33. schôdza

Ja myslím, že aj pravdu, to prerieknutie bolo milé, pán predseda.
Pán poslanec Šmilňák, povedali ste, že ste hrdý na tradičnú rodinu a na tradičné rodiny.
Ja sa chcem spýtať, že či si myslíte, že aj pani poslankyňa Plaváková napríklad môže byť hrdá na svoju rodinu, na svoju partnerku, na ich dcéru, alebo teda iba tradičné rodiny môžu byť hrdé na rodinu, a teda rodiny, ktoré nezapadajú do toho konceptu tradičnej rodiny z akéhokoľvek dôvodu, napríklad, že nie sú tvorené mužom, ženou a deťmi, ale napríklad dvoma ženami a ich dieťaťom, tak tie nemôžu byť hrdé, tie si nezaslúžia úctu, tie si nezaslúžia rešpekt, tie by sme tam, ako nejakú dôstojnosť ich, ich nemusíme akceptovať. Naozaj by ma to zaujímalo, že špeciálne vy ako to, ako to vidíte, lebo aj z toho vášho návrhu vyplýva, akoby ste ten typ rodín vytesňovali, lebo to potom vlastne z toho vášho návrhu priamo vyplýva, že, že rodičia v takejto rodine nie sú rodičia, lebo tam, keď je tam matka a matka, no tak to nespĺňa tú definíciu, ktorú pre rodičov chcete dať priamo do ústavy.

Pán kolega Dostál, ja nikoho nevytesňujem. A skôr, skôr som sa ja pýtal, že, že ako sú zaručené práva toho dieťaťa, ktoré sa narodilo, ale nikto ho nechce, a to dieťa zmizlo. To je jedna vec.
Druhá vec. Ako, ako sú zaručené práva tých detí, ktorých matka odišla na deväť mesiacov od svojich detí preč z finančných dôvodov? Nebola zo svojou rodinou, nevychovávala svoje deti. A takéto veci sa dneska dejú, dnes zabúdame, čo je otec, čo je mama, relativizujeme tento pojem a ľudský život znižujeme na hodnotu tovaru.
Ja hovorím o tom, že ak argumentujete „A“ a nepoviete „B“, tak to nie je celkom fér. Ja som sa snažil prispieť do diskusie preto, lebo ja tu celý deň počúvam, ako pošliapavame ľudské práva, a úplne sme zabudli na práva týchto detí. Veď v Dohovore o právach dieťaťa sa hovorí, že dieťa má právo poznať svojho otca a svoju matku a má právo byť nimi vychovávané. Ale dnes sa vo svete dejú veci také, že dieťa sa vyrobí, s prepáčením, ako lego. Zneužijú sa na to ekonomicky slabšie krajiny, ľudia, ktorí sú vo finančnej núdzi, ktorí deväť mesiacov nosia pod srdcom deti, a potom tie deti strácajú. A mne sa toto zdá zvrátené.
A toto je reakcia práve na ten zvrátený svet, kde ľudská hodnota, kde dieťa, kde matka, kde otec strácajú hodnotu. A pre nás konzervatívcov sú toto dôležité hodnoty, takže pre mňa nie je správne rodič 1, rodič 2. Pre mňa je otec a mama výsostné.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda, za slovo.
Dámy a páni, v KDH sme predložili návrh ústavných zmien vo viacerých oblastiach. Ja sa dnes budem vyjadrovať konkrétne k oblasti výchovy a vzdelávania, hoci tieto veci spolu súvisia. Najskôr poviem, čo chcem zmeniť v tejto oblasti, čím chceme prispieť k zlepšeniu kvality nášho základného štátneho zákona, ústavy a potom aj života detí, rodičov, učiteľov na školách.
Náš návrh je v tejto oblasti v dvoch bodoch. V doterajšom čl. 41 ústavy ods. 4 vkladáme novú druhú a tretiu vetu, ktorá znie, nech vieme, čo konkrétne prinášame:
„Rodičia majú právo vychovávať svoje deti podľa vlastného presvedčenia a zabezpečiť im morálnu a náboženskú výchovu a vzdelávanie v súlade so svojím presvedčením. Takáto výchova a vzdelávanie musí rešpektovať stupeň zrelosti dieťaťa. Výchovu a vzdelávanie detí a mládeže v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno uskutočňovať len so súhlasom zákonného zástupcu.“ Toto je jedna zmena, doplnenie.
A potom ešte do čl. 42 ústavy ods. 1 na konci navrhujeme pripojiť
túto vetu:
„Pri plnení svojich záväzkov v oblasti výchovy a vzdelávania štát rešpektuje právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.“
Toľko zmien v oblasti... v ústave v oblasti výchovy a vzdelávania.
Teraz by možno úplne stačilo, keby som povedal, že tieto ustanovenia, ktoré som práve citoval, by ani nemuseli do ústavy byť zapísané explicitne, pretože by mali vyplývať z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, najmä s... pretože sú v súlade najmä s Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, kde sa píše: „Rodičia majú prednostné právo voliť druh výchovy a vzdelania pre svoje deti.“
Sú v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa, OSN, kde sa píše: „Štáty rešpektujú práva a povinnosti rodičov pri usmerňovaní dieťaťa, pri výkone jeho práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.“
A ďalej sa v Dohovore o právach dieťaťa, OSN, píše: „Štát pri výkone svojich funkcií v oblasti vzdelávania a výučby rešpektuje právo rodičov zabezpečiť také vzdelanie a výučbu, ktorá je v súlade s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.“
A napokon v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa uvádza:
„Štát pri výkone svojich funkcií v oblasti vzdelávania a výučby rešpektuje právo rodičov zabezpečiť také vzdelanie a výučbu, ktorá je v súlade s ich vlastným náboženským a filozofických presvedčením.“
A ďalej: „Štáty rešpektujú práva a povinnosti rodičov pri usmerňovaní dieťaťa pri výkone jeho práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva.“
Prečo teda to, čo by malo vyplývať z medzinárodne platných zmlúv a záväzkov Slovenskej republiky explicitne, explicitne, ponúkame ako pozmeňujúce a doplňujúce návrhy do Ústavy Slovenskej republiky? Pretože jednoducho tieto základné piliere civilizácie a porozumenia sú narúšané, nie sú rešpektované a máme na to veľmi veľa, veľmi veľa príkladov. Ústava Slovenskej republiky je, samozrejme, základný dokument, ktorý nastavuje tie najpodstatnejšie pravidlá, konštitučné pravidlá pre naše spoločné spolužitie bez rozdielu na svetonázor, náboženstvo, rasu, pohlavie, sociálny status a tak ďalej. A to sa snažíme práve posilniť našimi návrhmi ústavných zmien.
Už aj moji predrečníci z KDH hovorili o subsidiarite, o zvrchovanosti Slovenska, o tom, že tento princíp je najzdravší na, pre funkčnú spoločnosť. Hovorili sme o tom, že Slovenská republika ani iné štáty Európskej únie nezverili v kultúrno-etickej oblasti práva Európskej únie cez Lisabonskú zmluvu, aby rozhodovali v tejto veci na úrovni Európskeho parlamentu a Európskej komisie. Nie. Za tieto, v týchto oblastiach sme si zodpovední sami za to, ako si nastavíme pravidlá fungovania a princípy v našej krajine.
A podobne princíp zvrchovanosti a subsidiarity, ako ho chceme uplatniť voči regiónom, ako ho musíme uplatňovať voči rodinám, najmenším jednotkám v spoločnosti, na ktorých stojí ľudská civilizácia, odkedy vznikla, až po dnešok. My sa síce môžeme rozhodnúť, že už ďalej nebudeme zakladať našu existenciu, našu schopnosť prežiť ako civilizácia na rodinách, ktoré prinášajú deti. Môžeme to urobiť, ale potom budeme existovať ešte jednu-dve generácie a nahradia nás ľudia, ktorí nevolia hedonizmus, nevolia užiť si dedičstvo generácií pred nami, ale tí, ktorí budú voliť život a pokračovanie v deťoch v nasledujúcich generáciách.
Tento prirodzený princíp subsidiarity len potvrdzuje prirodzené a primárne právo rodičov, ktoré je nescudziteľné v týchto oblastiach. A dovoľte mi pripomenúť, že iba totalitné režimy ako fašizmus a komunizmus absolútne, na sto percent si uzurpovali právo rodičov a vtláčali do detí už od mala to, ideológie, chceli ich formovať na svoj totalitný obraz a určovali im jediný správny názor, to, čo si majú deti myslieť, aké majú mať základné postoje k úplne existenčným otázkam, svetonázorovým a iným etickým otázkam. Hovoríme o tom, že tieto totalitné režimy alebo praktiky, ktoré si osobujú primárne a prirodzené právo rodičov rozhodovať za nich.
Čo to je, teda to primárne právo rodičov. Na čom je ono postavené? Lebo zdá sa nám to ako úplne samozrejmá vec. Každý z nás, kto je rodič a má v rukách svoje vlastné dieťa, alebo teda dieťa, ktoré si osvojil, adoptoval, vie, aké je dieťa zraniteľné, aké je krehké, ako je vydané na milosť a nemilosť, na snáď lásku a starostlivosť tým, ktorí sa oň starajú. Nuž tak viete, toto je ten benefit z rodiny a rodičovského vzťahu k dieťaťu. Rodičovská láska, v ktorej sa formuje identita, charakter, správanie, kultúra v najširšom slova zmysle týchto detí a, samozrejme, aj náboženské, resp. filozofické presvedčenie. O to viac a o to silnejšie, ak sa rozprávame o biologických rodičoch, kde je ešte aj genetická blízkosť a príbuznosť, ale, samozrejme, vzťah lásky môže byť aj pri adoptívnych rodičoch.
No a je pravda, že my rodičia to nerobíme dokonale, ale štát, politici, úradníci sú povinní tolerovať aj nedokonalosti zo strany rodičov. Ak niekto z nás pozerá z akejkoľvek pozície, trebárs aj ministra školstva, že, alebo riaditeľa školy, alebo proste poslanca Národnej rady, že nejaké rodiny nefungujú tak, ako by som ja veril, ako by ste vy verili, že najlepšie pre ne, pre tie deti, stále nemáme právo vstúpiť a diktovať, tak ako to robil komunizmus a fašizmus, tým rodinám, čo si majú myslieť, ku čomu majú vychovávať tieto deti.
Samozrejme, je tu hranica. Hranicou tohto rešpektu voči rodinám, našej nedokonalosti rodičovskej a ľudskej je limit zneužívania alebo zanedbávania detí. Po túto hranicu musíme rešpektovať prirodzené a primárne právo rodičov. Samozrejme, sú prípady, excesy, extrémy, kedy tá rodina nefunguje a nie je v prospech dieťaťa, ale, opakujem, tou hranicou, pri ktorej už štát musí spozornieť a pomôcť deťom, je zanedbávanie alebo zneužívanie detí. Nie skôr. A nikoho z nás vlastný svetonázor alebo vlastné presvedčenie neoprávňuje, aby to nedemokraticky, netolerantne vtláčal druhému, do druhých rodín.
Úloha štátu je v tejto oblasti naozaj len sekundárna a nepriama. Štát má len pomáhať napĺňať rodičom v plnení ich rodičovských funkcií a úloh, ktoré z vyššie citovaných medzinárodných noriem, ku ktorým patrí aj výchova a vzdelávanie. Zabezpečenie výchovy a vzdelávania podľa vlastného náboženského svetonázoru alebo filozofického presvedčenia.
Žiaľ, ešte v nedávnej minulosti viaceré európske štáty využívali vzdelávanie k indoktrinácií detí a mládeže a prakticky neumožňovali rodičom odovzdávať životne dôležité hodnoty a presvedčenie. A nechceme, aby sa toto dialo, pretože sami sme to poznali na vlastnej koži, tí, ktorí sme starší, v minulom totalitnom režime. Naše navrhované ustanovenia posilňujú demokratické princípy a predchádza prípadom, keď by sa školy mohli stať nástrojom presadzovania ideológií alebo nejakých extrémov, ktoré, ktoré by neboli v súlade s presvedčením rodičov.
Samozrejme, najcitlivejšou oblasťou je formovanie intímneho života a sexuálneho správania detí. Tu absolútne nemožno obísť rodičov. Preto navrhujeme v tejto ústavnej úprave, aby vždy bola takáto výchovno-vzdelávacia aktivita podmienená informovaným súhlasom rodičov. Prečo? Pretože vy dnes musíte pozvať rodiča k tejto téme. Moji rodičia to mohli nechať na školu, mohli to nechať na prirodzené spoločenstvo, v ktorom sme žili, pretože to bol svet oveľa bezpečnejší pre deti. Bol to svet bez sociálnych sietí, internetu, influencerov, bol to svet, v ktorom boli rádovo menšie percentá detí s duševnými poruchami, so sebapoškodzovaním a s fatálnymi psychiatrickými problémami a diagnózami. Bol to svet, ktorý bol síce jednoduchší v nejakom zmysle, neslobodný, ale nie nebezpečný pre vývoj detí, čo sa týka teda tejto oblasti.
Dnes to rodič nemôže nechať na svet, na školu, na internet, na sociálne siete. Je veľmi dôležité, poviem vám to z praxe ako riaditeľ, ako učiteľ, pedagóg, keď sa takáto vec ide diať, aby bol rodič prizvaný, aby o tom vedel, aby mohol dieťa pripraviť, aby mohol s ním o tom rozprávať, lebo je to primárne jeho zodpovednosť. Nechcem nikoho z vás ani sa dotknúť, ani pohoršiť, viem, že je to predsa verejne prístupné, tieto naše rokovania v rozprave. Ale chcem uviesť dva-tri konkrétne príklady, aby ste videli, že to nie sú nejaké abstrakcie, lebo často počúvam tu námietku – veď sa nič také nedeje. My máme v tomto návrhu, ktorý som vám čítal, aj princíp, že vzdelávanie a výchova musí rešpektovať stupeň zrelosti dieťaťa. Sám som čelil návrhu na zaradenie jedného učebného zdroja sexuálnej výchovy pre deti od 10 do 15 rokov. Prosím vás, viete si predstaviť učebnicu čohokoľvek, teraz to poviem ako pedagóg, fyziky, matematiky, ja neviem, slovenčiny, čo chcete, pre deti v rozpätí 10 až 15 rokov tú istú? To je elementárne porušenie najjednoduchších pedagogických princípov – primeranosť veku. Inak sa rozprávate s desaťročným a inak s pätnásťročným a osobitne na najcitlivejšie témy.
Viete, v týchto materiáloch mnohých, alebo teda z pedagogickej praxe nám prichádzali podnety, ktoré by som vedel citovať, len nechcem citovať žiadneho autora ani žiadnu učebnicu, kedy napríklad sú deti takým, takýmto lektorom využívajúcim takýto materiál nabádané k masturbácii. A čím častejšie – tak doslova a do písmena sa píše – tým to lepšie zvládnete, budete aj lepšie rozumieť svojmu telu a bude vám to prinášať väčšiu radosť, väčšiu rozkoš.
Pri prvom sexe napríklad je treba podľa tohto materiálu zachovať tieto princípy: Cítiš sa na to? Máte vzájomný súhlas? Chránite sa pred počatím a chorobami? A keď nerobíš nič, čo ti je nepríjemné, tak nech sa páči, môžeš mať prvý sex. Nie je tam napísané, s akou osobou.
Viete, ja nevtláčam ľuďom, ktorí to takto majú, lebo verím, že tie lektorky to môžu z vlastného presvedčenia takto ponúkať deťom. Ale viete, je veľmi veľa, trúfam si povedať väčšina rodičov, ktorí spájajú sexuálne správanie s morálkou. A ak je to pre nich vec morálky, tak toto nie je prijateľné pre nich, a nie je to zlučiteľné s výchovou, ktorú dostávajú takéto deti doma, alebo s inou formáciou. Úplne rovnako nevnucujeme na všetky školy ani do štátneho vzdelávacieho programu teológiu tela podľa sv. Jána Pavla II., nebohého pápeža. Jednoducho rešpektujeme túto primárnu kompetenciu rodičov vychovávať a vzdelávať deti tak, ako som citoval, ako je to aj v medzinárodne platných normách – podľa svojho presvedčenia, vierovyznania, alebo teda filozofie.
Nakoniec by som sa chcel ešte dotknúť princípu vzdelávania na základe vedeckého poznania, čo máme ukotvené, a tu vyjadrujem rešpekt ku kompetenciám učiteľov a rodičov. Naším cieľom je v tejto, v týchto, v tomto ústavnom návrhu nielen v oblasti výchovy a vzdelávania, ale aj v iných, ktoré ste mohli počuť od kolegov, umiestniť tú zodpovednosť a kompetenciu tam, kam patrí. V oblasti tej intímnej a sexuálnej patrí rodičom. V iných oblastiach, ste počuli, čo patrí Slovenskej republike, čo medzinárodnému spoločenstvu, čo regiónom, čo štátu. Toto patrí rodičom. O tom sme presvedčení. A učiteľom zase patrí všetko ostatné.
Ja osobne som nesúhlasil s tým, ako bol prijatý školský zákon, kde rodičia môžu takpovediac cenzurovať výchovu a vzdelávanie nad rámec štátneho vzdelávacieho programu vo všetkých oblastiach. To znamená, že keď si zavolám na školu svojich bývalých žiakov majstrov v robotike, majstrov Európy v robotike tak potrebujem mať k tomu informovaný súhlas rodičov. A keď jeden z nich zabudne mi to podpísať, tak to decko tam nemôže ísť. To je proste hlúposť molestovať učiteľov a rodiny! Prevediem takúto fatálnu nedôveru, nie. To, čo patrí rodičom som spomenul, ostatok patrí učiteľom.
A ten vedecký základ? Žiaden, žiadna sekta, žiadna extrémistická skupina sa nemôže skrývať pod nejaké filozofické presvedčenie, lebo na Slovensku neexistuje štátom uznaná cirkev alebo náboženské spoločenstvo, ktoré by hlásalo bludy, ktorého učenie by nebolo preskúmané. A, samozrejme, extrémisti typu vyhodím vás do vzduchu, pretože idem za svojim ideálom, tak tieto extrémne prípady sú ošetrené od medzinárodných zmlúv až po Trestný zákon na viacerých úrovniach.
Vo vládnom návrhu zákona v týchto posledných dvoch minútach chcem upozorniť, doposiaľ som hovoril o návrhu zákona z našej dielne KDH. Chcem upozorniť na to, že sú tu dva body. Bod 4, bod 6. Zacitujem:
„Rodičia majú právo rozhodovať o účasti detí na výchovno-vzdelávacom procese poskytovanom školami a školskými zariadeniami, ak je nad rámec štátneho výchovno-vzdelávacieho programu.“ Tu som už spomenul, že túto formuláciu nepovažujem za šťastnú, pretože nemyslím si, že rodičia by mali nejakým spôsobom cenzurovať, kontrolovať alebo mať tú vrcholnú kompetenciu, napríklad v prírodných vedách, matematike alebo v iných oblastiach. Im vyslovene patrí to čo som viac krát spomínal. Som potom rád, že si vo vládnom návrhu zákona osvojili formuláciu, ktorú sme priniesli mv – výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania môžu poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Ale opakujem – vždy má byť pozvaný rodič k stolu, keď niekto bude rozprávať s malým dieťaťom o najcitlivejších veciach, ktoré vôbec existujú vo vesmíre toho to malého dieťaťa. Rodič to musí vedieť.
No a potom je tu ešte návrh teda vo vládnom návrhu zákona: Štátny výchovno-vzdelávací program musí byť v súlade s touto ústavou. To je trošku kuriózne ustanovenie. Ja bývam v bytovom dome a aj náš domový poriadok musí byť v súlade s ústavou Slovenskej republiky ako každá iná nižšia norma. Je to predsa samozrejmé a prirodzené, keď všetci vieme, čo je v Ústave Slovenskej republiky... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega Horecký, mne sa na tom vystúpení, zvlášť ma osvojilo tá, to budovanie rovnováhy medzi tým, že pokiaľ má právo vychovávať to dieťa rodič a odkiaľ učiteľ. Je to vlastne vymedzenie. Všetci, všetci máme, pochádzame z nejakej rodiny a všetci žijeme v nejakej spoločnosti, takže nájsť tú rovnováhu je vždy veľmi ťažké, ale je to nevyhnutné, hľadať tú rovnováhu.
Je nás tu viac takých, čo boli vychovaní ešte v minulom režime, a ja si na tom veľmi dobre spomínam, čo to bolo, keď nás vychovávali v škole nejako a niečo iné sme mali doma. Tie schizofrénie, ktoré boli, keď prišla moja sestra zo školy a povedala maličká, mala nejakých 6-7 rokov a hovorí: „Otec, nás naučili perfektnú básničku“ – A otec: „No tak, povedz, povedz.“ – A ona začala a tá básnička sa končila týmito slovami, to si pamätám: „A na šťastie našich detí Leninské oko svieti“. A otca skoro vystrelo, keď to počul. (Povedané so smiechom.) Ale však všetci sme vedeli, že niečo iné sa vyučuje v škole a niečo iné sa uznáva doma, takže ja len aj možno touto úsmevnou príhodou nabádam na to, aby sme sa znovu nedostali do situácie, že niečo iné budú, v niečom inom budú vychovávať rodičia deti doma a do niečoho iného by boli nútené tie deti vo výchove v škole, takže plne stojím za tým, čo povedal kolega Horecký.
Treba nájsť tu rovnováhu. Nájsť, pokiaľ rodina a odkiaľ škola.

Ďakujem.
Ďakujem, pán kolega, za tvoju faktickú. Ako minister školstva som vydal nový... nové kurikulum, nové učebné osnovy, nový štátny vzdelávací program pre základné školy. Niekoľko desaťročí exponujem tému aj v praxi charakterového vzdelávania, ktorá je aj v tomto novom kurikule.
Charakterové vzdelanie, rozvoj, osobnostný rozvoj dieťaťa, mladého človeka robiť bez rešpektu k jeho integrite, bez rešpektu k tomu, na čom stavajú život jeho rodičia, bez jednoty s rodinou je nemožné. Je to potom len reforma na papieri. Preto je veľmi dôležité to, čo si aj ty si všimol a komentoval v svojej faktické poznámke, a to je zadanie pre súčasnú školu – hľadať a posilňovať jednotu školy a rodiny vo výchovnom a vzdelávacom pôsobení. Tam, kde sa to podarí, tie školy excelujú, deti prežívajú nielen šťastný život, sú úspešné v ďalšom pokračovaní či už v štúdiu, alebo uplatnení v živote. Ale zároveň sa na takýchto školách minimálne vyskytujú pato-sociologické javy. Kľúčom je spolupráca a jednota rodiny a školy. Tá sa nedá dosiahnuť bez toho, že nie sú riadne rozdelené kompetencie a práva a nie rešpektovaný rodič ako ten, kto má primát vo výchove a vzdelávaní svojich detí.
Ďakujem za pozornosť.