90. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, som veľmi rada, že môžem byť spolupredkladateľkou tohto návrhu, a som veľmi rada, že bol schválený v tomto pléne v prvom čítaní.
A teraz by som chcela predniesť pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý vlastne precizuje postavenie a možnosti týchto osobných asistentov na školách, takže pristúpim k čítaniu.
Pozmeňujúci návrh Národnej rady Slovenskej republiky Jany Žitňanskej, Lucie Drábikovej a Dominika Drdula k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1478).
1. V čl. I bod 1 znie:
1. V § 21 odsek 3 znie:
„(3) Do rozsahu hodín osobnej asistencie sa nezapočítavajú hodiny osobnej asistencie, počas ktorých sa fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytuje ambulantná forma sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb alebo týždenná pobytová sociálna služba. Fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej sa poskytuje celoročná pobytová sociálna služba, možno poskytnúť osobnú asistenciu na jej sprevádzanie do školy alebo do školského zariadenia, zo školy alebo zo školského zariadenia a na vykonávanie úkonov osobnej asistencie počas výchovno-vzdelávacieho procesu a ostatných činností v škole alebo školskom zariadení, ak je škola alebo školské zariadenie mimo priestorov zariadenia sociálnych služieb.
Ak sú pre fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím vykonávané opatrenia alebo jej je poskytovaná starostlivosť v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, možno do rozsahu hodín osobnej asistencie započítať len hodiny osobnej asistencie pre fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím,
a) pre ktorú sú vykonávané opatrenia v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pobytovou formou na základe rozhodnutia súdu, a to
1. v domácom prostredí zamestnanca tohto zariadenia,
2. na sprevádzanie do školy alebo do školského zariadenia, zo školy alebo zo školského zariadenia, na vykonávanie úkonov osobnej asistencie počas výchovno-­vzdelávacieho procesu a ostatných činností v škole alebo v školskom zariadení, ak je škola alebo školské zariadenie mimo priestorov tohto zariadenia,
b) ktorej sa poskytuje starostlivosť po skončení výkonu rozhodnutia súdu dovŕšením plnoletosti v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.“
2. V čl. I sa vkladá bod 3, ktorý znie:
3. V § 21 sa za ods. 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie:
„(4) Fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá navštevuje školu alebo školské zariadenie, možno poskytnúť osobnú asistenciu na jej sprevádzanie do školy alebo do školského zariadenia, zo školy alebo zo školského zariadenia a na vykonávanie úkonov osobnej asistencie počas výchovno-vzdelávacieho procesu a ostatných činností v škole alebo školskom zariadení.“
Doterajšie odseky 4 až 6 sa označujú ako odseky 5 až 7.
3. V čl. II § 145a znie:
㤠145a
Postavenie osobného asistenta
Školy a školské zariadenia umožnia prítomnosť osobného asistenta v školách a školských zariadeniach a vytvoria podmienky a poskytnú súčinnosť osobnému asistentovi vykonávajúcemu úlohy podľa osobitného predpisu).“
Poznámka pod čiarou k odkazu 80c) znie:
„80c) Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“
Ďakujem. Chcela by som naozaj vyjadriť vďaku Janke Žitňanskej za jej dlhodobú prácu a pomoc a chcela by som naozaj vyjadriť želanie, aby sa našlo... našla podpora pre tento návrh v pléne aj na návrh celého zákona, tak vás všetkých prosím o podporu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Na úvod by som chcela povedať, že toto je presne typ zákona, pri ktorom môžme konečne na Slovensku začať hovoriť o nadrezortnom prístupe k potrebám ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Doteraz totižto naozaj tá prax bola a je taká, že každý rezort si striehne svoj rozpočet, svoje kompetencie, svoj nejaký pohľad na vec a tuto konečne prvýkrát by sme mohli prekročiť tento tieň a mohli by sme sa začať pozerať na ľudí s ťažkým zdravotným znevýhodnením nadrezortne, komplexne posudzovať ich potreby, a nie zaškatuľkovávať, že ktorý rezort v ktorom období má nastúpiť. My tento problém vidíme pri včasnej intervencii vidíme to pri dlhodobej zdravotnej starostlivosti a vidíme to teda aj pri školstve, kde veľakrát napriek tomu, že sa zriaďujú rôzne pracovné skupiny, dlhé roky sa hovorí o tom, aby sme teda nadrezortne niektoré témy ponímali, zostávame pri pracovných skupinách, pri zámeroch, pri stratégiách, pri analýzach. A tá prax potom naozaj vyzerá tak, že každý rezort alebo väčšinou sa stavia k takýmto typom návrh, že však v tomto konkrétnom prípade nech si to rieši školstvo.
Samozrejme, mali sme tu prednedávnom diskusiu o tom, ako umožniť deťom so zdravotne znevýhodnením, ale aj ďalším, ktoré v akomkoľvek okamihu života majú nejaké špecifické potreby, ako im pomôcť na pôde školy, ako zabezpečiť tieto špecifické potreby či už dlhodobého charakteru, alebo dočasného.
A som veľmi rada, že sa teda podarilo presvedčiť kompetentných ministrov, a teda aj vás v snemovni o tom, že poďme do tej nárokovateľnosti podporných opatrení, hoci až od roku ’26, ale doprajme si ten čas na prípravu ľudí, ktorí budú potom pôsobiť na týchto školách. Doprajme si ten čas na to, aby sme postupne navýšili rozpočet na tieto jednotlivé profesie. Ale teda keď hovorím o tom, že od roku 2026 od septembra by mali byť podporné tímy už nárokovateľné, tak dovtedy ešte stále máme tri roky. A za tie tri roky možno nám dospelým, a čo sme už trošku starší, to príde, však to preletí ako voda, pre tie deti je to naozaj oveľa dlhšie obdobie z ich života ako v pomere k tomu, že koľko majú rokov. A mne je vždy tak strašne ľúto a som to hovorila aj pri tej rozprave k školskému zákonu, že keď som prvýkrát vystúpila na pôde parlamentu a prvýkrát sa tu riešila nárokovateľnosť na pedagogických asistentov, odvtedy prešlo, ak sa nemýlim, deväť rokov. Deväť rokov je strašne veľa v živote dieťaťa, deväť rokov vlastne mohlo to dieťa sa vzdelávať a sa nevzdelávalo len preto, že sme neboli schopní v parlamente prijať také zákony a vyčleniť toľko finančných prostriedkov, aby tieto deti, ktoré majú ťažké zdravotné znevýhodnenie alebo aké iné, iné špecifické potreby by mali tú podporu na pôde škôl.
Čiže áno, teraz od toho roku 2026, ak všetko dobre pôjde, tak už tieto podporné tímy by mali byť prítomné na škole, ale opakujem, do toho roku do toho septembra v roku 2026 tu stále ešte máme tri roky, ktoré naozaj sú veľmi dôležité z hľadiska vývoja dieťaťa, z hľadiska dodržiavania ich práv. Situácia v teréne je taká, že veľakrát tieto deti naozaj sú na nútenom homeschoolingu, rodičia musia s nimi zostať doma, resp. jeden rodič, čo znamená, že nemôže sa zamestnať, deti chodia na dve hodiny týždenne do školy a myslím si, že ak chceme budovať inkluzívnu spoločnosť, tak toto naozaj nie je cesta. Umožnenie pôsobenia osobných asistentov na školách nie je nič, čo by išlo teraz nám rozvrátiť verejné financie, hoci to už ja som počula rôzne názory o tom, koľko nebodaj stoviek miliónov by to mohlo stáť. Ale prosím, uvedomme si, keď k dnešnému dňu tých detí, ktoré dostanú osobnú asistenciu je do 400 v tomto vekovom rozpätí, hej, aby sme sa teda, aby sme si to nezamieňali s vysokoškolákmi, ktorí dnes zo zákona majú právo mať osobného asistenta na vysokej škole, tak keď sa bavíme o týchto deťoch, tak proste ak dnes len tak málo detí dostane príspevok na osobnú asistenciu, tak z večera do rána tých detí nebude odrazu, že 10-tisíc, 16-tisíc alebo ja neviem, koľko, teda v niektorých prepočtoch sa objavil, nie každé dieťa alebo každý človek s ťažkým zdravotným postihnutím má nárok na osobného asistenciu. Ťažké zdravotné postihnutie, takéto posúdenie môže mať napríklad aj dieťa s cukrovkou a tam sme zaviedli školských zdravotníkov práve pre takýto typ detí, ktorí naozaj sledujú ich zdravotný stav, ale oni nepotrebujú pomoc pri kŕmení, nepotrebujú pomoc pri sprevádzaní na toaletu. Naopak, proste deti, ktoré majú ťažké zdravotné znevýhodnenie sú imobilné a tak ďalej.
Tak ja už som to tu hovorila v prvom čítaní, predstavte si tú situáciu, že máte 10-12 rokov, chcete chodiť medzi svojich rovesníkov, normálne proste chcete sa vzdelávať, ale len preto, že máte teda takéto ťažké zdravotné postihnutie, buď nemôžete ísť, alebo potom sa stávajú situácie, ktoré mi niektorí rodičia opisovali, kedy to dieťa presedí pomaly pol dňa v plienke, lebo niet toho, kto by ho odviedol na toaletu. Viete si predstaviť, že vy alebo vaše dieťa by boli nútené takýmto spôsobom fungovať?
Presadzujeme tu obedy zadarmo, čo si myslím, že však v poriadku, nech sú obedy zadarmo, ale ako k tomu prídu tieto deti s ťažkým zdravotným znevýhodnením, ktoré síce dostanú ten obed zadarmo, dostanú ho na tácke možno aj na stôl pred nich, ale sa nenajedia, takže naozaj prítomnosť osobných asistentov na školách je niečo, čo, si myslím, že už tu dávno malo byť.
V Českej republike to funguje a funguje to veľmi dobre. Proste berme si príklad od tých krajín, kde naozaj tieto veci fungujú, a opäť, tiež im to nezbúralo štátny rozpočet. Však keď začneme nadrezortne rozmýšľať, tak proste ak to dieťa bude mať osobného asistenta, nepotrebuje pomocného vychovávateľa. V Česku je to aj tak, že dokonca asistent učiteľa, pokiaľ má zmluvu s rodičmi potom, lebo asistenta učiteľa platí škola, a pokiaľ má zmluvu s rodičmi a môže vykonávať tie osobné úkony, tak dokonca sa to aj zlúči v jednej osobe, proste časť hradí škola a časť hradí ten rodič z tej osobnej asistencie, ktorú dostáva od, od štátu.
Tie modely naozaj sú, existujú, fungujú, sú v prospech detí, sú v prospech učiteľov, sú v prospech učiteľov, sú v prospech ostatných žiakov, ktorí sú tým pádom spoločne v triedach, v kolektíve, školských zariadeniach aj s deťmi, ktoré majú špecifické potreby, a to robí našu spoločnosť tolerantnejšou a lepšou. A najmä nevytláčame tieto rodiny na okraj spoločnosti, pretože keď to dieťa sa nemôže riadne vzdelávať na škole, tak vlastne to, čo som spomínala, že ten rodič s ním zostáva doma, my vlastne úplne vytláčame celú rodinu, proste oni na... sú... nie sú súčasťou takou plnohodnotnou spoločnosti, ako by mali byť. A myslím si, že toto je dlhodobo veľmi nespravodlivé.
Ešte jednu poznámku k tomu, kto by mal pocit, že teraz zo dňa na deň tu budú tisícky a tisícky detí, ktoré budú dostávať osobnú asistenciu. Ad jedna proste nefunguje to tak v praxi, naozaj tie deti ich nedostávajú tých osobných asistentov. Ale teda sú deti a v roku 2022, ak sa nemýlim, bolo okolo 6,5-tisíc detí, ktoré, ktorých rodičia teda mali príspevok na opatrovanie. Tak len aby ste vedeli tí, ktorí proste sa v tom neorientujete, je to pochopiteľné, že nie každý sa v tom orientuje, príspevok na osobnú asistenciu a opatrovateľský príspevok sa vylučujú. To znamená, že buď môžte poberať jedno, alebo druhé, čiže nemôže sa stať, nemôže sa stať, žeby odrazu teraz ten nárast tých detí, ktoré budú mať osobnú asistenciu, bol dramatický pretože pre mnohé rodiny, žiaľ, veľakrát sú to rodiny, ktoré sa rozpadávajú, čiže už je tam len jeden rodič, ten príspevok na opatrovanie je jediný, jediný... sú jediné financie, ktoré proste dostávajú a z ktorých žijú, čiže nemyslím si aj po konzultácii s komisárkou pre osoby so zdravotným postihnutím s viacerými organizáciami, ktorú zastupujú ľudí so zdravotným postihnutím, proste všetci sme presvedčení z tej praxe, že naozaj tu nenastane nejaký dramatický nárast, a teda záťaž verejných financií, ak to niektorí proste radi, radi prezentujú.
Myslím si, že ten dôvod, prečo ten niektorí ešte stále váhajú nad podporou takéhoto zákona, je to, čo som spomínala na úvod, a to, že tie rezorty sú presvedčené, že moja kompetencia je odtiaľto potiaľto, a čo bude ďalej, ma tak nezaujíma. A toto, si myslím, že, že nie je správne.
Mám pocit, že som sa dotkla všetkých, všetkých tých otázok, ktoré, ktoré, možno aj s ktorými aj vy ste boli konfrontovaní, že teda načo osobný asistent, keď je asistent učiteľa, sme si vysvetlili, aký tam je rozdiel, takisto som úplne otvorene priznala to, že áno, od roku ’26 už máme v zákone, že budú nárokovateľné podporné opatrenia. To znamená, že aj v tom okamihu môže ďalšia vláda alebo ďalšia snemovňa, v ktorej mnohí z vás iste budú, sa rozhodnú, že v poriadku, už to naplnilo svoj účel, poďme to celé zmeniť, ale veľmi sa chcem prihovoriť a chcem poprosiť za všetky deti s ťažkým zdravotným znevýhodnením, ktoré majú šancu mať osobnú asistenciu, a hovorím k dnešnému dňu to je asi 400 týchto detí, umožnime, aby ten ich osobný asistent mohol pôsobiť aj na škole, aby im tam mohol teda pomáhať a aby tieto deti nebili nútené zostávať doma len preto, že štát, my zlyhávame.
Ďakujem veľmi pekne a, samozrejme, aj mimo tejto rozpravy, ak by ste mali akékoľvek otázky, pochybnosti, som otvorená v každej diskusii, pretože veľmi mi záleží na tomto zákone, a možno to ani nie je dobré, že to takto hovorím, lebo v tých napätiach rôznych politických proste tie reakcie môžu byť potom rôzne, ale prosím, skúsme sa povzniesť na to, že kto to predkladá, ako to predkladá, ale ide o tie deti, ktoré to naozaj potrebujú.
Ďakujem veľmi pekne.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, tak ako ste vo svojej rozprave správne uviedli, treba rozlišovať príspevok na opatrovanie a príspevok na osobnú asistenciu, pretože naozaj je len veľmi málo ľudí v tomto pléne, ktorí sa sociálnou problematikou zaoberajú a nedokážu asi rozlíšiť tieto dva základné pojmy. Neviem, či ste to vo svojej rozprave uviedli hneď na začiatku, lebo prišiel som asi tak v polovici, len chcem ubezpečiť alebo ozrejmiť plénum, že príspevok na opatrovanie, to poberá rodič a príspevok na osobnú asistenciu, to nesmie poberať nikdy rodič, čiže tam je ten ohromný rozdiel, a tak ako ste veľmi dobre povedali, nesmie sa to jednoducho kolidovať. Čiže v žiadnom prípade ten rodič, ktorý chce dopriať dieťaťu osobného asistenta, má častokrát obrovský problém nájsť človeka, ktorý bude ochotný vykonávať osobnú asistenciu na určitý počet hodín, tak ako to má zazmluvnené v rámci sociálnej poisťovne a úradu práce. Čiže tam je obrovský problém.
Problematika asistentov učiteľa a osobných asistentov je ďalší problém, ktorý mnohí ani nieže poslanci, ale mnohá a veľká laická verejnosť vôbec nerozlišuje, pretože dávať na rovnakú pozíciu asistenta učiteľa a osobného asistenta sa jednoducho nedá. Osobný asistent zabezpečuje dieťaťu s ťažkým zdravotným postihnutím všetky sebaobslužné návyky, ktoré dieťa potrebuje (rečník si odkašlal), pardon, mať alebo vykonať počas výchovno-vzdelávacieho procesu, a osobný asistent učiteľa, ten sa venuje alebo mal by sa venovať výsostne a výlučne výchovno-vzdelávaciemu procesu.
Žiaľ, pokiaľ títo osobní asistenti pre tieto deti alebo mladých dospelých nebudú v školách alebo na stredných školách, na základných školách, v materských školách, to je jedno kde, dovtedy bude asistent učiteľa bombardovaný aj takou tou povedzme tou nie príliš šťastnou úlohou, pretože toto nie je jeho náplň práce.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Janka, tvoju myšlienku, samozrejme, podporujem. Rezortizmus, ktorý na Slovensku, bohužiaľ, je veľmi rozšírený, treba preklenúť, treba vyplniť medzery v kompetenčných rámcoch, treba zapojiť každú voľnú ruku, najmä ak v určitých segmentoch, ktoré by mali byť financované, nie je adekvátne množstvo financií. Toto je nástrojom, ktorým sa to dá vyriešiť.
A zároveň sa ospravedlňujem za zmätočnú faktickú v prvom čítaní.
Pekný deň prajem.

Ďakujem veľmi pekne za, za faktické poznámky.
Naozaj by som chcela možno zopakovať to, čo už aj pán poslanec Kočiš povedal, že je problém aj zohnať osobných asistentov, preto si naozaj nikto nemôže myslieť alebo robiť prepočty také, že zo dňa na deň tu budeme mať tisícky a tisícky detí, ktoré budú mať osobných asistentov na neviem koľko hodín.
Ja sama som riešila niekoľko podnetov ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím a teraz nemyslím len deti, ale aj dospelých, ktorí si žiadali vzhľadom na svoje ťažké zdravotné postihnutie istý počet hodín, aby teda mali zabezpečené tie samoobslužné nejaké úkony. Veľakrát žiadali ľudia, ktorí naozaj boli natoľko imobilní, že neboli schopní ani sa sami najesť, ani ísť sami na toaletu, pýtali si od úradov práce 13 hodín, dali im deväť hodín. Čiže ten prístup našich úradov veľakrát je taký, že aj to, čo by človek mal pocit, že má nárok dostať, tak nedostane.
A tu chcem ale opäť zdôrazniť, že proste táto dávka nie je nárokovateľná, to znamená, že musí prejsť nejakým procesom, kedy posudkový lekár a celá tá komisia proste zhodnotia, že či teda je osobná asistencia pre toho-ktorého najvhodnejšia. Žiaľ, aj z môjho pohľadu veľakrát skôr to posúdia tak najmä v prípade detí, že by tam mal teda byť ten príspevok na opatrovanie, ale len týmto všetkým chcem ubezpečiť, že naozaj ak by ste aj mali informácie o tom, že proste toto ide rozvrátiť verejné financie, tak to nie je pravda. Nie je to pravda a je mi veľmi ľúto, že niekto argumentuje takýmito číslami. Ja viem, že na čísla sa vždy najlepšie reaguje, lebo proste čísla nepustia, excelovská tabuľka nepustí, ale tuto naozaj tie prepočty neboli korektne urobené, pretože ad jedna zahŕňali všetkých ŤZP, všetkých ŤZP, opakujem, dieťa s cukrovkou nikdy nebude mať osobného asistenta, proste to, to nepustí a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Nechcem zdržiavať, pretože som si vedomá, že ešte mnohí z vás tu máte zákony, ktoré naozaj sú, sú veľmi fajn, niektoré možno také diskutabilnejšie, ale chcem teda naozaj ubezpečiť všetkých, ktorí by mali akékoľvek pochybnosti o tom, že tento zákon úplne rozbije verejné financie, že nie je to tak, ale prosím, pozerajme sa na tie deti, na tých žiakov nadrezortne.
To znamená, že aj keď nás to niečo bude stáť z kapitoly ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, tak tým pádom ministerstvo školstva o to menej vynaloží, ale stále je to jeden rozpočet a je to to jedno dieťa a naozaj rodič by nemal byť ten, ktorý stále proste behá do jedného rezortu k druhému, hľadá sa v tom celom, rezorty sa na seba navzájom vyhovárajú, že to už nie je v našej kompetencii, toto je v našej kompetencii. Prosím, uľahčujme ľuďom život. Ja viem, že červená pečiatka okrúhla mnohých nepustí a tá možnosť proste povedať nie je pri niektorých veľmi silná už a priori, ale skúsme sa pozerať na tie deti - a hovorím teraz špeciálne o deťoch - ako na našu budúcnosť, pretože hoci sa hovorí, že len 30 % detí je, teda našu spoločnosť tvorí 30 % detí, ale sú až 100 % našej budúcnosti a sú to všetky deti, aj tie, ktoré sa narodili so zdravotným znevýhodnením, aj tie, ktoré počas života zažívajú nejaké ťažké chvíle. Proste my by sme mali byť tí, štát, ktorý im pomôže prekonať tieto rozdiely, ktorý im dá šancu, sa naplno vzdelávať. A mnohé z týchto detí, keď budú mať túto podporu, keď budú mať tých osobných asistentov, keď budú mať asistentov učiteľa, keď budú mať školských zdravotníkov a všetky tie profesie, ktoré sme menovali, sociálnych pracovníkov na školách, proste keď toto všetko bude zabezpečené, tak si myslím, že to prospeje celej našej spoločnosti a našej budúcnosti.
Takže ešte raz sa veľmi pekne chcem poprosiť vás všetkých a o podporu tohto zákona. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážení kolegovia, predkladáme novelu zákona o príspevku športovému reprezentantovi. Tento zákon vznikol v roku 2015 a je určený vlastne pre našich najlepších reprezentantov, olympionikov, ktorí nás reprezentovali roky, teda dôstojne aby v nejakom vo svojom dôchodkovom veku mohli, samozrejme, nejak, nejak dôstojne žiť svoj život. Symbolicky vlastne je to dnes aj, si myslím, namieste, pretože je tu vzácna návšteva, je tu viceprezident Medzinárodného olympijského výboru pán Samaranch, takže celkom to aj vyšlo na dnešný deň. Je to taká, si myslím, že novela, ktorá zrovnoprávňuje aj to, čo sme tu včera schválili, a to je valorizácia dôchodkov, aj keď toto je vlastne valorizácia určitého príspevku, ktorý vlastne nejakých sedem až osem rokov od svojho vzniku, teda keď to vzniklo 2015, nebol valorizovaný a tým by vlastne celá tá novela ten zmysel tej, tohto zákona zanikol, ak by sme k tomu dnes nepristúpili.
Čiže ustanovujeme určité automatické valorizovanie. Pôvodne boli tie sumy jak keby určené a hovorím, že neboli valorizované roky, takže teraz je zmysluplnejšie to naviazať na priemernú mzdu, ktorá vlastne sa každoročne mení, a tým pádom by automaticky sa tento príspevok aj menil takisto alebo valorizoval, keď, keď sa to dá takto povedať. Jedná sa len zhruba o desiatky takýchto úspešných reprezentantov, čiže nemá to nejaký zásadný vplyv na štátny rozpočet. Je tam k tomu správa vlastne aj z ministerstva financií, myslím, takže poprosím o podporu tohto zákona v prvom čítaní. Samozrejme, vieme sa baviť o detailoch, nastavení tej výšky, možno nejakých kritériách, ktoré možno by sa tiež mohli updatovať, takže zatiaľ toľko k tomu za mňa.
Ďakujem pekne.