4. schôdza

Ďakujem za slovo. Pán poslanec, je ešte jeden pomerne významný rozdiel medzi tým, keď štát prispieva peniazmi na stavanie škôlok a keď dáva peniaze rodičom, ktorí ich potom platia v podstate rôznym poskytovateľom starostlivosti za to, že oni môžu pracovať, a využijú príspevok tak, ako ho navrhujeme, na to, aby uhradili časť alebo celú časť peňazí, ktorú tá starostlivosť stojí.
A ten rozdiel je v tom, že kým stavaním škôlok my konzervujeme aj pedagogicky ten systém, ktorý tu máme dnes, ktorý nie vždy všetkým rodičom vyhovuje, tak pri príspevku na starostlivosť umožňujeme rodičovi využívať širšiu paletu možností, akým spôsobom má byť o to dieťa postarané. Môže to zaplatiť agentúre a má tam one to one opatrovateľku alebo opatrovateľku, ktorá má niekoľko detí, môže to dať agentúre, ktorá prevádzkuje dajme tomu detské kluby alebo, alebo lesné škôlky, môže to dať škôlke, môže to dať rôznemu typu starostlivosti v závislosti od toho, aké sú jeho vlastné preferencie. A aj ak to dáva škôlke, tak vďaka tomu, že dáva peniaze na starostlivosť o vlastné dieťa, do väčšej miery môže zasahovať do pedagogického procesu a prenášať svoje vlastné predstavy o tom, ako má byť s dieťaťom zachádzané, než to je v dnešnej dobe. A to je žiaduci stav.
A aj keď sa pozrieme na to, ako je napísané programové vyhlásenie vlády, kde v časti vzdelávania je potreba dieťaťa na prvom mieste, kde orientácia na dieťa má byť axiómou, z ktorej vychádzame, tak potom prístup cez príspevky rodičov je oveľa efektívnejší ako etatistické, etatistický prístup zvrchu a stavanie škôlok zo strany štátu.

Pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem. Chcem sa dotknúť toho spomínaného problému, Bratislavy. Bratislava má jeden problém, teda ako ja to pozorujem, že veľké množstvo Bratislavčanov v podstate býva niekde inde. Bývajú v Rovinke, Malinove a v rôznych teda mimobratislavských, a pritom ponechali povedzme, keď si postavili ten byt, ten dom, byt si, ponechali si trvalé bydlisko aj v Bratislave napríklad a deti vozia vlastne aj do škôlok, aj do škôl do Bratislavy. A vlastne tým znižujú možnosť tých ľudí, ktorí, Bratislavčanov, ktorí sú odkázaní na tieto zariadenia, že ich je málo.
Ďakujem.

Pán poslanec Burian, môžete reagovať na faktické.

Ďakujem, pán predsedajúci. A neviem, či som správne pochopil pána Poliačika. Tá variabilita už dnes je nastavená v tom príspevku na starostlivosť o dieťa. Ak sa bavíme od..., medzi tým 3 až 6 rokmi tou nadstavbou, to je otázka, ako je možnosť financovania zo strany štátu zabezpečená. To neni len na to, aby sa stavali nové škôlky. Veď sú tu predškolské zariadenia, ktoré boli jednoducho zdevastované. To je na rekonštrukciu, na obnovu takýchto, takýchto zariadení. A myslím, že z 20 mil. sa dá niečo urobiť, to, čo sa pomerne dosť často zanedbávalo, a možno obce skôr predávali takýto majetok, ako keby sa starali. A to je odpoveď sčasti aj na pána Laurenčíka, aj pána Mihála. Jednoducho je to originálna kompetencia tej obce a toho mesta.
Otázka znie, že teda ak, do akej miery dokáže aj tá obec zafinancovať takéto zariadenie. To neni otázka nejaká, by som povedal, len podružná. Je to otázka peňazí a otázka financovania. Ak sa postavíme na to, že toto vieme zabezpečiť v prioritách pre municipality, potom je možnosť baviť sa o tom, či ten príspevok bude aj 280 aj vo vzťahu k mestám, obciam.
Ďakujem.

Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Nech sa páči, pani navrhovateľka, môžte mať záverečné slovo.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. No, mne to príde tak, že všetci asi, ako tu sedíme, sa zhodneme na tom, že tých škôlok je akútny nedostatok bez ohľadu na to, čo sľubuje alebo čo robí vláda, či táto alebo či tá predošlá, ktorá sľubovala nejaké sociálne istoty.
Ja keď vás počúvam, pán Burian, tak ako mne z toho vyplýva, že všetci chceme, prosím, nejaký sociálny mier, svetový mier aj sociálny, to je jedno, ale nie ste ochotní proste prekročiť ten politický tieň a podporiť vec, ktorú sem prinášame my ako opozícia, a my len suplujeme vládu, ktorá je vládou kontinuity a už predtým štyri roky ľuďom sľubovala nejaké sociálne istoty. A všetci, ako tu sedíme, vieme, že jednoducho tá mladá rodina tie sociálne istoty žiadne nemajú. Pretože tá politika štátu, ktorou vy sa hrdíte, čo sa týka dĺžky materskej a dokonca aj výšky rodičovského príspevku, čo som počula prvýkrát, a bolo by dobré ísť niekedy medzi ľudí a opýtať sa ich na to, čo si myslia o výške rodičovského príspevku na Slovensku. Mne sa zdá, že vy ste v tomto smere odtrhnutí od reality, a bolo by dobré si uvedomiť, že to nie je len o týchto finančných príspevkoch, tá starostlivosť a pomoc mladým rodinám. Nám akútne chýbajú predovšetkým služby pre mladé rodiny, a preto si mladé rodiny s malými deťmi nedokážu zosúladiť ten rodinný a pracovný život. Pretože darmo sa vy postaráte o dlhú materskú, darmo mi dáte dvestoeurový rodičovský príspevok do tretieho roku veku dieťaťa. Ja sa pýtam, čo s tým dieťaťom potom.
A teraz ministerstvo práce tvrdí, že sa stará o deti do troch rokov. Ministerstvo školstva predovšetkým rieši deti po nástupe na povinnú školskú dochádzku, to znamená šesť a vyššie a to vákuum, ktoré nám vzniklo, to hádžete na mestá a obce. To sú, lebo to sú presne tie deti, keďže verejné škôlky prijímajú deti až od troch rokov, mladšie dieťa, vlastne nemáte šancu, aby sa dostalo do verejnej škôlky, tak to sú deti, ktoré sú proste v nejakom vzduchoprázdne, a teraz sme si všetci ako očistili ruky, že to majú na starosti mestá a obce. No možno majú, ale napriek tomu, že ste dali v rámci sociálnych balíčkov nejaké dotácie na dostavbu škôlok, nestačí to. A ešte veľmi dlho to stačiť nebude.
A my prichádzame s návrhom zákona, ktorý to vo veľkej miere rieši, pretože štát nemusí stoj čo stoj všetko regulovať. Ten príspevok na starostlivosť o dieťa ani tak nejde, on nejde rodičovi, on ide inštitúcii, ktorá je zazmluvnená a poskytuje starostlivosť o dieťa. To znamená, že ak ja si zmluvne podpíšem vzťah s nejakou profesionálnou aupairkou, tak, sledujete to, že ten side effect tohto návrhu zákona je aj boj proti čiernej práci. Dnes drvivá väčšina rodičov, ktorí využívajú služby aupairky, sú načierno. To je čierna práca. To nie je zmluvne nijakým spôsobom podchytené. My nastavujeme ten príspevok na starostlivosť o dieťa tak, že ak ho chce ten rodič čerpať, tak jednoducho musí to byť zmluvne ošetrený vzťah a ten príspevok na starostlivosť o dieťa ide za tou aupairkou. Ten trh si to vyreguluje sám. 280 eur, dobre, je viac, ako bolo v minulosti, ale stále to nie je dostačujúce, hlavne pokiaľ ide o súkromné zariadenie, a tie suplujú nedostatok tých verejných zariadení. Ono sa to možno nezdá veľa, tých, tých 20 eur hore-dole, ale to je naozaj reálne školné v tých súkromných zariadeniach. Takže preto to navyšujeme.
Ten argument pána Buriana o tom, že my sme sedeli na ministerstve práce a nezvýšili sme to. No my sme boli na konci programovacieho obdobia. My sme boli, my keď sme prišli na ministerstvo, my sme v Európskom sociálnom fonde mali skoro nič, lebo všetky peniaze boli minuté na sociálne podniky pani Tomanovej a iné neefektívne projekty za obrovské peniaze. Oni teraz začínajú v novom programovacom období. Tam je kvantum peňazí, v Európskom sociálnom fonde. V rámci Európskeho sociálneho fondu pod Operačným programom Zamestnanosť a sociálna inklúzia je prioritná os, ktorá má riešiť zosúlaďovanie rodinného a pracovného života, a odtiaľ sa majú čerpať peniaze na príspevok na starostlivosť o dieťa. A Európska komisia nebude robiť žiadne obštrukcie, pretože som niekoľkokrát na rokovaní s tými ľuďmi bola, a keď hovorili o niečom, čo je efektívne, a dávali nás za príklad, to bol práve tento adresný príspevok na starostlivosť o dieťa.
A už vtedy sme sa bavili o tom, že máme veľmi veľa detí vo vzduchoprázdne, a to sú presne tie deti od troch rokov vyššie. Vtedy rodinám vzniká reálny problém. Častokrát sa rodičia ani nesnažia pred tretím rokom veku dieťaťa umiestniť dieťa do škôlky, lebo vedia, že ho nezoberú, ale chcú nastúpiť do práce potom. A potom vzniká situácia, že jednoducho to dieťa nemajú kam dať, pretože keď tá žena má ísť robiť za 500 eur mesačne v hrubom a škôlka stojí súkromná 300 eur a ona si ju nevybrala z luxusu, pretože potrebuje mať dieťa v súkromnej škôlke, to je nevyhnutnosť, lebo do verejnej jednoducho sa nedostalo to dieťa, no tak taká žena si potom rozmyslí, či sa jej oplatí robiť za 500 eur v hrubom, keď bude 300 eur platiť školné. Čo iné, čo lepšie môže urobiť tento štát, ako využiť tie peniaze, ktoré sú v Európskom sociálnom fonde, kde hovoríme v rámci prioritnej osi o zosúlaďovaní rodinného a pracovného života, a dať to takejto žene, v plnej miere vykryť to školné, aby tých 500 eur, ktoré ona mesačne zarobí, boli proste peniaze pre rodinu. Nič lepšie si neviem predstaviť. Ani my tu podľa mňa v tej sále, ale ani Európska komisia. To znamená, že to sú veľmi falošné argumenty, že my sa musíme opýtať, spýtať, poradiť, vypýtať si požehnanie. Nie je to pravda. Európska komisia od začiatku chváli nastavenie príspevku na starostlivosť o dieťa. A tým, že sú v novom programovacom období, majú obrovské možnosti, obrovské.
Presne ako hovoril pán poslanec Mihál, že, veľmi dobre viete, dobre, súkromné škôlky nám vznikajú, ale aj zriaďovatelia súkromných škôlok sa veľmi sťažujú na to, ako je nastavený zákon. Je nastavený veľmi prísne. Je tam niekoľko byrokratických prekážok, ktoré sú komplikované pre toho, kto si chce otvoriť škôlku. My by sme mali podporovať aj alternatívne detské centrá alebo naozaj tie profesionálne aupairky, ktoré nebudú vykonávať tú prácu načierno, ale bude zmluvným spôsobom podložená, nehovoriac už o tom, o čom hovorí minister Richter už niekoľko rokov - tiež stále o tom iba hovorí a nič preto neurobili - a to je vznik firemných škôlok. Na dar do spoločnosti už takéto "škôlky", to nie sú tie štandardné škôlky, majú. Ak dobre nastavíme ten príspevok na starostlivosť o dieťa, tak aj to môže byť jedna z možností, ako budú vznikať viaceré firemné škôlky, a tie budú naozaj len suplovať to, o čo sa tento štát, kladúc to na ramená nižšej samosprávy, "snaží", ale snaží sa o to iba slovne, verbálne, neustále o tom počúvame, ale, ale v skutočnosti sme sa nikam nepohli.
A ako povedal pán poslanec Mihál, ak raz tie fondy vyschnú, ak raz tá pomoc z Európskej únie nepríde, dá sa to nastaviť systémovo na financovanie buď zo štátneho rozpočtu, alebo urobme všetko preto, aby do toho momentu sme mali vybudovanú sieť verejných škôlok, ktoré dokážu uspokojiť dopyt mladých rodín po škôlkach, po predškolských zariadeniach. Ale netvárme sa, že, že dovtedy máme vymyslené nejaký plán B, lebo my ten plán B vymyslený nemáme. A tie mladé rodiny reálne čelia problému, že nemajú kam a nemajú potom začo pre nedostatok kapacít vo verejných škôlkach umiestniť svoje dieťa. A preto mladí rodičia jednoducho nemajú umožnený návrat do práce. A bolo by naozaj nad čím, si myslím, začať uvažovať aj nad tou politikou štátu vo vzťahu k mladým rodinám. Či naozaj všetko treba dávať, všetky peniaze treba dávať iba do nesystémových dávok typu kočíkovné a podobne a všetkým bez rozmyslu aj tým, ktorým, aj poslancom Národnej rady, aj tým, ktorí zarábajú 1 800 eur a viac. Či naozaj takíto ľudia potrebujú tú jednorazovú pomoc od štátu, ktorá je veľmi vysoká a utápa sa tam množstvo peňazí a častokrát to nejde ani na to dieťa. Lebo ja si myslím, že, že sociálny štát je fajn. Ale odtiaľ potiaľ. A sú tu vrstvy obyvateľstva, ktoré na to jednoducho nie sú odkázané. A možno by sme to penzum veľké peňazí mali skôr presmerovať na vytváranie služieb pre mladé rodiny s deťmi, pretože to je to, čo nám tu akútne chýba.
A ja nehovorím, že ja týmto vyriešim svetový mier a všetky problémy, ktoré sme tu pomenovali. Ale bol by to obrovský krok vpred. Ani nie tak to samotné navýšenie ako predlženie poberania príspevku na starostlivosť o dieťa. A ten, kto chodí medzi reálnych ľudí, kto si občas siahne to okienko na limuzíne, tak to jednoducho musí vedieť, lebo o ničom inom tie mladé rodiny nerozprávajú ako o tomto.
Ďakujem pekne.

Pani spravodajkyňa, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nie. Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. (Reakcia z pléna.)
Pani poslankyňa, ja za to nemôžem, že ste si nedávala pozor. Však to bolo záverečné slovo. Nemôžte mať k záverečnému slovu faktickú poznámku. Takže to nie je možné. Dobre? Ďakujem pekne za pochopenie.
Budeme pokračovať prvým čítaním o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (tlač 96). Asi je zmena.
Dávam slovo, chcel som povedať poslankyni Jane Kiššovej, ale nech sa páči, pán poslanec Mihál, samozrejme, za skupinu poslancov môžte odôvodniť návrh zákona.

(Rokovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, tlač 96.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Ctené kolegyne poslankyne, ctení kolegovia poslanci, vážení prítomní, predložený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá ma poverila, aby som vystúpil ako navrhovateľ.
Cieľom predloženého návrhu je zvýšenie zákonnej výšky tzv. poslednej známej daňovej povinnosti, od ktorej je potom povinný, daňovník povinný platiť preddavky na daň, či fyzická, či právnická osoba, a to zo súčasných 2 500 eur na 5 000 eur. Tento návrh nebude mať vplyv na verejné financie - tu sa dotknem stanoviska ministerstva financií, ktoré hovorí, že bude mať dopad, k tomu sa ešte vyjadrím neskôr - nebude mať vplyv na životné prostredie, nebude mať vplyv na informatizáciu spoločnosti ani sociálne vplyvy, avšak tento návrh zákona bude mať pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Ďakujem za pozornosť a prosím o podporu tohto návrhu.

Ďakujem pekne za odôvodnenie tohto návrhu.
Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre financie a rozpočet, poslancovi Martinovi Kotlebovi.
Nech sa páči.