvom od zvyšného územia Slovenskej republiky.
Chcem zároveň upozorniť na to, že slovo "môže", už som to aj v jednej z faktických poznámok na to upozornil, sa môže takto v kontexte znenia celého zákona a znenia jednotlivých paragrafov zmeniť doslova na povinnosť a nie na možnosť používať jazyk menšiny. K tomu smerujú vlastne aj sankcie za jeho nedodržiavanie vrátane neposkytnutia informácií podpredsedovi vlády podľa § 7a. V tejto súvislosti by sme sa ozaj mohli zamyslieť aj nad možnosťou, či by takéto informácie nemal dostávať asi pod možnosťou pokuty aj minister kultúry v súvislosti s uplatňovaním zákona o štátnom jazyku na území národnostne zmiešanom.
Dochádza k ďalšiemu zaťažovaniu miestnej samosprávy a možnej diskriminácii obyvateľstva nepoužívajúcej jazyk menšiny pri pracovnoprávnom uplatnení sa v jej úradoch či zriadených organizáciách. V tejto súvislosti treba spomenúť, že už predchádzajúcim zákonom o štátnom jazyku bola zrušená požiadavka, aby zamestnanci verejnoprávnych orgánov preukazovali znalosť štátneho jazyka slovom a písmom pred prijatím do pracovného pomeru. Myslím si, že toto ustanovenie bolo legitímne v súvislosti so zákonným postavením a úloh štátneho jazyka v spoločnosti. Aj toto ustanovenie bolo zo strany menšín kritizované ako diskriminačné a vyšlo sa im v tom období v ústrety. Je zaujímavé, že v tomto prípade, v prípade možnosti používania jazyka národnostnej menšiny, sa mohlo nahlas hovoriť a malo by sa možno aj nahlas hovoriť o možnosti diskriminácie a o tom, čo môže takto formulovaný návrh zákona v praxi spôsobiť.
Na základe toho, čo bolo povedané, aj na základe celého návrhu zákona si dovolím tvrdiť, že návrh zákona, ak nie je prípadne v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a ďalšími zákonmi, pretože v § 34 Ústavy Slovenskej republiky sa hovorí aj o tom, budem citovať: "Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám, etnickým skupinám, atď. "zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva."
Ak sa deklaruje na základe ústavy, že štátnym jazykom Slovenskej republiky je slovenský jazyk, znamená to, že nejaké zákony o právach menšín a o používaní menšinových jazykov nemôžu spochybňovať a meniť toto jeho postavenie. Túto základnú východiskovú skutočnosť spočiatku, aj všetky príslušné medzinárodné dohody. Štátny jazyk totiž nemá rovnaký právny štatút ako jazyky menšín a nie je jedným z jazykov, ktoré všetky bez rozdielu majú v štáte rovnaké právne postavenie. To znamená, že ani v tých oblastiach, kde žije 20 %, či podľa návrhu 15 %, hoci, ako to konštatuje aj vysoký komisár OBSE pre otázky národnostných menšín, stanovenie, a teraz by som to chcel prízvukovať a ešte zdôrazniť, stanovenie 20-percentného prahu je v súlade s medzinárodnými štandardami, keďže je považované za primerané obmedzenie vo väčšine prípadov, ktorých sa týka tzv. nenormatívna jurisprudencia poradného výboru pre rámcový dohovor na ochranu menšín. Aj pokiaľ ide o Slovensko, čiže tam, kde žije 20 % príslušníkov menšiny, nestráca a nemal by strácať štátny jazyk svoje prioritné postavenie.
V týchto oblastiach neprestáva byť základným jazykom verejného styku, len sa tu príslušníkom menšiny umožňuje popri štátnom jazyku uplatniť aj svoj jazyk v zákonom vymedzených situáciách, čo však neznamená, že toto právo môžu menšiny uplatňovať na úkor štátneho jazyka, že sa môžu diskriminovať používatelia štátneho jazyka alebo sám štátny jazyk alebo že sa bude od príslušníkov Slovenskej republiky vyžadovať ovládanie jazykov menšín.
Štátny jazyk mnohé štáty aj v rámci Európskej únie pokladajú za znak suverenity štátu, v dôsledku čoho sa táto otázka pokladá za nedotknuteľnú, pretože princíp medzinárodného práva o rešpektovaní suverenity štátu a o nezasahovaní spolu so zvrchovanou rovnosťou štátov zaraďuje túto otázku medzi princípy zvrchovanosti. A tento návrh zákona aj vplyvom vonkajších vplyvov vytvára možnosti na postupné strácanie suverenity, zoslabovanie postavenia štátneho jazyka a plnenia jeho sociálno-integratívnej a štátno-integračnej funkcie.
Povinnosť orgánov verejnej správy upozorňovať príslušníkov menšiny, že majú právo používať svoj jazyk pod hrozbou pokuty, ide nad rámec akejkoľvek aj medzinárodnej ústretovosti voči menšinám. Nabádaním na používanie menšinového jazyka zo strany týchto orgánov sa vlastne nepokladá za primerané, aby príslušník menšiny používal štátny jazyk aj napriek tomu, že štát je povinný zabezpečiť svojim občanom ovládanie štátneho jazyka na primeranej úrovni. Logicky by orgány štátnej správy mali privítať skutočnosť, že príslušník menšiny ovláda štátny jazyk a chce ho používať a nemali by ho od používania štátneho jazyka odrádzať. V tomto prípade by sa zrejme malo upozorniť aj na to, že zákonne platným je vydanie len v štátnom jazyku a nazvime to napríklad ako osvedčenie vydané v jazyku menšiny, je len pomocným, nemôže mať a nemalo by mať podľa môjho názoru rovnakú právnu silu.
Slovenská republika v roku 2001 ratifikovala Európsku chartu regionálnych a menšinových práv a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 1. januárom 2001. Pristúpila k nej naozaj veľkorysým spôsobom, prijala, treba povedať, že veľmi ambiciózne záväzky z minimálne potrebného počtu 35 ustanovení v jej tretej časti "Opatrenia na podporu používania regionálnych alebo menšinových jazykov vo verejnom živote" vybrala od 49 do 53 ustanovení z celkového počtu ustanovení pre 9 menšinových jazykov, ktoré sú z hľadiska vybraných ustanovení rozdelené do troch skupín: na maďarský, rusínsky a ukrajinský a tretí ako ostatné jazyky. Ak mám správne informácie, k ratifikácii charty pristúpilo zatiaľ 23 štátov Európskej únie.
Vo všetkých odsekoch a písmenách z jednotlivých článkov charty, ktoré sa Slovenská republika zaviazala uplatňovať, sa dôsledne dbá o to, aby sa v nijakom prípade nespochybňovalo alebo neohrozovalo postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka, ktoré mu zabezpečuje Ústava Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti by som ale ešte si dovolil pripomenúť, že charta bola vytvorená predovšetkým na ochranu a podporu regionálnych a menšinových jazykov, a to chcem zdôrazniť, ako ohrozeného aspektu európskeho kultúrneho dedičstva. Jej prijatím išlo predovšetkým o ochranu tých európskych jazykov, ktorým hrozí zánik. Cieľom charty je ochrana a podpora regionálnych a menšinových jazykov, ale nie jazykových menšín. Prvotný účel charty je predovšetkým jej kultúrny rozmer. Charta neustanovuje individuálne alebo kolektívne práva užívateľov regionálnych alebo menšinových jazykov. Jej cieľom je podporovať európske jazykové dedičstvo bez ujmy na používaní štátneho jazyka a potreby jeho učenia. Slovenská republika, opakujem, sa zaviazala, že sa štátny jazyk bude používať bez ujmy na používaní štátneho jazyka podľa Ústavy Slovenskej republiky a prijaté ustanovenia charty by nemali odporovať iným ustanoveniam právneho poriadku Slovenskej republiky o zákaze diskriminácie občanov Slovenskej republiky v pracovnoprávnych vzťahoch na území Slovenskej republiky. Znenie tohto návrhu zákona to istým spôsobom môže umožňovať.
Stojí minimálne za zamyslenie sa nad tým, že prečo sa niekedy Slovensko ozaj dostáva do paľby kritiky spoza hraníc Európskej únie aj spoza hraníc nášho suseda, suseda Maďarskej republiky. Prispievajú určite k tomu aj nie najideálnejšie vyhlásenia niektorých predstaviteľov, ale na druhej strane aj realizácia, akým spôsobom niektorí naši politici reprezentujú na území niektorých krajín Slovenskú republiku v súvislosti s prezentovaním práv národnostných menšín. V tomto prípade sa jedná predovšetkým o niektorých predstaviteľov z tábora Strany maďarskej koalície, ktorí v podstate sa snažia poukazovať na to, že na území Slovenskej republiky, tak ako to povedal vo svojom úvode pán podpredseda, sú porušované menšinové práva národnostných práv a národnostných menšín.
Predkladané historické fakty, historická skúsenosť, dlhodobá snaha slovenského národa po emancipácii v stredoeurópskom priestore, uchovanie si vlastnej kultúry a identity, jazyka aj pod tlakom istej tvrdej maďarizácie v niektorých historických obdobiach sú určite veľkým príspevkom do deklarovaného multikulturalizmu na tomto kontinente hlavne v jeho stredoeurópskom priestore s cieľom posilňovania menšinových kultúr v celom európskom priestore. A v rámci neho práve slovenský jazyk by mal patriť možno pod zvýšený ochranný režim. Pod kritiku sa nedostávajú zákony napríklad, ktoré sú používané v susedných štátoch a majú takmer totožné, ak nie prísnejšie znenie v ustanoveniach, ktoré je vo vzťahu k nám kritizované.
Pozrime sa napríklad na tento zákon v Poľsku z roku 2005 aj na ich 20-percentný prah pre používanie jazyka menšiny, podotýkam, ako pomocného jazyka, pričom odvolacia procedúra sa vždy musí konať len v ich štátnom jazyku. Procedúra vrátane možnosti odmietnutia zapísania do registra obcí aj na možnosť používania geografických názvov, tzv. dodatočných názvov, ktoré sa vždy umiestňujú po pomenovaní v poľskom jazyku a nemôžu sa používať samostatne, podlieha dosť náročnému posudzovaniu, do ktorého, podotýkam, okrem tzv. ich ministra pre náboženské vyznania, národnostné a etnické menšiny vstupuje aj ministerstvo vnútra a nemôžu tieto názvy nadväzovať na obdobie rokov 1933 až 1945.
U nás po schválení tohto návrhu zákona je tu možnosť, že sa môžu do našej bežnej praxe dostávať pomenovania obcí historických objektov z rokov tvrdej maďarizácie od roku 1867 alebo z rokov v období druhej svetovej vojny, nebudem hovoriť za prítomnosti ktorých vojsk a pod režimom ktorého pána.
Toto, takže to, čo som povedal, by som stručne zhrnul, aj to vlastne, čo odznelo počas celej rozpravy v rámci rokovania o tomto návrhu zákona:
1. V návrhu sa nerešpektuje rozdielny právny štatút štátneho jazyka a menšinových jazykov a zásadným spôsobom sa menia či rušia doterajšie pravidlá používania týchto jazykov zakotvené v slovenskom právnom systéme.
2. Návrhom sa mení celá doterajšia legislatíva, novelizuje sa trinásť zákonov, týkajúca sa používania štátneho jazyka na území Slovenskej republiky, čo znamená zásadnú zmenu pravidiel v rozpore s medzinárodným právom a platným medzinárodným štandardom zakotvených v dohovoroch.
3. Návrh neodôvodnene prekročuje rámec záväzkov vyplývajúcich z Európskej charty pre Slovenskú republiku a vnáša do zákona záväzky, ku ktorým sa Slovenská republika nezaviazala a vôbec nepristúpila.
4. Návrh nerešpektuje zákon o štátnom jazyku, ani jeho poslednú novelizáciu, viaceré navrhované zmeny sú v priamom rozpore s ustanoveniami zákona o štátnom jazyku a de facto tento návrh zákona tento zákon zruší.
5. Neoprávnene ukladá povinnosti orgánom verejnej správy, ale aj ďalším právnickým a fyzickým osobám používať menšinový jazyk dokonca pod hrozbou pokút, čím nastoľuje neprípustné šikanovanie zamestnancov verejnej správy a diskrimináciu väčšinového obyvateľstva, ako aj potláčanie používania štátneho jazyka v styku s verejnou správou.
6. Návrh zabezpečuje, aby príslušník menšiny takmer nikde nemusel pri vybavovaní na úradoch použiť štátny jazyk a aby všetky informácie dostal vo svojom jazyku, čím sa príslušníci menšín, ako aj veľká časť územia Slovenskej republiky dostáva do izolácie od ostatných oblastí Slovenska. Návrh zákona neoprávnene zavádza povinnú dvojjazyčnosť najmä na území južného Slovenska a bez akéhokoľvek ústavného základu nastoľuje jazykovú autonómiu tým, že zavádza kolektívne práva menšín, čo však Ústava Slovenskej republiky ani nijaký medzinárodný právny dokument neumožňuje.
Návrh zákona v takejto podobe je z hľadiska štátnych záujmov Slovenskej republiky škodlivý, zlý, vážne ohrozuje základy Slovenskej republiky ako jednotného štátneho útvaru.
V súvislosti s tým takto koncipovaný návrh zákona nemôžem podporiť a pridávam sa k tým mojim predrečníkom, ktorí žiadajú, aby sa o návrhu tohto zákona ďalej nerokovalo.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Chcem sa poďakovať pánovi poslancovi, že veľmi jasne zdôraznil, o čo v tomto zákone, o čo týmto počinom predkladateľom ide, a že nejde o úpravu novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín, ale ide o celé to politikum, ktoré za tým je a ktorý tam poslanec veľmi detailne predniesol. Ďakujem.

Aj ja ďakujem kolegovi pánovi poslancovi Senkovi za to, že faktami podložil svoju rozpravu, ktorá jednoznačne dokázala, že i starý zákon postačuje pre národnostné menšiny a je akceptovaný aj medzinárodne zahraničím.
Preto, vážené kolegyne, kolegovia vládnej koalície, navrhnutú novelu zákona, vás prosím, nepodporte. Lebo podporujete rozpínavosť maďarskej politiky a terajšej vládnej strany MOST-u - HÍD. Čo vás môže v blízkej budúcnosti veľmi mrzieť, ale už bude neskoro.
Ďakujem pekne.