40. schôdza

Ďakujem za slovo.
Nie vo všetkých témach sa zhodneme. A zďaleka, zďaleka ma nemusíte, pani kolegyňa, označovať za takého puritána. Ako vravím, ja som v praxi pedagogickej veľa, veľa rokov. Prešiel som si školy v Británii, v Amerike a v polovici Európy a takto, ako ste ma onálepkovali, to vôbec nebolo fér. A ja hovorím o tom, že v týchto osadách je oveľa hlbší problém, a to hovorím aj vám, aj pani kolegyni Kosovej. Prosím vás, príďte sa tam pozrieť, aj v binde aj v sinit, možno pretože poznáte, čo to znamená, príďte do Jarovníc, môj brat tam strávil niekoľko mesiacov, lebo si tam robil diplomovú prácu a riešil tam projekt. Ja som s nimi v kontakte na týždennej báze, takže tie skúsenosti sú hrôzostrašné. Ak chcete o niečom rozprávať, jedna aj druhá kolegyňa, fakt príďte tam, buďte tam dlhšie trošku, pozrite si na dáta a hlavne rozprávajte s učiteľmi. Nemôžte povedať, že ako je možné, že niektorí učiteľ vie diferencovane pracovať, druhý nevie. To by ste museli zažiť. To musíte zažiť a vidieť. Takže k tomu vás zo srdca pozývam a verím, že v ostatných témach možno nájdeme trošku viacej zhody.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Dobré ráno všetkým. Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, tak pokračujeme v otvorených školských zákonoch z minulého týždňa. Máme tu ešte stále na stole zákon, nový zákon o školskej správe a nový zákon o financovaní. A to sú práve tie zákony, ktoré samozrejme posledné týždne až mesiace najviac rezonovali vo verejnom diskurze, lebo sú tam dve zmeny, ktoré úplne najviac vzbudili vášne zo všetkých tých 7 zákonov a to je teda zmena financovania pre neštátne školy. Ono je to vždy tak, že keď ide o odlišné prideľovanie peňazí, tak samozrejme tam sa ozve najviac hlasov. A áno, táto otázka je veľmi, veľmi výbušná a pre mnohých aj veľmi emotívna. Ja sa na to nepozerám teraz z pohľadu emócií a dokonca by som dala trošku nabok akoby tie veľké princípy o ktorých sa baví, lebo obidve strany v podstate hovoria o spravodlivosti, ale zameriam sa v mojom príhovore na to že ako je to riešenie nakoniec technicky uchopené, čo hovorí legislatíva, aké sú tam nastavené procesy. A moja najväčšia obava je, že akokoľvek na začiatku obe strany argumentovali so spravodlivosťou, tak ten zákon, tak ako ide v konečnom dôsledku do schválenia, do druhého a tretieho čítania, je tak zložitý, že veľmi, veľmi málokto nakoniec teraz presne vie čo tam je napísané. A nejde len o to, že či to teraz vieme, ale ide aj o to, že keď sa to bude v praxi implementovať tak tá miera zložitosti a tým pádom tých rôznych všelijakých skuliniek, ktoré tam vzniknú aj pre zriaďovateľov, aj pre školy, aj pre rodičov, v konečnom dôsledku to celé iba skomplikuje a nebudeme už môcť hovoriť o tej spravodlivosti o ktorej sa hovorilo na začiatku.
Už len ten pozmeňovák, ktorý prišiel na poslednú chvíľu na výbor, o verejnej dostupnosti, čo je zase teda nejaký nový spôsob zaradenie neštátnych škôl, už len ten sme niekoľko hodín prechádzali a konzultovali s rôznymi ľuďmi a naozaj, naozaj mnohým ani pred ani po výbore nebolo jasné že čo vlastne zavádza.
Skúsim sa teda na to pozrieť a možno aj vás, ktorý počúvate trochu previesť tým, že čo vlastne ten zákon zavádza. A budem veľmi rada ak pán minister, ja viem, že vy zvyknete dôsledne počúvať čo sa tu hovorí a pokojne ma potom aj opravte lebo naozaj si myslím, že pri tej zložitosti už málokto v tom ešte udržal prehľad.
Momentálne súčasný právny stav, keď bavíme o bežných materských a základných školách, čiže nie o špeciálnych školách, o bežných materských a základných školách, tak máme dva typy. Sú tie obecné, ktoré zriaďujú mestá a obce, ktoré sú bezplatné a ktoré sú nejakým spôsobom členené do školských obvodov. Čiže každé dieťa podľa trvalého pobytu by malo byť k dispozícii školu ktorá ho príjme. A potom máme školy neštátne, ktoré majú súkromného alebo cirkevného zriaďovateľa, ktoré si vyberajú žiakov ako uznajú za vhodné, úplne nezávisle od ich trvalého pobytu alebo iných kritérií, a môžu za to vyberať školné. Čiže máme tu dve kategórie. A pán minister keď celú túto tému otvoril niekedy v júni, tým že to predložil do MPK, tak povedal, že toto mu príde nespravodlivé, to mu príde nespravodlivé, že niektoré školy si dostanú akoby pridelené deti podľa obvodov a iné školy si môžu vyberať deti na základe určitých kritérií a všetky dostanú 100 % normatív. A je to legitímna otázka či to je spravodlivé. Myslím, že tie odpovede sú na to rôzne, je to legitímna otázka či má štát rovnako prispievať na všetky školy, pričom jedny majú predpísané ktoré deti musia vzdelávať a iné to predpísané nemajú. Lenže otázka je či vieme predložiť rozumnejšiu alternatívu. A moja obava je, že tento zákon v konečnom dôsledku po všetkých tých zmenách je tak zložitý a bude tak neprehľadný aj v praxi a vytvorí tak netransparentné školské prostredie, pokiaľ ide o financovanie a výber škôl, respektíve detí, podľa toho z ktorej strany sa pozeráme, že to nebude spravodlivejší systém.
Lebo po novom nám teda vzniká viacero tých kategórií. Prvé sú tie, ktoré zostanú absolútne výberové. Môžme ich trochu nadnesene nazvať elitné. To sú tie súkromné školy, ktoré si povedia, že ony sa nebudú naťahovať so štátom, ony sa uspokoja s tým že dostanú 80 % normatívu a budú si vyberať deti ako uznajú za vhodné. Čiže to budú tie prvé, tie výberové, nazvime ich elitné školy. Naďalej teda budeme mať verejné školy, ktoré idú podľa obvodov a podľa 100 % normatívu. Ja sa potom ku každému z nich detailnejšie vrátim. Čiže máme výberové školy, tie dostanú iba 80 % normatívu, máme verejné školy, máme neštátne školy, ktoré vstúpia do obvodu. To znamená, že tiež si budú mať akoby pridelené deti podľa trvalého pobytu. Máme školy, ktoré pôjdu podľa princípu verejnej dostupnosti, čiže budú brať deti na základe nejakým objektívnych kritérií. V takom prípade tiež nesmú brať školné a môže dostať 100 % normatívu. Máme školy neštátne, súkromné a cirkevné, to už je piata kategória, ktoré uzavrú nejaké dohodu s ministerstvom. A potom máme školy pre ktoré ešte platia trošičku iné pravidlá, pretože už teraz vzdelávajú minimálne tretinu žiakov so špeciálne výchovno-vzdelávacími potrebami 35 %. A potom ešte máme školy v ktorých sa uskutočňuje vzdelávanie podľa medzinárodného programu. Čiže podľa toho ako to počítame, viem že dneska v médiách sa hovorilo o štyroch kategóriách, ja hovorím, že asi sedem nových kategórií nám, alebo sedem kategórií dokopy nám tu vznikne. A teraz pri každej jednej z nich tam v praxi budú vznikať nejaké typy, nejasnosti a problémov. Čiže nazvala som, že zákon naďalej umožňuje tie takzvané elitné súkromné školy. To sú tie školy, ktoré aj teraz berú niekoľko stoviek eur mesačne školné, ony rezignujú nad tým, že prídu o nejakých 20 % normatívu, ony si to vyberú od rodičov, zvýši sa im školné, fungujú ďalej viac-menej ako doteraz. Pri týchto školách sme dosiahli hlavne to, že sa stanú ešte elitnejšie a teda okej, ušetrili sme nejaké peniaze, ale neviem či to je ten hlavný cieľ, lebo veľa tu neušetríme, to bude pár škôl. Čiže máme školy, ktoré už doteraz boli elitné a stanú sa ešte nedostupnejšie a ešte vyššia bude tá akoby tá sociálna bariéra toho, že už naozaj iba najlepšie, najlepšie zarábajúci si to budú môcť dovoliť, pretože školné pôjde ešte hore a uzavrú sa ďalej medzi sebou.
Potom máme teda verejné školy, ktoré budú fungovať viac-menej ako doteraz, trošku sa im menia pravidlá, to teraz nebudem detailne rozoberať, ale budú mať svoj obvod každá verejná škola materská, základná. Zjednodušene bude mať svoj obvod podľa trvalého pobytu. ..., že tu sú tie zmeny pre tie školy dobre nastavené. Problém nastane vtedy, keď do troch obvodov ešte začnú vstupovať tie neštátne školy. Pretože niektorým obciam to môže vyhovovať a môžu byť aj také obce, ktorým to vôbec vyhovovať nebude. A tu dostávame k tej tretej kategórii a to sú teda tie neštátne, ktoré vstúpia do obvodu. Teória hovorí a teda zákon hovorí, zažiadajú si o vstup do obvodu, keď im to obec povolí stanú sa obvodovou školou, budú brať deti z obvodu, nesmú brať školné, dostanú 100 % normatívu.
Ale čo ak tá obec nechce aby vstúpili do obvodu, pretože deti sú peniaze z pohľadu zriaďovateľa a keď do obvodu obecného vstúpi ešte súkromná alebo cirkevná škola, tak možno tá obecná bude mať menej detí. A ony vlastne prídu o normatív. To znamená, že obce budú veľmi silno zvažovať a bude to rôzne, v rôznych mestách, častiach Slovenska. Či sa im to vlastne oplatí vpustiť tú súkromnú školu do obvodu alebo nie. A teraz tam začne vyjednávanie v pozadí. Lebo pre tú školu úplne najvýhodnejšie je keď si zažiadajú o vstup do obvodu, obec im povie, ďakujem, my vás nechceme, my máme dosť kapacít a ony preukážu, že požiadali, bolo im to zamietnuté, dostanú 100 % normatív, deti si môžu vyberať ako chcú. Čiže tam začnú vznikať tlaky na mestských poslancov, na primátorov, na starostov od tých súkromných zriaďovateľov. Viete, my vám dáme žiadosť, vy povedzte že nechcete, všetci budeme spokojní.
===== ... že požiadali, bolo im to zamietnuté, dostanú 100 % normatív, deti si môžu vyberať, ako chcú. Čiže tam začnú vznikať tlaky na mestských poslancov, na primátorov, na starostov od tých súkromných zriaďovateľov. Viete, my vám dáme žiadosť, vy povedzte, že nechcete, všetci budeme spokojní. A teraz ja nikomu nepripisujem zlý úmysel, ani nechcem naznačovať, neviem, akú korupčnú činnosť, to nemusí byť ani korupčná činnosť, budú tam spory na lokálnej úrovni o to, či vlastne tá škola bude vpustená do obvodu alebo nebude vpustená do obvodu. Čiže tuto vzniká jeden typ problémov. Ďalší, po novom teda školy nemusia vstúpiť do obvodu, môžu dostať 100 % normatívu aj vtedy, keď budú mať tzv. objektívne kritériá. Pre cirkevné školy ešte sa zaviedlo, že medzi objektívnymi kritériami je aj viere. Okej. Viera asi je objektívne kritérium. Ale budú tam napr. aj prijímačky? Sú prijímačky objektívne kritériu? Lebo podľa mňa sú. Keď dieťa a to už sa dneska nám deje na niektorých školách, keď šesťročné dieťa príde na prijímačky, kde bude podľa farieb a možno už aj nejaké písmenká, či rozozná a neviem, čo všetko, tak škola potom urobí zoznam, koľko dostalo dieťa bodov na prijímačkách. Ide sa podľa prijímačiek. Elitarizmus ako vyšitý. Veď povedzme si, či to je alebo nie je v poriadku. Ale prijímačky sú tiež objektívnym kritériom, ale sú objektívne kritérium, ktoré nakoniec zvýhodňuje deti z rodín, ktoré majú vyšší sociálno-ekonomický status, ktoré tie deti na to vedia pripraviť, kde tí rodičia sa vyznajú, vedia, čo asi na tých prijímačkách bude alebo nebude. Ako vidíme to už teraz v Bratislave v prípade niektorých súkromných škôl, že už päťročné deti chodia na doučovanie, aby sa dostali cez prijímačky.
Čiže znovu. Objektívne kritérium áno, či to bude nejako úžasne spravodlivé, neviem, nepríde mi. Nehovoriac o tom, že aj pri týchto školách platí, to platí pri viacerých tých kategóriách, že aj tak musia byť do istej miery lokálne, nie nutne obvodové, ale lokálne, lebo polovicu detí majú mať zo vzdialenosti menej ako 12 km. Bavíme sa o veľkom balíku peňazí. Totiž škola dostane 80 alebo 100 % normatívu, či sa im skráti pätina rozpočtu, bavíme sa o veľkom balíku peňazí. A tento balík peňazí, v niektorých prípadoch bude stáť na to, či sa im jedna rodina, ktorá tam má, povedzme, 3 deti na tej škole, presťahuje do väčšej vzdialenosti. A znovu. Ako presne sa to bude počítať? Aké, bude to iba pre prvákov? Alebo to bude k septembru? A čo keď sa presťahujú v inej časti roka. A čo keď niekto bude chcieť prísť, niekto odísť, zase tu budú vznikať tlaky na to, že ktoré, ako si musí tá škola tých žiakov vyskladať, aby im to nakoniec vyšlo na tých 100 % normatívu. Čiže tu nie je nejaký jednoduchý systém, ktorý by sa podarilo zaviesť, na základe ktorého by naozaj tá škola bola jasne dostupná pre všetkých. Nie, tu sa budú hľadať kompromisy v tom, aby nakoniec tá žiacka populácia tej školy spĺňala všetky tie kritériá, ktoré v tom zákone sú.
Ešte totiž trošku iné pravidlá platia pre školy, ktoré majú 35 % zo všetkých žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pričom sa tam môže započítať iba 50 % s poruchou aktivity a iba 50 % žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia. Ak sa vám ten vzorec dá zložitý, áno, ten vzorec je pomerne zložitý. Nemusíte mu porozumieť na prvé počutie, ale podľa tohto, nakoniec sa tiež bude počítať, aké pravidlá pre tú školu budú platiť a kde aké peniaze dostane alebo nedostane. A teraz si to zoberme, že za tým číslom, v tomto prípade 35 %, pred tým to bolo 50 %, sú konkrétne deti. A ja som veľmi za využívanie dát vo verejných politikách, ale na analytické účely, nie na prideľovanie peňazí. Za týmto všetkým sú konkrétne deti a teraz tam budú deti, ktorým sa postupne, ktoré majú svoje ťažkosti a chodia do poradne a rieši sa, že či im psychológ uzavrie diagnózu ADHD, alebo či im psychológ uzavrie diagnózu autizmus. Diagnóza autizmus, teda porucha autistického spektra sa zvykne uzatvárať aj dva tri roky, lebo tam treba viacero odborníkov, ktorí sa ku tomu vyjadrujú, v tom veku to dieťa sa ešte mení. A tuto práve môžu vznikať tlaky na to, že či už teda dieťa má uzavretú diagnózu, lebo škole od toho závisia peniaze. A túto situáciu mimochodom máme v školstve už teraz, keď sú zvýšené normatívy na deti so zdravotným znevýhodnením a my vieme, že na niektorých školách tie tlaky už teraz vznikajú. Čiže už teraz sú tlaky, keď vaše dieťa dostane nálepku, že má nejaké špeciálno-výchovnovzdelávacie, uzavretú diagnózu, škola dostane peniaze navyše. Ale teraz sa bavíme o zvýšenom normatíve na jedno dieťa. Tuto sa v hraničných prípadoch budeme baviť o 20 % normatívu na celú školu. A toto sú, podľa mňa, všetko tie situácie, ktoré tam budú vznikať v praxi z roka na rok, lebo odídu deviataci, prídu noví prváci, zase sa to trošku zmení, niektorí bývajú blízko, niektorí nie, niektorí majú také alebo onaké popisy v papieroch. Mimochodom ani sociálne znevýhodňujúce prostredie neni úplne jednoznačne objektívna kategória. Áno, môže byť, keď rodičia predložia, že sú v hmotnej núdzi. Ale väčšinou u nás SZP určujú poradne, kde príde psychologička a tak nejak to vyhodnotí. A povedzme si na rovinu, vyhodnocuje to hlavne tam, kde sú marginalizované rómske komunity, kde sa povie potom celej triede alebo škole, alebo skupine detí, áno, títo dostanú nálepku - sociálne znevýhodňujúce prostredie, ale to tiež neni objektívna kategória.
Máme rodičov, ktorí sú na hranici chudoby a nechcú, aby boli označení, že sú zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, lebo im to hrdosť nedovolí, lebo s tým majú osobný problém. Máme rodiny, u ktorých sa to z roka na rok mení, pretože raz tí rodičia pracujú, raz tí rodičia nepracujú. Máme množstvo rôznych situácií, my už teraz vieme, že tie nálepky sú iba orientačné. Áno, potrebujeme ich, aby sme mali dáta. Tomu rozumiem. Ale akonáhle tam budeme aj na základe nich posúvať 20 % normatív a budú školy, ktoré jeden rok na to dosiahnu a jeden rok na to nedosiahnu a školné im bude možno sa kývať. Ten systém je naozaj v praxi donesie toľko nevyspytateľného, že sa obávam, že budeme ďaleko od tej spravodlivosti, o ktorej sa hovorilo na začiatku.
Ja si veľmi prajem, aby sme mali čo najspravodlivejší školský systém. Ja som presvedčená o tom, že je potrebné, oproti súčasnému stavu aj meniť otázku školských obvodov, že je legitímne sa zamýšľať nad tým, ako súkromné a cirkevné školy vtiahnu do toho, aby boli dostupnejšie, aby boli otvorenejšie, aby naozaj sme mali čo najmenej toho čisto elitárskeho, kde sa zbierajú už v rannom veku deti z najbohatších a sociálne najlepšie postavených rodín vs. potom školy, kde sa stretávajú medzi sebou naopak iba deti najchudobnejšie. Áno, nemáme to teraz dobre nastavené a hľadajme lepšie spôsoby. Ja som určite za. Len sa obávam, že tento zákon, po všetkých tých zmenách, je tak zložitý, že prinesie aj veľa nežiadúcich účinkov alebo nežiaducich efektov.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. A ďakujem aj tebe. Tina, za veľmi komplexne spracovanie témy. Ministerstvo tvrdí, že cieľom je vlastne zníženie sociálnej segregácie. Bohužiaľ, musím povedať, že v praxi to asi prinesie úplný opak a to skôr riziko vyššej segregácie. Pretože práve v dôsledku zníženia normatív o 20 %, to budeme mať typy škôl, ktoré zvýšia školné, premietnu si túto stratu do vyššieho školného, čí sa stanú ešte nedostupnejšie. Tým pádom, napriek tomu, že ministerstvo tvrdí, že dostupnosť sa týmto zákonom zvýši, opak je pravdou, pretože práve tým, že sa vytvoria elitnejšie školy, tak táto dostupnosť bude nižšia
Ďalším problémom, ako si veľmi správne poznamenala, je, že máme tu nejasnú a veľmi ťažko realizovateľnú implementáciu. Po tých všetkých zmenách, ktoré tu prebehli v rámci tých diskusií a zmeny zákona, ja si myslím, že nastal naozaj veľký chaos a ľudia budú mať problém s tým, ako tento zákon správne implementovať. Čo mám ale najväčší problém je, že všetky tie zmeny sú vynucované skôr silou a nie motiváciou. Pretože prechod do verejného sektora je podmienený stratou normatívu a nie podporou pre školy. Čiže filozoficky, si myslím, že ideme absolútne nesprávnym smerom. Dobrý úmysel ministerstva sa tak podľa mení na chaos, na obavy o existenciu a čo je najhoršie, ako to počúvame aj v regióne, stavia školy proti sebe. Najhoršie je ale, že rómsky žiaci sú a aj podľa mňa zostanú neželaným artiklom a bohužiaľ, pre mnohých stále len červenými jablkami. Situácia sa asi nezmení, pretože zriaďovatelia nebudú mať ani povinnosť zmeniť obvody. Takže síce pekný úmysel, ale ťažká realizácia a myslím si, že zlý zákon.
Ďakujem.

Kolegyňa Tina Gažovičová, ja oceňujem tvoju prípravu, aj tvoj pomerne odborný pohľad na vec, aj to, že si vlastne zhrnula, že do koľkých kategórií sa rozdelia školy alebo deti po tom, čo keby sa uviedli do praxe tieto zákony. Keď prišla vláda s návrhom obedov zadarmo, tak vtedy sme my v škole mali sedem kategórií detí. To boli deti, čo prišli do školy a prihlásili sa na obed, prišli do školy a neprihlásili sa na obed, prišli do školy a neprevzali si obed, prišli do školy a rozbolelo ich bruško, odišli a neprevzali si obed, atď. My sme museli v priebehu dňa sedem kategórií detí sledovať a mne vedúca jedálne na konci dňa povedala, ja už to nedávam, ja to už proste ..., a odišla mi, dala mi výpoveď. A presne to teraz sa deje. Komplikujeme, pán minister postavil nejaké mínové pole a teraz sa postupne rôznymi pozmeňovákmi snaží nám ukázať cestičku, že ja vám pošepkám, ako sa cez to mínové pole nejako preštrikujete, aby ste dostali na konci dňa ten 100 %-ný normatív.
A to čo tam zaznelo v tej tvojej rozprave, je, že zjednodušme to, nekomplikujme to, sústreďme sa na deti, nestavajme proti sebe školy, nevyhrážajme sa a pozvime do spolupráce. Myslím, že sme všetci, ktorí sa tejto téme venujeme, toto ministrovi hovorili, odkazovali, rozprávali priamo nepriamo. A aj dnes by som chcel apelovať na pána ministra. Zjednoduš to, pán minister, nekomplikuj to tak, ako je to teraz momentálne postavené. Je to proste veľa, veľa kategórií, veľa komplikácií a nedáva to zmysel.
Ďakujem pekne za tvoje vystúpenie.

Ďakujem za reakcie. A ešte som si uvedomila, že som sa potom zabudla v rozprave vrátiť k tej kategórii dohoda. To je teda kategória neštátne školy, ktoré aj môžu poberať školné aj si môžu vyberať deti, ale budú mať tzv. nejaký verejný prospešný ešte ďalší cieľ, na základe ktorého uzavrú dohodu. Ja to nazývam, to je ten ľudský faktor v tom celom. Lebo keď aj škola už nejako prejde cez všetky tie formálne pravidlá, tak potom ešte bude možnosť prísť na ministerstvo a povedať, ale my robíme takú super robotu v tejto oblasti a uzavrime dohodu a ešte si vyjednáme nejaké iné pravidlá. A ja rozumiem, že ten ľudský faktor tam má akoby zachrániť niektoré situácie, no a ľudský faktor je potom vždy taký, že nikdy nevieme, ktorá škola si čo presne vyjedná s ktorým ministrom, alebo s kým, kto práve bude to ministerstvo zastupovať. Čiže keď aj v tom celom ešte legislatívnom chaose nejako sa tie školy usporiadajú, tak potom ešte budú tie, ktoré si vlastne na základe tej dohody vyjednajú trošku iné podmienky, ako tie, ktoré tú dohodu nemajú. A to sú pre mňa tie najväčšie obavy, že nakoniec naozaj to bude veľa rôznych kategórií bez toho, aby sa naplnil ten základný zámer toho, že to má byť spravodlivé a transparentné pre všetkých.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som v rámci rozpravy, zlúčenej rozpravy k dvom prerokovaným vládnym návrhom zákona, vystúpil aj ja a podal po dohode s predkladateľom alebo navrhovateľom ešte jeden pozmeňovací ...
===== ....predsedajúci, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som v rámci rozpravy, zlúčenej rozpravy k dvom prerokovaným vládnym návrhom zákona, vystúpil aj ja a podal po dohode s predkladateľom a navrhovateľom ešte jeden pozmeňujúci návrh. Najskôr tento pozmeňovací návrh odôvodním a potom by som si ho dovolil prečítať. Bude k vládnemu návrhu zákona o školskej správe, o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 935).
Odôvodnenie: V rámci pozmeňovacieho a doplňujúceho návrhu sa navrhuje jednoznačne upraviť možnosti obsadenia funkcie hlavného školského inšpektora a zároveň sa upravuje tým vznik výkonu funkcie spojeného aj s odvolaním hlavného školského inšpektora. Pán predsedajúci, prosím, teraz zastaviť čas, budem čítať pozmeňujúci návrh. Ďakujem.

1. V Čl. I § 65, ods. 4 v druhej vete sa na konci pripájajú tieto slová „ na základe výberového konania alebo bez výberového konania pri výberovom konaní na obsadenie funkcie hlavného školského inšpektora sa postupuje rovnako, ako pri výberovom konaní na obsadenie funkcie riaditeľa regionálneho úradu“.

2. V Čl. I § 65, ods. 7 sa vkladá nová prvá veta, ktorá znie: „Ak bol hlavný školský inšpektor vymenovaný bez výberového konania, minister školstva ho môže odvolať aj bez uvedenia dôvodu.“ a doterajšia úvodná veta znie: „Ak bol hlavný školský inšpektor vymenovaný na základe výberového konania, minister školstva ho odvolá, ak.“

2. V Čl. I § 82, , ods. 12, sa na konci pripája táto veta: „Pri výkone funkcie hlavného školského inšpektora, ktorého výkon funkcie začal plynúť do 31. decembra 2025, sa postupuje podľa právnych predpisov účinných od 1. januára 2026.“

Pán predsedajúci, ďakujem, skončil som.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, Jozef Habánik, prekvapil si ma týmto pozmeňujúcim návrhom a hneď, hoci som o ňom nemal čas premýšľať ani päť sekúnd, nevedeli sme o ňom, že príde, tak môžem bezprostredne reagovať veľmi otvorene na dve veci. Prvá vec, že od júna, kedy ste prišli s týmito, s touto lavínou zmien, celé mesiace, ktoré ste sa usilovali získať o to podporu. Naozaj pán minister horlivo komunikoval s každým aktérom a každému prilepil kúsok jeho záujmu do tej zložitej spleti, ktorú máme teraz pred sebou, ktorá bude podľa mňa dusiť školstvo. Tak prichádzate s ďalšími s ďalšou zmenou, ktorú odmietam z dôvodu, z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že hlavný školský inšpektor by mal mať prirodzenú a zásadnú mieru nezávislosti od ministerstva školstva. Ak ho môže minister odvolať bez udania dôvodu, tak je to priamy politický vplyv na to, ako bude fungovať hlavný školský inšpektor, čo bude robiť a čo nebude robiť a druhá vec, prísť s takýmto niečím v deň, keď sa má už o výsledku hlasovať je spôsob, akým ste to robili, ktorý je opakom toho, čo vyhlasujete, premyslené, konzistentné, prepojené, spravodlivé a ešte neviem aké. Ja to poviem škaredým slovom, je to hanebné. Prepáčte mi to.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, nemám veľa času na to, aby som sa vyjadrila k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, tak poviem asi len toľko, že som tým naozaj nemilo prekvapená a neočakávala som teda od ministra školstva, bez ohľadu na to, že v niektorých veciach spolu nesúhlasíme, myslím si, že máme celkom korektný vzťah a že ste vždycky bol veľmi slušný, úctivý a aj v rámci legislatívneho procesu veľmi transparentný, aspoň tak ako vám to dovoľovalo fungovanie v koalícii, ale toto je teda trošku podpásovka, že v ústnej rozprave predkladáte pozmeňovací návrh, ktorý to takto zásadne mení postavenie hlavného inšpektora. Škoda, že už teda medzi nami nie je aj Vierka Kalmárová, predpokladám, že by vám na to svoje povedala. Ja sa chcem ale vyjadriť ku úplne inej veci a trošku aj mimo toho, možno niektorých aj prekvapím, ale v piatkovej rozprave, ktorú sme tu mali, som bola naozaj nemilo prekvapená tou úrovňou komunikácie, ktorá tu nastala a aj tými informáciami, ktoré sme obdržali, pretože som netušila, že sa budeme musieť naozaj vracať k diskusii aj k takým témam, pri ktorých by už dávno mal existovať nejaký celospoločenský konsenzus a keď nie celospoločenský, tak aspoň konsenzus ľudí, ktorí vzdelávaniu rozumejú a ktorí majú politický mandát, tak predpokladám, že asi sa budeme musieť znova vrátiť k nejakým veciam a povedať si niektoré dôležité veci. Asi predpokladám, že všetci súhlasíme s tým, ktorí sme tu, že vzdelávanie je právo. Že to nie je privilégium, nie je to odmena pre tých, ktorí nám zapadajú do normy, ale že je to základné ľudské právo, ktoré patrí každému dieťaťu, bez ohľadu na to, či je z nejakej vylúčenej komunity, akú má farbu pleti, či má nejakú diagnózu alebo z akého sociálneho zázemia prichádza alebo aké má pohlavie, čiže toto nie je otázka národnej politiky. Dostupnosť kvalitného vzdelania je otázka ľudskej dôstojnosti a nehovorí to len naša ústava, hovoria to aj rôzne medzinárodné dohovory. Však keď pôjdeme od Všeobecnej deklarácie ľudských práv až k dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, tam sa jasne hovorí, že každý jednotlivec má právo na inkluzívne vzdelávanie na všetkých úrovniach a že segregácia detí na základe postihnutia alebo etnicity nie je pedagogickým omylom, ale porušením medzinárodného práva. V podstate by sme to politicky mohli vyjadriť tak, že štát, ktorý deti vylučuje zo spoločného vzdelávania, tak tým porušuje záväzky, ktoré sme ako štát podpísali na pôde OSN. Zároveň by sme kľudne mohli podporiť toto tvrdenie aj rôznou judikatúrou. Ja som tu už niekoľkokrát stála, niekoľkokrát som citovala rôznu, rôzne precedensy, ktoré vznikli napríklad na Európskom súde pre ľudské práva, ktoré hovorí o tom, že segregácia, teda vylučovanie z hlavného vzdelávacieho prúdu je diskriminácia. Pre krátkosť času, poviem napríklad z Českej republiky, prípad D. H. a ostatní proti Českej republike, ktorý hovorí o tom, že vzdelávanie detí, rómskych detí v špeciálnych školách je porušením práva na vzdelanie bez diskriminácie alebo príkladom môže byť aj chorvátsky prípad Oršus proti štátu, kde zdôraznil aj to, že ak oddeľujeme deti na základe ich jazykovej odlišnosti alebo na základe ich jazykovej bariéry, tak aj to je forma diskriminácie a to by sme kľudne mohli inak použiť aj pri tom plánovanom pilotnom projekte, ktorý ministerstvo prišlo minulý rok. Všetky rozsudky, mohol by som ich tu vymenovať ešte ďalších 10, zdieľajú jeden spoločný odkaz, že segregácia nie je starostlivosť, ale zlyhanie systému. Takisto by sme mohli hovoriť o tom, že inklúzia je ľudským právom aj vo vzťahu rôznych výskumoch a vo vede, však sú známe a dlhodobo výskumy o OECD alebo UNESCO, ktoré hovoria o tom, že deti, ktoré sú vzdelávané v zmiešanom prostredí dosahujú lepšie výsledky a to nielen sociálne samozrejme, ale hlavne akademicky. Preto akékoľvek diskusie o tom, že keď vzdelávame deti v homogénnom prostredí, tak majú lepšie akademické výsledky, neviem odkiaľ to vychádza, či iba z jednotlivého pozorovania alebo z hodnotiacich úsudkov, ale to nie sú dáta, to nie sú argumenty a tieto argumenty aj výskumy jasne hovoria o opaku a mimochodom aj štátna školská inšpekcia na Slovensku niekoľkokrát vo svojich správach definovala, že školy, kde sa deti vzdelávajú v segregovane majú nižšiu kvalitu a nielen vo vzťahu výstupov detí, ale aj vo vzťahu napríklad materiálového vybavenia alebo kvalifikácie pedagogických zamestnancov. To čo je, ale dôležité, je čo segregácia spôsobuje vo vzťahu k samotným deťom aj k ich vývoju. My dlhodobo vieme, že segregácia totálne znižuje sebavedomie dieťaťa, sebaponímanie, sebahodnotenie a zároveň keď dieťa izolujeme do segregovaného prostredia, tak aj v ňom vytvárame predsudky obrátené a samozrejme aj strach z inakosti. Na čom by sa samozrejme malo dať pracovať keby majorita mala záujem, aby tento strach z inakosti odstraňovala aj z druhej strany. V konečnom dôsledku, ale segregácia spôsobuje len reprodukciu chudoby a sociálne vylúčenie. Viete, inklúzia nie je len otázka empatie alebo nejaký výmysel progresívnej bubliny, ale je to hlavne, keď už nechcete tým sociálnym argumentom pôsobiť na ľudí, aj efektívna spoločenská investícia, pretože každé euro, ktoré vrazíme do inkluzívneho vzdelávania, tak sa nám vráti naozaj v podobe vyššej produktivity práce a nižšej nezamestnanosti, ale hlavne zdravších sociálnych vzťahov. No a v konečnom dôsledku inklúzia má aj eticko-morálny rozmer, pretože otázka inklúzie je aj otázkou svedomia. V krajine, ktorá si pamätá, ako vyzerá ponižovanie, vylučovanie by sme nemali opakovať tie isté chyby len teraz v iných farbách pod inými menami. Ak hovoríme deťom z chudobných rodín, že pre nich nie je miesto v bežnej škole, tak im zároveň hovoríme, že pre nich nie je miesto v tejto spoločnosti a to je predsa morálne neprijateľné. Inklúzia, tá nie je o súcite, je o spravodlivosti a je o rovnosti šancí. Je to prejav viery, že každé dieťa má potenciál a že spoločnosť, ktorá tento potenciál nevidí, tak stráca sama seba. No a v konečnom dôsledku je inklúzia aj zodpovednosť štátu, pretože úlohou štátu nie je deti triediť, ale vytvoriť podmienky a to zopakujem, vytvoriť podmienky, aby deti rástli spolu. Znamená to, že musíme naozaj vsadiť na financovanie asistencie, podporných tímov, odborných tímov. Musíme školiť učiteľov, musíme ich podporovať, ale musíme podporovať aj rodičov na obidvoch stranách a ak to nezvládame, ak nezvládame inklúziu v praxi, tak to nie je dôkaz toho, že inklúzia nefunguje. Je to len dôkaz toho, že zlyhal štát vo svojej povinnosti. No a na záver, na inklúzii sa neláme len budúcnosť školstva, vážení, na inklúzii sa láme charakter našej krajiny. Ak pripustíme, že segregácia je prijateľná, tak hovoríme, že niektoré deti sú menej hodné budúcnosti a že sú to ľudia druhej kategórie. Ak trváme na inklúzii, naopak, tak hovoríme, že Slovensko patrí všetkým a de facto to znamená, že inklúzia je základné ľudské právo. Inklúzia nie je žiadna ideológia, je to civilizačný záväzok a každý človek, ktorý inklúziu spochybňuje, tak spochybňuje základy samotnej ľudskej dôstojnosti. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne Ingrid, za tento prejav, lebo tento prejav pripomenul našim akože sociálno-demokratickým poslancom, ale dokonca aj kresťansko-demokratickým poslancom, že ak štát alebo poslanci pripustia pri debate o školskom zákone, že segregácia je v zásade okay, tak priznáva a chudák minister školstva si to musí vypočuť, ale priznáva, že iné rezorty zlyhávajú. Rezorty, ktoré majú akože sociálno-demokratické strany v moci. To znamená, že napríklad rezort sociálnych vecí. My sme sa tu bavili nedávno o dávkach hmotnej núdzi. Rezort hospodárstva, ktorý vyhadzuje peniaze ľuďom, ktorí v skutočnosti tieto dávky nepotrebujú, akože energopomoc, ale v skutočnosti nedáva pomoc tým, ktorí naozaj kúria uhlím alebo drevom. To sú tí najchudobnejší ľudia, to sú ľudia, ktorí sú otcovia a matky detí, ktoré chodia do školy neumyté preto, lebo nemajú teplú vodu. Vlado Ledecký o tom vie rozprávať. Rezort vnútra, ktorý pripustí úžeru, neriešia ju a tým pádom proste tie deti, ktoré sú obeťami týchto, týchto rodín, nezodpovedných rodín, kľudne to poviem, v zásade na to trpia. Rezort spravodlivosti a tak ďalej a tak ďalej. Žiaľ, proste my nad problémom segregácie zatvárame oči, si vytvárame problém do budúcnosti a myslím si, že ľudia, ktorí sa ...

(Prosím vymazať nadbytočný rámček.) ktoré sú obeťami týchto rodín, nezodpovedných rodín, kľudne to poviem, v zásade na to trpia. Rezort spravodlivosti atď., atď. Žiaľ proste my nad problémom segregácie zatvárame oči, si vytvárame problém do budúcnosti a myslím si, že ľudia, ktorí sa oháňajú sociálnou demokraciou, alebo aj kresťanskou demokraciou, by si mali v tomto vstúpiť do svedomia.