Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, sme tu preto, lebo ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti ukladá vláde povinnosť požiadať parlament o vyslovenie dôvery a keďže Slovenska sa nachádza v takom sankčnom pásme, ktorý predpokladá, že vláda tento krok urobí a uplynula už pred niekoľkými mesiacmi tá ochranná lehota 24 mesiacov od predchádzajúceho vyslovenia dôvery vláde a schvaľovania programového vyhlásenia, vláda napriek tomu nekoná. Napriek tomu, že ju k tomu vyzýva opozícia, napriek tomu, že ju na to upozorňuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a najmä napriek tomu, že ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti úplne jasne vláde túto povinnosť stanovuje a keď jej tú povinnosť stanovuje, tak to znamená, že to má vláda urobiť bezodkladne, nie po troch mesiacoch, po pol roku alebo po dvoch rokoch alebo, alebo vôbec. Je možné teraz, že vláda, keď ju k tomu neprinúti Ústavný súd a podanie, ktoré urobili kolegovia z Progresívneho Slovenska, tak si to bude interpretovať tak, že, však možno stačí, keď po roku a pol od uplynutia tej lehoty, odkedy mala požiadať, požiada a kolegovia Kišš a Viskupič sa tu venovali najmä ekonomickým aspektom tohto problému. Ja by som sa na ten problém chcel pozrieť z ústavnoprávneho hľadiska, lebo nie je to len problém ekonomický. Samozrejme, že je to problém ekonomický, ale ekonomický problém je nezodpovedné hospodárenie súčasnej vlády a zvyšovanie zadlžovania a to, že ideme gréckou cestou a konsolidácia vedie nie k tomu, aby sa zadlženie znižovalo, ale to zadlženie vzhľadom na rozhadzovačnú politiku a neschopnosť reálnej konsolidácie narastá. O tom hovorili moji predrečníci, ja by som rád povedal o ústavných aspektoch tohto problému. Stretol som sa totiž s tým, že viacerí predstavitelia koalície, napríklad pán minister obrany Robert Kaliňák, argumentovali tým, že veď vláde predsa bola vyslovená dôvera tým, že sa hlasovalo o opozičnom návrhu na vyslovenie nedôvery vláde a parlament odmietol vysloviť nedôveru vláde, čím jej vlastne vyslovil dôveru a proti vysloveniu nedôvery vláde bolo, ja neviem, koľko, 78 alebo 79 poslancov, no tak to je vlastne vyslovenie dôvery, lebo keď sa odmietne vysloviť nedôvera, tak je to podľa pána ministra Kaliňáka, ktorý je právnikom, vyslovenie dôvery. No nie, nie je, nie je to to isté a rovnako som sa stretol aj s úvahami, neviem, či boli prezentované aj verejne alebo len v kuloároch, že, no možno by sa to dalo urobiť tak, aby sa učinilo zadosť tej požiadavke ústavného zákona, že nebude vláda žiadať o vyslovenie dôvery, ale iba spojí hlasovanie o nejakom bezproblémovom zákone, ktorý určite prejde s hlasovaním o dôvere vlády, že teda zabije dve muchy jednou ranou a ani toto by nezodpovedalo tomu, čo je napísané v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti, pretože sú to tri rôzne inštitúty, tri rôzne postupy, tri rôzne ustanovenia ústavy, ktoré sú rôzne, nielen tým, ako sú napísané, ale aj čo je ich zmyslom, akým spôsobom sa o nich rokuje a aj to, že akou väčšinou to ktoré uznesenie Národná rada schvaľuje, lebo tie väčšiny sú rôzne vo všetkých týchto troch prípadoch, čiže ešte raz, článok 114 Ústavy Slovenskej republiky hovorí o tom, že vláda je za výkon svojej funkcie zodpovedná Národnej rade Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky jej môže kedykoľvek vysloviť nedôveru. Nedôveru jej vyslovuje na návrh skupiny, najmenej 30 poslancov a obvykle to bývajú opoziční poslanci a obvykle sa taká schôdza má konať do siedmich dní od kedy o ňu požiadali. V prípade súčasnej vlády a súčasnej vládnej koalície sa taká schôdza konala až po mnohých mesiacoch, čo tiež bolo nerešpektovanie ústavy, ale teda postupuje sa týmto spôsobom. 30 poslancov a viac poslancov navrhne rokovať o nedôvere vlády a potom o tom rokuje parlament, čl. 114 ods. 2 hovorí o tom, že vláda môže kedykoľvek požiadať Národnú radu Slovenskej republiky o vyslovenie dôvery. To je iný inštitút a odsek 3 toho istého článku ústavy hovorí, že vláda môže spojiť hlasovanie o prijatí zákona alebo hlasovanie v inej veci s hlasovaním o dôvere vláde, čo je opäť iný inštitút a kým ten odsek jedna hovorí o návrhu opozície vysloviť nedôveru vláde, v tom druhom prípade vláda, aby si potvrdila, že má dostatočnú podporu v parlamente, môže požiadať Národnú radu o vyslovenie dôvery a v tom treťom prípade, keď chce si poistiť schválenie nejakej veci, tak ho môže spojiť s hlasovaním o dôvere, dôvere vláde. Nemožno tieto tri odseky, tieto tri rôzne inštitúty navzájom zamieňať a odlišuje sa ako som už avizoval aj väčšina, parlamentná väčšina, ktorou sa jednotlivé uznesenia schvaľujú. Na vyslovenie nedôvery vláde treba 76 poslancov, nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov Národnej rady. Na dôveru, na vyslovenie dôvery stačí nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, čiže v situácií, keby bolo v parlamente prítomných a hlasovalo 76 poslancov, tak vám na dôveru stačí 39 hlasujúcich za, čiže z ústavného hľadiska na vyslovenie dôvery vám stačí menej poslancov ako na to, aby ste sa ubránili vysloveniu nedôvery na návrh opozície a keď sa spojí hlasovanie o nejakej veci s hlasovaním o dôvere, tak to zase závisí od toho aká väčšina je potrebná na schválenie tej veci. Ak ide o bežný zákon, tak stačí nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, čiže teoreticky aj tých 39 poslancov. Ak ide o medzinárodnú zmluvu, tak na to, aby bola vyslovená dôvera vláde spôsobom, že sa schváli tá vec s ktorou je spojená, je potrebných 76 hlasov, nadpolovičná väčšina všetkých, ale vláda teoreticky môže spojiť napríklad hlasovanie o ústavnom zákone, o návrhu ústavného zákona s hlasovaním o dôvere a v takom prípade by na vyslovenie dôvery bolo potrebných 90 hlasov poslancov, lebo na schválenie ústavného zákona je potrebných 90 hlasov, takže teoreticky by sa mohlo stať, že 89 poslancov by hlasovalo za ústavný zákon a aj za dôveru vláde a tým že by neprešiel ten ústavný zákon, tak by nebola schválená dôvera vláde, čiže sú tam rôzne väčšiny, ale z hľadiska obrany vlády pred tým, že nebude mať dôveru parlamentu, tak v prípade, že sa hlasuje o návrhu na vyslovenie nedôvery, tak vláde stačí 75 poslancov, lebo opozícia musí získať 76 hlasov na, na to, aby bol schválený návrh na vyslovenie, vyslovenie nedôvery, ale v prípade dôvery, ak tu bude opozícia do nohy a bude tu 150 poslancov, tak vláda na dôveru potrebuje 76 hlasov, čiže o jeden viac ako ako v prípade návrhu na vyslovenie nedôvery a vláda má v tejto chvíli 79 alebo možno po včerajšku už iba 78 poslancov, neviem, ako sa bude správať pán poslanec Ferenčák. Vláda má tú potrebnú väčšinu, ktorou by si vedela zabezpečiť, aby jej Národná rada schválila dôveru, vyslovila dôveru. Napriek tomu, to vláda nerobí. Nemyslím si, že by sa bála, že, že jej nebude vyslovená dôvera. Vláda si jednoducho myslí, že si to môže dovoliť, že si môže dovoliť kašľať na ústavu, kašľať na pravidlá, tak ako na ústavu, pravidlá, zákonnosť, práva opozície, kašle dlhodobo v tejto snemovni. Postupuje sa cez skrátené legislatívne konanie, na ktoré nie sú dôvody, schvaľujú sa prílepky, odkladajú sa návrhy na nedôveru vláde, vláda kašle na ústavu.