33. schôdza

Nebudem naťahovať. Všetko podstatné som povedal. Ďakujem kolegom za krátke info.
Fero, samozrejme, to prízvukujeme a budeme to hovoriť do konca, že naozaj ten výber treba ustrihnúť. Nie je možné a to by bola naozaj, to by bolo úplné zlyhanie štátu, ak by sa stalo to, čo si povedal, že by, že by štát nemal nič. To proste, to je neakceptovateľné a toto ja dúfam, že aj ľudia vidia. Že ak toto prejde tejto vláde, tak to je naozaj ich zlyhanie.
Čo sa týka Tomáša Szalaya, no teším sa na to, čo nám povieš, si predsa historik, poznáš to, ako to bolo a aké boli motívy. (Reakcia z pléna.) Aké boli motívy, prečo sa to vlastne udialo. Takže teším sa na to a potom zareagujem voči tebe.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán minister, už som vystúpil teda k SLK, teraz budem stručne vystupovať v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona, ktorý je potrebný a naozaj súhlasím so všetkými svojimi predrečníkmi v tom, že je to tak na 90 % dobrá reforma a 100 % to nebude nikdy, perfect is the enemy of the good. Takže naozaj tých 90 % by som bol rád, keby prešlo, tak ako bolo približne myslených. Problém je v tých pozmeňovákoch, ktoré prídu v druhom čítaní, ktoré zmenia veci, o ktorých si myslíme, že sú, že sú dobré. Tak najprv stručne zhodnotím zákon a potom, potom prejdem k tým historickým exkurzom, že prečo je to tak, ako to je.
Ako som spomínal vo vystúpení k SLK, tak pred ôsmimi rokmi som s pánom vtedajším ministrom Druckerom pracoval na zmene v systéme záchrannej zdravotnej služby a mnohé z tých vecí, o ktorých sme vtedy s Tomášom Druckerom hovorili, sa teraz po ôsmich rokoch dostávajú do zákona. Ale nie úplne dokonale. Čiže je najprv pochválim. Pochválim vec, že máme tam indikátory kvality. Konečne po dvadsiatich rokoch ideme merať čo vlastne, za čo vlastne tie stovky miliónov eur do záchrannej zdravotnej služby dávame. V akej kvalite sú jednotliví poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby a kiežby tieto indikátory kvality vstupovali do tej súťaže, kde vyberáme poskytovateľov na ďalšie obdobie. Dnes je tá súťaž čistou súťažou krásy. Je to čisto subjektívne, kto vyhrá tie záchranky, kto bude mať tie stovky miliónov a nijakým spôsobom to nesúvisí s kvalitou poskytovanej záchrannej služby. Nesúvisí to s tým, že či dobre fungujú, či majú včasné výjazdy, či majú personál, či na nich nie sú sťažnosti. Nič z tohto sa dnes nevyhodnocuje, nič z tohto nevstupuje do toho výberka a vo výsledku môže vyhrať aj úplný lajdák, ak vyzerá dobre, ak je to pekný poskytovateľ, lebo je to naozaj súťaž krásy. Čiže cením si to, že sú tam indikátory kvality. Žiaľ, v tomto najbližšom výberku ale tieto indikátory kvality použité nebudú, hoci by teoreticky mohli byť, však by sa dalo niečo vyhodnotiť. Sťažnosti predsa máme evidované, operačné stredisko má informácie o tom ako sa, ako fungujú jednotliví poskytovatelia a jednotlivé stanice.
Druhá vec, ktorú veľmi, veľmi pozitívne kvitujem v tomto návrhu zákona, je tvorba siete, ako sa tvorí sieť záchrannej zdravotnej služby. Tú úplne prvú v roku 2004, tú ešte pripravovali moji kolegovia v MESA 10, kde použili maticu dojazdových vzdialeností zo žilinskej univerzity a namodelovali, namodelovali tú prvú sieť. Len od roku 2004 do dneška, to je už viac ako 20 rokov, sa zásadne zmenila cestná sieť na Slovensku, to modelovanie je dnes sofistikovanejšie, stále prebieha na žilinskej univerzite. Strávil som tam mnoho hodín na tej univerzite modelovaním tejto siete, do ktorej vstupovali reálne dojazdové časy, reálna vyťaženosť, reálne počty telefonátov a cením si, že teda táto metodika je aj popísaná legislatívne. Áno, takto sa to má robiť.
Hybridné RLP, RZP stanice. Áno, súhlasím s tým, že nie je potrebné, aby sme mali neustále všetky stanice po zuby ozbrojené a vybavené aj v prípade, keď ich niektoré časy nevyužívame, napríklad cez víkendy, v noci a podobne. Preto teda akceptujem aj tie RZP-čky so zvýšenou kompetenciou záchranárov a podobne. Čo však vnímam podobne ako moji predrečníci kriticky, je, že sme sa vôbec nevysporiadali s dopravnou zdravotnou službou, ktorá by mohla hromadu z týchto vecí urobiť, napríklad neakútne, odkladné, medziklinické transporty nemajú čo robiť v záchrannej zdravotnej službe. Tie príbehy, ktoré počúvam od záchranárov, sú strašidelné. Že musí prísť nevyhnutne RLP-čka s celým prístrojovým vybavením a vonku pred nemocnicou čaká pacient s taškami v ruke, fajčí ešte cigaretu, ale vraj potrebuje byť na kyslíku, preto museli zavolať RLP-čku. No tak haló. Tuto je v tom taký mrdník. A kým budú v zákone možnosti, že pre takéhoto pacienta príde akože po zuby ozbrojená sanitka, tak dovtedy tam budú chodiť tie sanitky. Toto mala riešiť dopravná zdravotná služba, tak to bolo v tej Druckerovej reforme. Mrzí ma, že ste si toto neosvojili, pretože toto len predražuje ten systém. Keď tu bola reč o Niederösterreich, o Dolnom Rakúsku, ako znižujú počty staníc, tak je to len preto, lebo majú alternatívne spôsoby riešenia zdravotných problémov obyvateľstva. K nám každoročne sa, teda u nás sa každoročne zvyšuje počet telefonátov na operačné stredisko, stále viac ľudí tam telefonuje, často s hlúposťami. Rozumiem, ten pacient to možno nevie akurát vyhodnotiť, že je to hlúposť, ale stále viac telefonátov tam máme a riešením nie je pridávanie ďalších vozidiel. Nie, riešením nie je pridávanie ďalších špendlíkov na mapu, odkiaľ budú tie sanitky vychádzať, lebo keď už budeme mať aj päť miliónov sanitiek, stále bude nám stúpať ten počet hovorov. My musíme nájsť spôsob, ako máme tie hovory riešiť. Ako máme urobiť triáž. Triáž nefunguje na operačnom stredisku. Myslím si, že operačné stredisko by malo byť poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, aby dokázalo poskytnúť, poskytnúť tú službu. Áno, linka 116, 117 ako keby trošíčku sa pokúša toto riešiť, ale nie úplne dokonale.
Čím viac staníc budeme mať, tým viac výjazdov bude. A tým budú horšie dojazdové časy, keď pridáme viac bodov do tej mapy, nebudeme mať lepšiu dostupnú zdravotnú starostlivosť. My musíme riešiť triáž a musíme riešiť alternatívny spôsob poskytnutia starostlivosti. V Dolnom Rakúsku majú famózne prepojenú ambulantnú sieť, nemocničnú sieť, záchranársku sieť a ten operátor, ktorý preberie hovor, povie pacientovi, no moment, ak to nie je také akútne, vy môžete ísť teraz k ambulantnému lekárovi, ktorý je za dvoma rohmi od vášho bydliska a má práve teraz otvorené. A on sa to ten lekár aj dozvie, aj ho čaká toho pacienta. To je systém, to je to elektronické zdravie. Nie to naše, čo NCZI po nociach vymýšľa.
No a teraz poďme k tým Petrovým Stachurovým príbehom. Že preboha živého, čo by sa stalo, keby štát nebodaj neuspel vo výberovom konaní na záchranky? No nič by sa nestalo, vôbec nič. Je jedno, či je mačka čierna alebo biela. Dôležité je, aby chytala myši. A my si musíme sformulovať, čo sú tie myši. My si musíme sformulovať, čo je to, čo od tých záchraniek chceme. Včasný dojazd, kvalitné vybavenie a toto máme vyžadovať. A je jedno, či to bude štátny alebo neštátny poskytovateľ. Toto je dôležité. Toto sú dôležitejšie. Tieto indikátory, zabezpečenie kvality. A keď bude štát dobrý poskytovateľ, nech sa páči, nech vyhrá všetky stanice. To, čo sa po roku 2004 stalo, sem prišli profesionálni poskytovatelia zo zahraničia, mali sme tu Falc. Falc má obrovský track record v Dánsku, je to obrovská sieť, majú know-how, majú autá, majú techniku, vedia, ako vzdelávať ľudí. Ja vôbec nevidím žiadnu hanbu na tom, že boli na našom trhu. Vraj sa majú vrátiť, počul som také zvesti, kiežby sa vrátili, pretože by nás tak trošku prefackali tým, že by nám priniesli know-how z civilizovaného sveta. A kde je problém, aby sa tu zúčastňovali tej súťaže takýto hráči? Problém je v tom, že máme pochybnosti o tom výberku. V tom výberku je ten problém. Nie v tom, či je ten poskytovateľ štátny, alebo neštátny. Ja osobne nie som človek, ktorý verí na všemohúcu spasiteľskú ruku štátu a štátnych poskytovateľov. Mne nevadí, že štát nebude mať žiadnu záchranku, ak tie záchranky budú chodiť na čas, budú kvalitne vybavené a ich personál nebude zamestnaný formou čiernej práce a to je status quo. Pretože ministerstvo, ako sme si tu už povedali, nerobí žiaden dozor nad tým povolením, ktoré bolo vydané poskytovateľom záchrannej zdravotnej služby.
Generaly, keď to zhrniem, v strane Sloboda a Solidarita si myslíme, že reforma je potrebná, myslíme si, že nebolo potrebné skrátené legislatívne konanie, mali ste ísť do toho procesu skôr, ale v prvom čítaní sme pripravení tento návrh zákona podporiť a s veľkými obavami vstupujem do čítania druhého vzhľadom na to, že naozaj tu ide o stovky miliónov eur, do ktorých, o ktoré majú záujem nielen podnikateľské skupiny, nielen rôzni obchodníci, ale aj politici, ktorí sú na tieto skupiny prepojení a ktorí už dlhodobo čerpajú nejakú formu renty zo záchrannej zdravotnej služby.
Ďakujem.

No, nebudem k týmto veciam, s ktorými súhlasím, nejako hovoriť. Samozrejme, povedal si to fajn. V tomto máme my ideový spor. Jednoducho ja nie som presvedčený o tom, že teda by bolo správne, aby hocikto mal záchranky. Pre mňa sú to kritické infraštruktúra štátu. To je presne to, ako som spomenul, hasičov a policajtov potom v predajme, dajme tam indikátory kvality, stanovme nejaké podmienky a dajme, urobme výberka každých šesť rokov, kto to bude organizovať. To je hlúposť. To je nonsens. To je zahrávanie sa s úlohami štátu. Toto je povinnosť štátu postarať sa o akútne, život ohrozujúce stavy. Ja s tým nebudem nikdy súhlasiť, aby sme my takýmto spôsobom štát dehonestovali. Áno, sú tam korupční ľudia, žiaľ, alebo boli veľakrát, na tom treba pracovať, aby sa tam dostávali ľudia, ktorým ide naozaj o záchranku, o záchranárov, o to, s čím pracujú. Ale keď ich raz už predáš, tak tie dividendy sa budú sypať ďalej. Ešte raz zopakujem, LSE 70 mil. výnosy, 5 mil. zisk, z toho nevidia naši občania nič, z toho nevidia záchranári nič, to odchádza preč.
A ešte Falc. No prečo asi takáto renomovaná skupina odišla? Lebo uvidela ten slovenský neporiadok a bordel a si povedala, že tak toto s nami robiť nebudete. Preto odišli. A keby sa tu vrátili, tak by som sa im veľmi divil, lebo ten bordel ostal. Takže toto je pravda. A ja ako ťa mám ľudsky rád, Tomáš, ale my v tomto si nikdy nebudeme rozumieť, pretože jednoducho ja som presvedčený o tom, že keď to ide v Českej republike napríklad, že všetky záchranky majú VÚC-ky a fungujú dobre, tak prečo by to na Slovensku tak nemalo byť? Ja tomu nerozumiem. Čo sme tuná my spadli z mesiaca, sme iní, alebo čo? Práve preto to nefunguje, lebo sme tu dali strašne veľa tohto súkromného biznisu.

Tomi, keď si tu vyznávajú všetci lásku, že kto má koho rád (smiech), nie, teraz naozaj odborne. Presne jak si povedal, reforma, keby aj prešla, bude narážať na to, že nám nefungujú operačné stredisko. To treba otvorene povedať, že toto sa musí zmeniť. To len, ako budú operátori vysielať, že nemajú jednotné OP postupy pri vysielaní RZP, RLP. Jedna smena robí inak, druhá inak, súhlasím. A tam musí, pán minister, keď ste tu s nami ešte, tam musí, pán minister, prejsť reforma, reforma operačného strediska. Tá je kľúčová, naozaj aby sme znížili počet výjazdov, aby naozaj záchranky nechodili, kde majú. Toto musí urobiť operačné stredisko, s týmto mu reforma záchrannej zdravotnej služby, ktorú teraz riešime, nepomôže nijak. Čiže tam musí sa naozaj radikálne zmeniť veci, ktoré sú odborné a k čomu naozaj posádky majú byť vysielané, a už treba natvrdo aj povedať pacientovi, že nie k všetkému dostanú záchrannú zdravotnú službu, ako to je dodnes. K nie všetkému záchranná zdravotná služba príde. A naozaj pacienti, ktorí ju dennodenne zneužívajú, lebo takých pacientov máme, tak jednoducho za niektoré veci by si mali platiť.
A teraz poďme k tomu štátu (povedané s pobavením) neideologickému. Ja som pracoval u všetkých druhov poskytovateľov, viem ich porovnať. Súhlasím s tebou, že ak sú nastavené dobre kritériá, je jedno, kto to bude mať. Ale nesúhlasím s tým, aby naozaj zo systému zdravotného poistenia sa tu vynášali peniaze. Napríklad záchranná služba Falck, to nebol slovenský majiteľ, to bola zahraničná firma, ktorá svoj zisk nenechávala na Slovensku, ale presúvala ho do zahraničia. Legendy o tom, ako sa dostali k výberkám a hlavne ako o nich prišli, sú neuveriteľné. To nie je na túto diskusiu. Ja som si naozaj myslel, že to je nereálne, že na Slovensku takto žijeme a takto fungujeme a že to dostali a ja si myslím, že oni vtedy pochopili, že sú na Slovensku a nie sú v Dánsku, že u nás sa vyberá inak. U nás sa vyberá zle, takže... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, rýchlo to ukončím. Áno, táto diskusia mi vďaka mojim predrečníkom upozornila na jednu vec, ktorú aby som aj pánovi ministrovi dal do pozornosti. Výrazne by skvalitnilo poskytovanie záchrannej zdravotnej služby, keby sa podarilo prepojiť dáta s prednemocničnej starostlivosti zo záchraniek s dátami z nemocníc, kde boli tí pacienti ošetrení. Ale v okamihu, keď záchranka donesie pacienta do nemocnice, v tej chvíli sa stráca tá stopa a tá záchranka nevie, či urobila všetko správne, či správne určila diagnózu, či to doniesla do správnej nemocnice a tak ďalej, pretože nemá ďalšiu informáciu o tom, čo sa s tým prípadom ďalej stalo. Tým pádom neviem hodnotiť ani kvalitu záchranky a ani kvalitu operátora na operačnom stredisku, či urobil správne rozhodnutie, kde tú záchranku poslal tam, kam ju poslal. Čiže toto vám dávam akože ako podnet na zlepšenie.
No a k vašim tým etatistickým pohľadom. Ja vám rozumiem, len musíte rozumieť aj tomu, že tie štátne záchranky, kam ony transportovali ten svoj zisk, keď Falck do zahraničia? Kam odišiel zisk zo štátnych záchraniek? Kam sa vyparil? Máme kvalitnejšie tie štátne záchranky vďaka tomu, že sú štátne a že reinvestovali ten zisk? Nie, tie štátne záchranky sú dávno sprivatizované nominantami, ktorí tam prídu, podpíšu nevýhodné zmluvy, objednajú nevýhodné sanitky a rozkrádajú tie peniaze menej transparentným spôsobom ako keď si súkromný investor vyberá dividendu. Otázka znie, či tam má byť taká vata, či tam byť taká ryža a či by sme sa nemali zamyslieť nad tým, že tie výberká budú v sebe obsahovať aj istú formu aukcie, to znamená možnosti, že vyhrá tú záchranku ten, kto ponúkne nižšiu cenu, za ktorú je schopný to pri kritériách kvality prevádzkovať.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pán navrhovateľ nechce, spravodajca nechce. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a vyhlasujem obedňajšiu prestávku.

(Prerušenie rokovania o 13.03 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Ďakujem veľmi pekne. Trošku ste mi zobrali náboj, lebo som to chcel sám skonštatovať. Ako som si teda pred ukončením rozpravy teda chválil, že mám plnú sálu pred hlasovaním a môžem o tak dôležitej téme, ako je duševné zdravie, rozprávať pred plnou sálou, tak teraz aspoň ďakujem kolegom z Progresívneho Slovenska, teda ktorí tu ako jediní sedia v sále, tak môžeme teda aspoň my spoločne upozorniť na dôležitosť tejto témy. Ja som končil moje, dobre, aby som bol korektný, už prišli aj nejakí ďalší kolegovia, ale už vás nebudem osobitne zdraviť teda.
Ja teda, späť na tú vážnu tému, ja som ukončoval moje vystúpenie v rozprave tými hrôzostrašnými štatistikami a ja som chcel upriamiť tú pozornosť hlavne na duševné zdravie detí, adolescentov, kde naozaj nám kriticky stúpajú, zdvojnásobujú sa počty samovražedných pokusov za posledné roky. Je to spôsobené do veľkej miery aj tým covidom. Ten covid vlastne nám poukázal na to, ako je to nebezpečná celá tá téma, tá izolácia, samota, oveľa väčšie fungovanie v online priestore. Pre mňa je to, táto téma, o to viac dôležitejšia, pretože ja som rodič, ja som rodič dcéry, špecificky dcéry, a preto to tu spomínam, pretože tie štatistiky ohľadom tých samovražedných pokusov alebo dokonaných samovrážd alebo rôznych ťažkostí sa týkajú troj- až štvornásobne častejšie teda dievčat ako chlapcov. Vidíme to aj v tých štatistikách v tých pokusoch. Čiže treba proste citlivejšie aj rodovo k tomu takto pristupovať. Treba pozerať na to, že to je rodovo tiež citlivá tiež záležitosť, že sa dotýka jedného pohlavia viac ako druhého. Ja teda to beriem na extrémne dôležitú váhu práve preto, pretože moja dcéra má štyri roky. A keď sa pozerám na tie trendy, čo sa tu dejú, tak ja sa obávam, že keď príde do školy, tak či tá téma nebude stigmatizovaná, ja, v prvom rade je dôležité, aby sme o tom hovorili, aby sme to nestigmatizovali, ja som to poukazoval aj tuto, že tie vyjadrenia o tom, že sa mi tu pán Danko vysmieval o tom, že nech si tu nerobím z toho psychologickú poradňu alebo počúvali sme tu o jeden o druhom, že choďte sa liečiť na psychiatriu a podobné veci. Pani Šimkovičová kádrovala svojich zamestnancov na základe toho, kto bol psychiatrickým pacientom alebo nebol. Ja tu chcem z tohto miesta povedať a všetkým aj odkázať, čo to možno pozerajú cez online prenos, je v poriadku riešiť svoje duševné problémy, je v poriadku ísť k psychiatrovi, k psychológovi, je v poriadku vyhľadať psychoterapiu. Ale zároveň druhým dychom dodávam, že zároveň s tým, ako tu my robíme osvetu a snažíme sa teda možno tu destigmatizovať túto tému, tak zároveň to vytvára aj väčší, ešte väčší nápor na ten systém a možno keby všetci teraz začali, lebo my naozaj máme štatistiky o tom, že množstvo ľudí tie svoje problémy nerieši a keď ich začne riešiť, tak ten nápor na ten systém to môže urobiť ešte väčším a môže tá starostlivosť byť v niečom ešte, žiaľ, nedostupnejšia.
Ja teraz ideme k štatistikám, ktoré sú trošku ešte už konkrétnejšie, na našich policy makerov, na našu vládu. My keď sa pozrieme dlhodobo napríklad, ako ostatné krajiny vynakladajú koľko zdrojov na starostlivosť o duševné zdravie, tak my vidíme, že oni z celkových výdavkov na zdravotnú starostlivosť dávajú možno 6-7 % zo všetkých. My sme krajina, ktorá dáva tak 3 %. My sme podobne na tom aj v prevencii. My zaostávame aj v postupoch. Niekde robia tie skríningy duševného zdravia napríklad už pediatri, všeobecní lekári a starajú sa o to a snažia sa to odchytiť čo najskôr. Ostatné krajiny sú oveľa ďalej v psychoterapii, napríklad preplácaného zo zdravotného poistenia, sprístupnenie, púšťanie ostatných povolaní do toho zdravotníckeho sektora, do tej psychoterapie, do tej psychológie, čo najviac otváranie toho systému. No a tu sa dostávam k tomu samotnému zákonu, aké mám ja s tým problémy.
My teda vieme, že tie problémy v tej psychoterapii sú naozaj obrovské. Tie problémy sú, tie čakačky, všetko, čo som tu ja spomínal, ako sú, dlhé mesiace čakajú tí ľudia, keď už sa odvážia ísť riešiť nemajú priestor, čas peniaze na to, psychoterapia to je drahá záležitosť. Ak teda už naberú nejakú odvahu, že sa už dostanú k tomu riešeniu tých problémov, naozaj tých odborníkov je nedostatok. Nie sú na to peniaze. Musia si to sami platiť, dlho čakajú, nevedia sa dostať. A tie štatistiky, čo som hovoril o tých psychiatroch, špecificky o detských psychiatroch, to si predstavte, že to už sú ako kebyže deti, ktoré sú v akútnej fáze a oni už ako kebyže naozaj potrebujú naozaj pomoc, to sa tu bavíme o jednotkách hodín, o dňoch, to sa nebavíme o tom, oni musia čakať niekedy až pol roka.
No čiže ak by som k tomu pristupoval, že ako sa to má riešiť, tak má sa riešiť hlavne teda nedostatkový personál a má sa riešiť nedostatkové financovanie. Ja keď si pozriem tento zákon, ktorý tu predkladáte ďalej na rokovanie Národnej rady, tak mne to príde ako akýsi, sformalizovanie psychologickej komory do zdravotníctva a ako akýsi nejaký rokovací poriadok a súbor postupov, ako bude tá komora postupovať, koho bude registrovať, kto sa v nej bude združovať, ako bude postupovať, ako bude riešiť spory, ako bude vydávať licencie, aké má právomoci, ako bude financovaná, aké budú vysoké členské príspevky. Toto iba ten zákon rieši. To je moja najväčšia výhrada voči tomu zákonu, že ja to považujem za akýsi iba rokovací poriadok, to je čistá formalita, to je súbor byrokratických pravidiel administratívnych, ale vôbec nerieši na to, ani nehovorí nám, ako získame viac tých odborníkov do toho systému alebo ako viac financií. A ja zároveň, viete, ja keď sa pozriem aj na, a vy tam riešite napríklad aj vzdelávania odborníkov, ja keď sa pozriem, keď sme sa tu rozprávali o tom záchranárskom zákone, ešte aj tam tie niektoré nariadenia o tom boli konkrétnejšie, aspoň ich priložili niektoré mimo tej siete, čo som ja vytýkal, oproti tomuto, čo tu máme v tomto zákone. Tento zákon sa pri vzdelávaní buď odkazuje na staré neaktuálne normy, staré neaktuálne zákony, ktoré už dlhé roky, dlhé desiatky rokov neboli aktualizované, alebo sa odkazuje na niečo, čo ešte má vyjsť a nevieme vôbec, ako to bude vyzerať a to až možno zmení ten systém. Ono ešte naopak aj betónuje niektoré tie neblahé trendy, ktoré sa nám tu vyvíjajú, kolega Sabo o tom hovoril. My namiesto toho, aby sme ten systém otvárali a povedali, že tak máme množstvo expertov, psychológov mimo sektoru zdravotníctva, v školstve, na ministerstve vnútra, ministerstvo sociálnych vecí, to sú tie najväčšie rezorty, odkiaľ vieme čerpať tie zásoby tých odborníkov, a namiesto toho, aby sme tú psychologickú komoru viac otvárali, to zdravotné poistenie, tie výkony, čo sa týkajú duševného zdravia, otvárali, tak my namiesto toho to vyzerá tak, že ešte viac betónujeme a robíme, dávame oveľa viac prekážiek, aby sa tí odborníci do toho systému dostali. A toto je že obrovský problém, pretože my by sme mali robiť úplný opak. My by sme to mali otvárať, liberalizovať. My sme tu dlhé roky mali problémy s tým, že ak niekto chce byť, naozaj vykonávať psychoterapiu a má byť zaplatená tá psychoterapia aj z verejného zdravotného poistenia, tak ten človek si musí prejsť normálne nejakým medicínskym vzdelaním, keď si prejde tým medicínskym vzdelaním a tou atestáciou, tak potom si ešte robí psychoterapeutický výcvik. To je vyše desať rokov sa tu bavíme naozaj, to sú akože mnohé roky. A potom keď sa dostane do toho systému, tak oni sú väčšinou tí ľudia potom zahltení akútnymi problémami, nemajú čas často na prevenciu a keď chcú byť platení teda zo verejného zdravotného poistenia, tak tá poisťovňa im často preplatí tak nízke marže, že keď chcú robiť aj tú psychoterapiu, tak nemajú preplatené z toho základné náklady.
A čo sa teda v tom systéme deje, je, a to si myslím, že mnohí majú skúsenosti, že najčastejšie sa stretávate so psychoterapiou takou, že niekto si vyštuduje, že to predávajú ako koučing a každý si to musí platiť vlastne samostatne, nedostanete sa k tomu zo zdravotného poistenia. A toto je trend, ktorý nám ukazuje, že tí odborníci, tí vzdelaní ľudia v tom systéme sú, akurát ich tam nevieme dostať. Ja vám poviem, a toto ja najviac vytýkam. Ja keď sa pozriem na celý ten zákon, ja tam nevidím ten nárast, nejaké tie opatrenia, ktoré by nám náhle teda priniesli týchto odborníkov do toho systému, ktorý by to sformalizovali. Nevidím tam nič, že by sa zvyšovali financie na starostlivosť o duševné zdravie. Jediné financie, jediné dopady, ktoré tam vidím, a vy to vlastne, ten zákon tak aj pôsobí, že vy ten zákon vlastne prijímate preto, aby ste mohli vyčerpať pol milióna z plánu obnovy. Jediné finančné dopady, ktoré sú v tomto zákone uvedené, sú 500-tisíc na zriadenie nejakého registra a ten register nie, ja sa pýtam, ako ten register, teda tie peniaze pomôžu teda zlepšiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Ja tam nevidím nikde peniaze, že by sme povedali dajme tomu, ja neviem, napríklad keď sa pozerám na západnejšie krajiny, ako ony napríklad fungujú, fungujú s takými akože, by som povedal, odvážnejšími modernejšími metódami, napríklad takými, že psychoterapeutov oveľa jednoduchšie dostávajú do toho systému a majú napríklad prvých desať probačných sedení, ak niekto má problémy a potrebuje vyhľadať psychoterapiu, tak má desať probačných sedení, kde ten psychoterapeut, ten odborník má to automaticky preplatené a potom sa vyhodnocuje, či sa pokračuje ďalej v tých terapiách, toto na Slovensku sa absolútne vôbec nedeje. Vy tu máte takú bariéru, že vy sa k tomu človeku ani nedostanete. Ak sa k nemu náhodou dostanete, tak potrebujete si to zaplatiť sami. A potom ani štát vám to veľmi neprepláca. Ale zároveň ja sa aj pýtam samotného ministerstva, že ja teraz neviem, že kde je presne ten problém, pretože keď si pozrie človek tú dôvodovú správu a pozrie si tie doložky zlučiteľnosti a pozerá sa na tie alternatívy riešenia, opis problému, ktorý rieši tento zákon, tak to ministerstvo si očividne uvedomuje ten problém. Tí úradníci tam napísali, že je problém s nízkym personálom, je problém s čakacími lehotami, je problém s financiami, že tu máme nízke financie. Ale následne, akože to sú veľké problémy naozaj, a keď sa pozriete na ponúkané riešenia, tak oni tam naozaj ponúkajú, no tak zriadime register, zriadime certifikáciu, zriadime komoru. Ja sa pýtam, to nie sú, ako to sa tam opisujú nástroje, to neopisujú vôbec ciele.
A ja teraz sa pýtam, že tak je ministerstvo, že uvedomuje je ten problém a nemá naňho zdroje, peniaze alebo ja neviem čo iné, prečo to nerieši, alebo naozaj nie sú schopní adresovať ten problém. Lebo naozaj tento zákon, čo nám jediné spôsobí, a ja to hovorím vopred, neočakávajme od tohto, že toto nám nejako zlepší starostlivosť o duševné zdravie, že nám to navýši odborníkov. Nie, toto je jediný zákon na to, jediný účel tohto zákona je to, aby sme vyčerpali peniaze na nejaký register, ktorý nám vychádza teda z plánu obnovy. A je to teda veľká škoda, pretože ja som si tu zažil teda tie výsmechy, že sa tu nazývajú navzájom psychiatrickými pacientami. Pani Vaľová na mňa, neviem, čo tu kričali rôzne, pán Danko si tu z toho robil srandu. Ale, samozrejme, aj z opozície však akože občas zbytočné narážky a zbytočná stigmatizácia. Ja keď už nejdeme apelovať na takúto ľudskosť, že správajme sa k sebe lepšie, nestigmatizujme to, tak ja chcem apelovať aspoň na ekonomickú výhodnosť riešenia duševného zdravia. My tu máme od 2020 štúdiu ÚHP, ktorá hovorí, že to, že sa nestaráme o duševné zdravie, tak Slovensko prichádza približne o nejakého 2,4 % HDP. To sú všetko tie, keď sa pozriete na zníženú práceschopnosti, ten prezentizmus, že ľudia sú menej výkonní, znižuje sa produktivita. Keď sa pozrieme na sociálny systém, že péenky sa čerpajú a podobne, alebo priamo starostlivosť zdravotníctve, to sú všetko tie peniaze, keď ich narátame, tak to nej niekoľko miliárd eur, to je vyše dvoch miliárd eur, ktoré my takto ako kebyže strácame. Tie výskumy, ktoré už sú zverejnené, aj v tej ÚHP štúdie, ale ktoré sa tu zverejňujú už posledných desať rokov, tých výskumov bolo množstvo, ukazujú, že rôzne intervencie, napríklad v Anglicku, že keď sa vláda rozhodla že zainvestuje jedno euro do duševného zdravia, tak tie investície, špeciálne u detí, špeciálne u detí a u dievčat, kde je tá populácia najzraniteľnejšia, dokážu vrátiť deväť eur tomu systému alebo desať eur. Čiže desaťnásobne sa tá investícia vráti. A ona sa vráti preto, pretože ten človek, to dieťa, ten človek s tými problémami nemusí čerpať zdravotnú starostlivosť, nemusí využívať sociálny systém, má oveľa väčšiu produktivitu a následne teda ako kebyže ten systém celý z toho profituje. A my to vidíme tých peňazí, a keď sa napríklad pozrieme na ten, už nemám veľa času, ale keď to spojím s tým rozpočtom. My to vidíme aj v tom rozpočte, pre tú vládu asi pravdepodobne tá starostlivosť o duševné zdravie nie je priorita. A ja apelujem, že poďme za tými trendmi, ktoré napríklad nadstavuje aj Európska komisia vo svojich rozpočtoch, ktorá si nastavuje rozpočty, masívne zvyšuje peniaze na starostlivosť o duševné zdravie, my sme krajina, ktorá to podceňuje. Už len keď si nevieme uvedomiť tie argumenty tej ľudskosti a starostlivosti o druhého, aby sa nám tu v tomto štáte žilo lepšie, tak aspoň uvedomme si, prosím, tie ekonomické benefity, ktoré môžeme mať z toho, ak začneme masívnejšie investovať a starať sa o duševné zdravie.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

3.
Na vaše vystúpenie desať faktických poznámok.
Prvá pani poslankyňa Kosová, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Toto je veľmi vážna téma, naozaj veľmi vážna. Fakt, že máme z roka na rok neustále stúpajúci počet mladých ľudí, ktorí páchajú samovraždy, je alarmujúci pre túto krajinu. Nehovorím o tom, že odchádzajú a ešte aj tí, ktorí tu zostávajú, tak ich duševné zdravie je tak nalomené, že je otázne, aký budú príspevok pre túto spoločnosť.
Z posledných údajov dostupných, ktoré máme na Slovensku z centra vedecko-technických informácií, z roku 2022-´23 je zrejmé, že na každej základnej škole sa vyskytuje šikana. Sú tam síce údaje, že každá štvrtá má výskyt šikany, ale ja som presvedčená o tom, že tie údaje sú dneska ešte horšie a že mnohé z tých škôl šikanu neriešia tak, ako by mali. Mnohé ich zametajú pod koberec a povedzme si pravdu, mnohí učitelia nemajú dostatočnú kompetenciu na to, aby dokázali v školskom prostredí identifikovať šikanu už v počiatočnej fáze. A v tom, v čom zlyhávame najviac, je prevencia aj v dôsledku nedostatku psychológov a odbornej pomoci. Však keď si uvážite, že na 800 žiakov máme jedného psychológa na základných a stredných školách, tak to je tak enormné číslo, že sa to jednoducho nedá zvládnuť, nie je to v ľudských silách.
Musíme si uvedomiť, že tieto deti to, ako sa vyjadrujú, ako ponižujú, aké vulgarizmy používajú, ako sa šikanujú navzájom, sú len odrazom nás dospelých a tejto spoločnosti, ničoho iného. A ja keď sledujem aj akým spôsobom sa teraz ľudia navzájom k sebe správajú, ale aj to, ako politici a političky reprezentujú túto krajinu, aký slovník majú, vulgárny a zlý, tak sa nečudujme, že tie deti majú takýto slovník. Ak si to dovolia dospelí, ktorí sú normou pre tie deti, tak prečo by sa nemali deti takýmto spôsobom správať v školách?
A nehnevajte sa, keď si premiér krajiny dovolí povedať na oslave MDŽ rasistickú poznámku, mizogýnnu poznámku na ženy a nikto sa pri tom dôsledne v rámci koalície nevyhradí, alebo dneska pán... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Áno, ďakujem pekne za slovo.
Ako sledujem vystúpenie mojich kolegov, tak potvrdzuje sa aj môj odhad, že zákon je nevydareným pokusom o naplnenie jednej z reforiem komponentu 12. A nie je to jediný problém, ktorý tento komponent má. V dôvodovej správe k zákonu sa uvádza, a to odcitujem, že: „Cieľom návrhu zákona je prispieť k zvýšeniu dostupnosti," a počiarkujem: „kvalitnej psychologickej a psychoterapeutickej starostlivosti a aj to, že sa má zvýšiť odbornosť činností o duševné zdravie." A teraz to podstatné: „K odborným činnostiam v tejto oblasti patrí nepochybne aj kvalitná a moderná a štandardizovaná diagnostika." Súčasťou komponentu 12 bol aj reformný cieľ 3, ktorého zámerom bolo zabezpečenie komplexnej modernizácie štandardných diagnostických a terapeutických postupov. A určite sa pamätáte, nie je to tak dávno, parlament bol informovaný o tom, že tento reformný cieľ rušíme, lebo nie sme ho schopní ho naplniť. Tam bol čas na implementáciu navrhnutý do konca júna ´25. A nestalo sa. A je jedno, či toto má na svedomí táto vláda alebo tie bývalé, ale je to typický modus operandi, ktoré dlhé roky pozorujeme na Slovensku a je to dôvod, prečo sa Slovenská republika nehýbe vpred. My vieme urobiť fantastické plány, fantastické predstavy a realizácia zlyháva. A ako je to v tomto prípade? Tak predložili sme nefunkčný bezzubí zákon, nemáme odborný personál a nevieme ho získať a nemáme ani potrebnú batériu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)