43. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán Pročko, ďakujem, že ste sem priniesli tie príbehy ľudí, aj ten váš osobný príbeh. Je mi to veľmi ľúto. A dobre sa pýtate v tomto prípade, že vo vašom prípade vy viete tú pomoc zabezpečiť a zaplatiť. Ale koľko ľudí na Slovensku je takých, ktorí svojim rodičom alebo blízkym odkázaným na pomoc inej fyzickej osoby, nedokážu adekvátnu pomoc takúto zabezpečiť. Je to najmä tým, že už pri výpadku jedného príjmu sa rodiny dostávajú do obrovských finančných problémov a pocítia nedostatok financií na toto.
Tiež si myslím, že je veľmi dôležité, aby v tejto oblasti nastala naozaj reforma, pretože je veľmi dôležitá a my ju určite vítame a táto reforma musí byť výsledkom naozaj odbornej diskusie a nie zrýchlených legislatívnych procesov. A naozaj tiež súhlasím aj s tým, čo ste povedali, že poďme aj týmto zákonom pomôcť ľuďom. A ja som presvedčená, že síce asi tie severské krajiny v tejto oblasti nedobehneme, ale aj tak by sme mali ambíciu sa k nim aspoň približovať. A želám si, aby sme žili v takej krajine, kde sa ľudia môžu spoľahnúť na to, že v prípade, že sa stanú odkázanými na pomoc inej fyzickej osoby, tak štát im túto pomoc doručí. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Milé kolegyne, milí kolegovia, viacerí ste pochválili pána ministra za jeho prácu, pochválili ste, že to sem priniesol, pochválili ste, ako vystupuje, pochválili ste ho, ako sa stavia k tomu zákonu. Tak ja len chcem povedať, že verím, že pán minister si naše pripomienky, ktoré sme mali, zoberie k srdcu, každé jedno vystúpenie, každého jedného z vás. Hovorím, ja som 30 rokov v 3. sektore a s týmto mám obrovské, obrovské skúsenosti, či už také alebo onaké, či už v dobrom alebo zlom. Lebo naozaj, je veľmi veľa neziskových organizácií, ktoré pracujú čestne, ale sú aj také, ktoré na tom zarábajú a v tejto branži sociálnej odkázanosti, keď ste dobre fundovaný, dobre ovládate zákony, dobre ovládate celú problematiku, tak viete zarobiť pekné peniaze. Ale na pomoci sa nemá zarábať. Pomáhať sa má nezištne. A štát, ktorý sa nevie postarať o svojich chorých, o svojich slabých, o ľudí, ktorí to potrebujú, je zlý štát. Je to zlý štát. Ako my nie sme prvotnopospolnej (pozn. prepis.: nezrozumiteľne povedané.) spoločnosti, kedy sa tá selekcia robila spôsobom, že tak slabí umierali. Ale tých slabých milujeme. Narodí sa vám choré dieťa? Tak ho milujete. Tak mu dávate lásku. A čo mu dáva tento štát? Nič. Nič.
Ďakujem.

Pán minister, pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pán minister, no tak ste to dobojovali posledný príspevok, môžte byť rád, že už asi vám nikto nič ďalej múdre nepovie. Pre mňa je to také symbolické, pretože chcem povedať, že verte alebo nie, ale na začiatku, úplne na začiatku som bol trošičku, trošičku pri tejto reforme aj ja, kedy sme si začali na ministerstve zdravotníctva pozývať ľudí z ministerstva práce, sociálnych vecí. Dovtedy vec nevídaná. To je akože na slovenské pomery neuveriteľné, že dva sektory, ktoré sú tak úzko previazané, spolu nekomunikujú. A začali sme si kresliť na taký dashboard postupne, že ako by mohlo to vyzerať a čo by sme chceli ako urobiť s tou zdravotnou starostlivosťou, sociálnou starostlivosťou, ako to prepojiť, ako to nastaviť. A tie pôvodné myšlienky boli vždy viazané na jednu vec. Nieže liať peniaze do betónu, nieže robiť nízkokapacitné zariadenia sociálnych služieb, udržať čo najdlhšie osoby v prirodzenom prostredí. Doma. Udržať osoby v prirodzenom prostredí doma. Toto mal byť absolútny prioritný cieľ.
A dáte mi možno za pravdu, že od tohto primárneho cieľa sme sa trošku vzdialili. Pretože zrazu začali blikať také svetielka, že vau, však tú reformu, plán obnovy, peniaze, poďme stavať. Stavitelia zrazu. V zdravotníctve? To sme stavitelia, tam je obrovský investičný deficit. V zariadeniach sociálnych služieb máme veľkokapacitné zariadenia a niekto povedal: toto nie je dobré, poďme do nízkokapacitných. A to je čo? To je potenciál výstavby, potenciál nejakého zárobku a išli sme do toho. Super. Staviame, o 10 rokov z toho budú byty, ako som spomínal, ja čakám ešte na vašu odpoveď, čo s tým chceme urobiť, aby to tak nebolo, ale tá pôvodná myšlienka bola úplne iná. Aby boli ľudia doma, aby mohli dôstojne dožiť doma a na to sme potrebovali aj inovácie. Na to sme potrebovali úplne zmenu celej paradigmy, celú zmenu vnímania, rozmýšľania. Lebo viete na čo my trpíme? Že vlastne my vymýšľame milión vecí v zdravotníctve, taká služba hentaká služba, ďalšia služba, niekto, vždy niekto múdry s niečím príde , vymyslí si nejaký svoj finančný model, ako sa dokáže na tej reforme nabaliť, ale nič vzájomne spolu nekomunikuje, alebo máločo.
Ja som úplne v šoku, ako napr. nefungujú mobilné hospice. Perfektná myšlienka, všetci sme hovorili, áno, mobilné hospice treba. Boli sme na začiatku tiež pri mobilných hospicoch, ale z tých tridsiatich troch, či štyridsiatich mobilných hospicoch je možno 10 takých, ktoré reálne fungujú. Všetko ostatné je Potemkin, ale máme po reforme. My sa tešíme (pozn. prepis.: nezrozumiteľne povedané.) paliatívna starostlivosť, hurá, tuná všetko funguje. Ale v realite nefunguje. V realite nefunguje a ja sa obávam, že toto sa môže stať aj vám. Že po tejto veľkej reforme zrazu zistíme, že niektoré veci jednoducho do seba nezapadajú a nie sú tak naviazané, ako by mali. Ja neviem, čo máme inak urobiť, lebo aj (pozn. prepis.: nezrozumiteľne povedané) robí dobré reformy, dotiahnuť ich do konca, vedieť ich zimplementovať tak, aby mali naozaj potom dopad na pacienta pozitívny. Nielen dopad na to, že ja si urobím nejaký do desať rokov alebo po desiatich rokov byty, proste my to jednoducho nejakým spôsobom nevieme. Toho sa obávam aj pri tejto reforme. A hovorím, je to také symbolické, že stál som úplne na začiatku, úplne v tých plienkach, kedy sme fakt si len niečo premýšľali. Teraz stojíme pred tým, že sa to tu v tejto snemovni pravdepodobne odhlasuje, ale ja mám naozaj obavu, aby to nedopadlo ako tie mobilné hospice. Aby to nedopadlo ako ti mobilné hospice.
No a ešte posledné slová ohľadom toho, čo Andrea Turčanová, moja kolegyňa, nestihla dopovedať. Tie veci, ktoré sme vám my predkladali a žiaľ, ten pozmeňovák neprešiel na výbore, pravdepodobne neprejde ani tuná v Národnej rade, ale ja vás napriek tomu prosím, ak nechcete podporovať opozičné návrhy, prídite s tým možnože neskôr, lebo sú to dôležité a zmysluplné veci. Spolu s pani Turčanovou sme tuná dávali do tohto návrhu, aby sa znížil ten počet dní z 30 na 7, kedy sú tolerované neobsadené lôžka. Pani Turčanová teraz, žiaľ, už nemá možnosť vystúpiť, resp. už len vo faktickej, ale práve chcela povedať, že tuná sa robia takisto zlé veci. Že v zariadeniach sociálnych služieb, ak zomrie opatrovaná osoba, tak sa na túto pozíciu dostane samoplatca, 29 dní a potom sa dostane na toto lôžko ešte sa dostanú peniaze aj od VÚC-ky, pretože je tolerovaných 30 dní, 30 dní je tolerované a voľné lôžko, môže byť až do dĺžky 30 dní. A my sme to chceli skrátiť na 7, lebo vtedy sa už toho samoplatcu až tak veľmi neoplatí zobrať na 7 dní. Takže toto, si myslím, že je aj v záujme efektivity verejných financií. Myslím si, že toto by mohol byť celkom fajn pozmeňovák alebo zmena.
No a vrátim sa ešte k tej veci, ktorú som začal rozprávať aj ja. Idete vytvárať pracovníkov dlhodobej starostlivosti, neviete, kde ich chcete vzdelávať, pravdepodobne budete si robiť, ako som spomínal, nejaký paralelný svet. Budete mať nejaké opäť už vytvorené, vysnívané agentúry, ktoré budú týchto pracovníkov vzdelávať, budú im robiť nejaké kurzy. Ale pritom tuná máme potenciál, máme štruktúru stredných zdravotných škôl, vysokých škôl, jednoducho túto štruktúru by sme mohli využiť. A dokonca vy to aj vy tu píšete, že od týchto zdravotníkov chcete, aby robili, teraz už nie že zdravotné výkony, už ste to nazvali, že úkony, hej, že také tak sa to tak láme, že by, aby to bol taký mačkopes, že síce chceme, aby robili dávkovanie alebo podávanie tých liekov, ale aby to už tak zase nebolo, aby to nemuseli byť tí zdravotnícky pracovníci, že takéto je celé, také dolámané. Ale však dobre. Keď už to tak chcete, keď nechcete naozaj len dovzdelať opatrovateľky, čo si myslím, že je jednoduchšie a lepšie riešenie, no tak skúste využiť aspoň potenciál toho, čo tuná máme. Máme stredné zdravotné školy, máme vysoké školy. Na týchto miestach si myslím, že je zmysluplné robiť tieto kurzy, aby to neboli zase nejaké súkromné eseročky, ktoré vyrastú ako huby po daždi a budú týchto nových pracovníkov dlhodobej starostlivosti vzdelávať.
Takže toľko odo mňa. Dve minúty do konca. Pán minister, gratulujem, zvládli ste rozpravu. Snáď ste niektoré naše pripomienky si zapísali a ja pevne verím, že ich pretavíte potom aj do zmien, lebo myslím si, že v tejto snemovni a pri tejto diskusii naozaj tá diskusia bola vecná, nikto tuná nechcel robiť lacnú politiku ale chceli sme, aby tá sociálna oblasť sa posunula dopredu.
Ďakujem všetkým za túto diskusiu.

Ďakujem za slovo. Kolega Stachura, myslím si, že si udrel klinec po hlavičke. Skutočne najdôležitejšie bude implementovať túto reformu, ja som tiež vo svojom vystúpení na to upozorňoval. Jedna vec je niečo schváliť a druhá vec je uviesť to do života a potom to uchrániť. To bude veľmi dôležité, lebo tie tlaky hlavne z hľadiska nedostatku zdrojov budú enormné, najmä ak nás čaká ďalší ťažký rok a tretí konsolidačný balík a potom štvrtý, možno piaty, uvidíme. Takže bude veľmi ťažko ochrániť túto reformu.
Spomínal si ale ďalšiu vec, o ktorej my často rozprávame a to je spájanie rezortov, ktoré veľmi úzko súvisia. Ja by som si dokonca vedel aj predstaviť, že vzniklo nejaké ministerstvo, ktoré by malo pod palcom aj sociálne veci a zdravotníctvo. Pretože je to, sú to veľmi príbuzné oblasti, ktoré sa často stretávajú, prekrývajú v reálnom živote. Žiaľ, musím konštatovať, že u nás platí niečo úplne iné. Však vidíme, ako sa vytvorilo nové ministerstvo športu a cestovného ruchu, ktoré si ešte zakonzervoval peniaze vo vlastných fondoch, aby im na ne už vôbec nikto nesiahol a je to len prejav rezortizmu. Takisto tu vidím ministra a povereného podpredsedu vlády pre plán obnovy. To len poviem, že čo sa týka európskych zdrojov, takisto ako tam máme takú viackoľajnosť a tá viackoľajnosť je pochopiteľne drahá, že nám spravujú tieto zdroje, ktoré sú z Európskej únie, úrad podpredsedu vlády, potom tu máme ministerstvo investícií a regionálneho rozvoja a potom tu máme, samozrejme, jednotlivé ministerstvá, takže je to rozkoľajené a napokon, keď chce človek získať informáciu, ako som už spomínal, že ako sa to vyvíja v pláne obnovy a odolnosti, tak si človek ani tú užitočnú informáciu nenájde, takže rezortizmus je veľký problém ...
===== ...úrad podpredsedu vlády, potom tu máme ministerstvo investícií a regionálneho rozvoja a potom tu máme samozrejme jednotlivé ministerstvá, takže je to rozkoľajené a napokon, keď chce človek získať informáciu, ako som už spomínal, že takto sa to vyvíja v pláne obnovy a odolnosti, tak si človek ani tú užitočnú informáciu nenájde, takže rezortizmus je veľký problém.

Ďakujem za slovo. Kolega Peter Stachura, ďakujem ti za tvoje ústretové vystúpenie. Dotkol si sa jednej veľmi vážnej témy, ktorú chcem aj ja akcentovať v tejto faktickej a to apel na to, aby Slovensko nebola krajina večných začiatkov. My to tak máme v móde, že získame nejaké prostriedky na niečo, čo vieme rýchlo prezentovať a to čo bolo rozbehnuté, o čom sme ešte nedávno presviedčali zodpovedných, či v nemocniciach, či v školách, či vo firmách, či v štátnej či verejnej správe, že takto sa to má robiť, tak je už o rok, o dva úplne inak. Nepredvídateľná, nepredvídateľné podmienky príliš rýchlo sa meniace a vždy znovu a znovu začínať a nič nedotiahnuť do konca, je ako povodie Vádí v púšti, kde sa voda, to znamená, stráca v piesku. Tak ako peniaze, ako energia, ako práca ľudí nie je dotiahnutá do konca. Na toto vytrvalo upozorňujem a považujem za veľmi potrebné toto zmeniť, lebo to môže byť ten rozdielový faktor, prečo sa na západ od nás krajinám aj s takou istou veľkosťou a niekedy v horších podmienkach darí oveľa lepšie ako nám. To je to miesto, kde sa stráca energia, peniaze, zdroje, čas a všetko, čo potrebujeme na to, aby sme posunuli krajinu dopredu. Príkladom konkrétnym sú presne aj tie vzdelávacie inštitúcie, stredné zdravotné školy, vysoké školy, ktoré máme, ktoré existujú, dokonca sme nedávno prijali zákon o celoživotnom vzdelávaní, o vzdelávaní dospelých, ktorý bol pripravovaný dlhodobejšie a toto sú všetko nástroje, ktoré máme. Stačí ich využiť a robiť v tomto smere efektívne opatrenia s tým, čo máme.

Peter, ďakujem, že si pokračoval vo vysvetlení tých bodov, ktoré som ja nestihla vysvetliť. Ja len si dovolím zasa upriamiť pozornosť na tú kapacitu, lebo bude povinnosť pri tých nových zariadeniach, ktoré sú vybudované z eurofondov, platiť plnú kapacitu a vlastne je tam ešte aj tých 30 dní tá tolerancia obsadenia miesta, čiže ak hovoríme o efektívne vynakladaných prostriedkoch žúp a tá župa tých peňazí bude mať menej. Naozaj by tam bolo dobré, keby si niekto z koalície osvojil tento návrh na tých sedem dní a taktiež ten dôraz dávam a ja som rada, že si to spomenul tých 400-hodinový kurz akreditovaný, aby nerobili obyčajné vzdelávacie agentúry, ktoré napríklad učia cudzie jazyky alebo autoškolu, ale aby naozaj išlo o zdravotné stredné školy, pretože ten sociálny pracovník v dlhodobej starostlivosti v zariadeniach bude musieť mať tie zručnosti zdravotníckeho pracovníka a preto je dobré, aby sa naozaj učil tam, kde mu tie odborné vedomosti budú vedieť garantovať a poskytnúť. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. No, ja by som chcel povedať, že toto je naozaj dôležitá vec a ja som rád, že to tu riešime a mali by sme takýchto zákonov riešiť viac, pretože tých oblastí je veľa, ktoré už neznesú odklad, aby sme ich potom nemuseli riešiť zase v nejakom skrátenom legislatívnom konaní, lebo ani toto, tento zákon nemusel byť a nemal ísť v skrátenom legislatívnom konaní. Stále tam potom hrozí, že to bude treba meniť, že to nebude fungovať úplne, že tam budú potom prestoje pri tej implementácii, že to urobí, že to urobí problémy a je to, je to dôležité a ten zákon o rokovacom poriadku naozaj hovorí o tom, že má ísť o nepredvídateľnú situáciu, ktorá má ísť cez skrátené legislatívne konanie a toto nie je tá situácia, samozrejme, zase raz a teda okrem toho, že sa porušil rokovací poriadok, tak zároveň proste tie chyby sa môžu kopíť v takomto legislatívnom procese. Na druhej strane ale je to stále lepšie, že tu riešime niečo, čo je pálčivý problém už teraz a čo bude ešte väčší problém v budúcnosti, čiže aj tá diskusia tomu zodpovedá. Je vidno, že je konštruktívna, všetci sa snažia priniesť, priniesť do tej rozpravy naozaj konštruktívne riešenia a presne na tomto vidieť aké to je, keď sa sem donesie zákon, ktorý má zmysel, ktorý je vo verejnom záujme, nie v záujme nejakých pár ľudí, ale naozaj v záujme nás všetkých a ako to potom vyzerá pri zákone, ktorý je v záujme iba niekoľkých ľudí, ktorí sa boja.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem Peter za tvoje vystúpenie a presne takto má vyzerať diskusia o takých dôležitých zákonoch, ako je tento zákon. Vecná, konštruktívna diskusia, pán minister sedí na mieste, kde má sedieť, počúva pozorne a takto by mal prebiehať celý parlament. Veľmi dobre si aj Peťo pomenoval, že ministerstvá musia byť prepojené pri takýchto návrhoch zákonov, ako je ministerstvo práce a sociálnych vecí a ministerstvo zdravotníctva, lebo vtedy sa dajú aj vychytať tie muchy a ten zákon vie byť lepší určite pre ľudí a dôležité je aj, čo treba povedať, že aj ďakujem pánovi ministrovi, že dal ten stabilizačný príspevok pre opatrovateľov a ošetrovateľov, aspoň sčasti im to pomohlo, len je veľká škoda, že sa zabudlo na tých ostatných pracovníkov, ktorí pracujú v sociálnych službách a to sú napríklad kuchárky, upratovačky, údržbári a tak ďalej. Tak by som poprosil do budúcna, ak bude taká možnosť, netreba zabúdať na tých ľudí, lebo tiež ťažko pracujú, tiež musia aj v noci pracovať, piatky, soboty, nedele, sviatky, takže netreba určite na nich zabúdať. Ja som rád, že aspoň my v Žilinskom samosprávnom kraji aspoň nejakú odmenu im dáme, i keď to moc nebude, ale nejakých 250 až 300 eur v čistom, lebo predsa je tam 800 zamestnancov a keď to vypočítame, je to okolo 400 tisíc náklad, ale som rád, že sme pani predsedníčku presvedčili a že aspoň niečo takto pomôže tým ľuďom, aby neboli diskriminovaní. Takže ďakujem ešte raz aj našim kolegom z KDH, konkrétne Andrejke Turčanovej, Peťovi Stachurovi, Jozefovi Hajkovi, aj tu Jankovi Horeckému, že sa aktívne zapájali aj do pozmeňujúcich návrhov a som aj rád, že pán minister si väčšinu z týchto pozmeňujúcich návrhov aj osvojil. Ďakujem.

Ďakujem pán Stachura, vy ste povedali veľmi dôležitú vec a to je to, že zámer bolo udržať a zámer je udržať tieto osoby v prirodzenom prostredí doma. No a ja som bol v nedávnej minulosti, poviem zase príklad, bol som v jednej rodine, kde majú dcéru, večne dieťa, má 30 rokov, má DMO-čko, má ADHD, aj autizmus tam je a jej sestra mi povedala, že niekedy keď príde návšteva, nevyjde štyri hodiny von a je zatvorená v izbe. Ja som tam prišiel, ona sleduje televízor a jej sestra mi povedala, že ona tu už čaká na teba, lebo povedali, že prídeš ty a ja len chcem povedať, že to je nevyspytateľné u týchto ľudí a nepredvídateľné sú ich reakcie. Preto to prirodzené prostredie doma veľmi pomáha a ja tiež prosím pána ministra teda aj ja, aby si, aby si, aby nás počúval a aby naše pripomienky, ktoré sme hovorili a pripomienky mojich kolegov naozaj akceptoval, lebo tuná aj koalícia aj opozícia sa musí spojiť, pretože nejde o žiaden biznis, ide o pomoc pre tých, ktorí to najviac potrebujú. Ďakujem.

Ďakujem kolegovia za komentáre. Ja sa mi veľmi páči, čo povedal Jano Horecký, že krajina večných začiatkov. No, to to sme my, to sme presne my. Vízia chýba veľakrát alebo sa tak horlivo nadchneme, ale potom, potom už veľmi nič. Rezortizmus, koalično-opozičná ondulácia, niekto niečo začne, druhý to skončí, potom začne niečo nové a tak ďalej. Chýbajúca kontrola a jednoducho nevieme doťahovať veci do konca a to je naprieč všetkými rezortami, kde sa pozrieš. Takže presne si to vystihol, krajina večných začiatkov a neviem, čo s tým máme robiť. Každopádne treba na tom tvrdo zapracovať, lebo s týmto je problém všade. No a pán Pročko takisto, ďakujem za tú pripomienku, tak celý tento, celá táto snaha urobiť takúto zásadnú veľkú reformu, mala byť pôvodne z pobytových zariadení urobiť prirodzené prostredie, teda nasmerovať klientov, aby čo najmenej klientov bolo v pobytových zariadeniach, čo najviac bolo v prirodzenom prostredí doma a urobiť takú, také podhubie, takú záchytnú sieť, aby sme pomáhali tým ľuďom ostať čo najdlhšie v prirodzenom prostredí. Žiaľ, niekedy mám pocit, že tá reforma sa zmenila na zmenu z vysokokapacitných na nízkokapacitné zariadenia sociálnych služieb, že tá primárna, tá primárna esencia, ktorú sme chceli dosiahnuť, aby boli čo najdlhšie udržateľní v prirodzenom prostredí sa vytratila alebo je tam len parciálna niekde zastúpená a toto ma mrzí, toto ma úprimne mrzí, pretože, že bola to príležitosť možno aj inovatívne urobiť nejaký virtuálny domov dôchodcov, urobiť niečo, čo naozaj dokáže tých ľudí udržať doma a urobiť všetko pre to, aby tam ostali, lebo tam je pre nich najlepší priestor.