33. schôdza

Ďakujem za slovo.
Oskar, musím povedať, že povedal si to veľmi dobre, len si nadviazal na tú komunikáciu, ktorú má náš kolega Mišo Sabo. A áno, môžem potvrdiť aj to, čo si povedal, že my prakticky len odsúvame ten problém. A povedzme, počas toho covidového obdobia, kedy si myslím, že, a teraz to budem hovoriť aj z príbehov, respektíve zo skúseností, kedy som sa rozprával s rodičmi, že potrebovali vyhľadať tú pomoc pre svoje dieťa počas toho covidu, lebo veľmi psychicky zle zvládali tú situáciu, že boli tie deti zatvorené doma a podobne, ale paradoxom toho všetkého je, že tá pomoc najskôr v niektorých prípadoch bola o polrok. A si predstavte, že to dieťa musí polrok čakať na tú pomoc toho odborníka, aby si nič neurobilo alebo prípadne, aby nešlo s ním ďalej. A ja stále vidím do dnešného dňa, že táto situácia nie je nejakým spôsobom stabilizovaná. A treba si aj úprimne povedať, že Slovenská republika má ako jedna z najviac samovrážd v rámci Európy a za posledné dva roky máme vyše tisíc samovrážd.
Ja sa chcem opýtať pána ministra, že či tento zákon to vyrieši pomôcť, povedzme zníži tie samovraždy, alebo či to relatívne fakt pomôže, to, čo hovoril aj Oskar, pomôže, pomôže prispieť ku tej psychologickej podpore tých detí a vyriešiť tieto problémy. Lebo ja mám pocit z toho, čo tu bolo dnes povedané, že nie.
Ďakujem.

Dej. Ďakujem teda aj tebe, kolega Oskar Dvořák, za tvoj príspevok. Ja si myslím, tam si naozaj povedal asi všetko to, čo sa k tomuto povedať dalo. Rovnako tak som aj počúval príspevok kolegu Saba. Takže rovnako ďakujem, že sa tejto téme venujete. Je to naozaj veľmi dôležitá téma.
Na jednej strane ja som aj rád, že sa o tomto bavíme na pôde Národnej rady, lebo naozaj ja si myslím, že túto tému treba riešiť. Na druhej strane ma mrzí to, že sme tu opäť iba opoziční poslanci a poslankyne a nie je nejaká väčšia príležitosť diskutovať medzi sebou. A to, čo ma na tom, samozrejme, ešte viacej mrzí, je to, že čo spomenul aj kolega Dvořák, a to je, že tento zákon je iba akási formalita, že neprinesie nič zásadnejšie, systémovejšie, neprinesie odborníkov, odborníčky, ktorí by mohli poskytovať túto zdravotnú starostlivosť. A to je na tom asi to najhoršie, že opäť je to iba taká ďalšia premárnená príležitosť na to, niečo s touto témou robiť.
Ja poviem teraz z vlastnej skúsenosti, lebo tá pandémia, ten covid tu bol spomínaný. Tak mňa pandémia zasiahla počas štúdia na vysokej škole. Bol som v treťom ročníku a sám viem, aký negatívny dopad toto na aj moje teda duševné zdravie malo a bolo to naozaj niečo, čo sme nemohli očakávať, a tá izolácia nielenže mala negatívny vplyv na kvalitu toho vzdelávania a na naše duševné zdravie. No a keď sa tu bavíme o tých lehotách, že trvá takmer pol roka, kým niekto, kto vôbec teda sa odhodlá ísť vyhľadať tú zdravotnú zdravotnú starostlivosť, tak teraz ja si neviem úplne predstaviť, že v iných mestách, dajme tomu väčších (správne menších, pozn. red.) ako Bratislava, Košice a podobne, kde už teda vôbec nie je táto dostupná zdravotná starostlivosť o duševné zdravie nejakým spôsobom dostupná, tak ja naozaj neviem, že čo potom takýto ľudia majú robiť. Že my tu naozaj máme obrovský problém. Máme tu síce návrh zákona, ale v zásade nič neprináša, lebo je to iba formalita. A čo ma na tom ešte najviac mrzí, keďže už ten štát totálne zlyháva dlhodobo, naozaj toto nie je problém posledného týždňa, tak máme tu aspoň občianske združenia, mimovládne organizácie, ktoré pomáhajú a suplujú štát a vy ho iným zákonom v tomto parlamente idete tieto občianske združenia šikanovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Tiež som rada, že vôbec hovorí na pôde Národnej rady o dostupnosti psychologickej starostlivosti, lebo je to dôležitá téma. A taktiež vnímam, že je tento zákon nejakým spôsobom nevyužitá príležitosť. Ja to možno poviem, aby si to ľudia vedeli predstaviť, lebo možno mnohí sa s tým naozaj nikdy nestretli. Že máme tu psychológov v tejto krajine, ktorí sú aj vyštudovaní psychológovia, aj si veľmi často z vlastných zdrojov absolvovali celý päťročný psychoterapeutický výcvik, ale pokiaľ nie sú registrovaní v systéme zdravotníctva, tak v podstate fungujú v čisto súkromnom sektore, kde na vlastnú živnosť si prevádzkujú de facto papierovo nejaké poradenstvo na životný štýl. To znamená, že sa dostávajú do jedného vreca s ľuďmi, ktorí na to naozaj nemajú ani kvalifikáciu, ani predpoklady, ale len si teda povedali, že si idú pýtať veľké peniaze za poradenstvo v životnom štýle, čo môže byť aj to, že dajte si ráno vajcia a večer teplú sprchu alebo studenú sprchu, alebo hoc čo. A na druhej strane tu máme akútny nedostatok dostupnosti a hlavne finančnej, akoby dostupnosti psychologickej starostlivosti, ktorá by bola aj finančne dostupná. Lebo my by sme potrebovali, aby to bolo platené zo zdravotného poistenia, lebo mnohým by to naozaj pomohlo. Ono je to pre mnohých naozaj otázka zdravia, ale zdravotné poisťovne to nepreplácajú, lebo tí ľudia nie sú registrovaní v zdravotníckom systéme. A tento problém... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ja sa chcem poďakovať predovšetkým aj Oskarovi, aj jeho predrečníkovi Michalovi Sabovi za to, že sa tejto téme venujú a naozaj ako keby veľmi dôležitým a detailným spôsobom ju spracovali. A vlastne Oskar aj veľmi správne poukázal na to, že ten problém duševného zdravia a takej psychickej nepohody veľmi výrazne vyskočil práve pri covidovej pandémii a v tejto súvislosti mi nedá sa tomu covidu vlastne nepovenovať viac, najmä v situácii, kedy dnes teda bola na vláde správa splnomocnenca pre prešetrovanie pandémie pána Kotlára. A ja som teda zaznamenala vyjadrenie pána ministra zdravotníctva, kde teda povedal, že stojí za vedou a chcela by som ho v tomto podporiť a apelovať naňho, aby naozaj viac v tej verejnosti šíril aj informácie o očkovaní, pretože mňa ako nadchádzajúcu matku dieťaťa veľmi stresuje napríklad to, že nám klesá zaočkovanosť a že ja alebo moje dieťa môžeme byť ohrozené chorobami, ktoré sme tu roky nemali, alebo teda aj covidom. Ja som sa osobne zodpovedne dala zodpovedne zaočkovať v tehotenstve, ale viem, že o tom panujú mnohé mýty. Takže verím, že aj v mene nášho klubu PS, lebo v tomto sme všetci jednotní, vás naozaj vyzývam a apelujem, aby ste v tomto urobili maximum.
Ďakujem.

Ďakujem, Oskar, že si naviazal na mňa a ďakujem za to, že si spomenul a register, lebo to ja som vlastne ani nestihol, alebo nemal som priestor do svojho vystúpenia vtesnať. Ono registre, to je celkom akože bizarnosť v tomto návrhu, lebo aktuálne fungujúca Slovenská komora psychológov nemá registre, hej, po vládach digitálnych lídrov Slovenská komora psychológov pracuje v Exceli, lebo veď data safety. A vec je taká, že ministerstvo zdravotníctva doteraz neukončilo verejné obstarávanie na registre, ktoré podľa plánu obnovy majú byť hotové a pripravené na užívanie do konca júna, hej. To je nepredstaviteľné, aby sa to stíhalo, aby ten register aj pre Slovenskú komoru psychológov alebo pre tú novú superveľkú komoru, ktorú rieši tento zákon, bol funkčný od 1. 7. To jednoducho, to sa nedá, to sa nedá stihnúť a ani sa to naliať vlastne do toho registra. A nehovoriac o tom, že ročné náklady na údržbu tých registrov, ako ich prezentuje ministerstvo zdravotníctva v tomto návrhu, to komora nemá ako finančne zabezpečiť. Čiže to je tiež taká zaujímavosť celého tohto návrhu.
No a ešte naviažem na to, čo už bolo povedané, tak okrem toho, že teraz sa rozprávame o jednom zbabranom návrhu zákona, tak v tieni ostáva ešte druhý projekt duševného zdravia, ktorý už bol spomenutý a ktorý bol z plánu obnovy vyškrtnutý, a je to projekt za päť a pol milióna eur, projekt modernizácie psychohygienistických testov a metód. Tento sa nestihol dokončiť, pretože štyri roky bolo málo a preto ho ministerstvo zdravotníctva ukončilo. A ja teda nechcem ukazovať, ani od toho tu podľa mňa nie sme, lebo to nikam neposúva túto diskusia, aby sme ukazovali prstom, že koho je to vina, toto nepatrí do tejto diskusie, ak sa chceme posunúť ďalej a veci riešiť a problém riešiť a ono je to vlastne bezpredmetné ukazovať prstom. Dôležité je to, že ako táto konkrétna situácia, v ktorej sa nachádzame, ukazuje, že táto krajina jednoducho negeneruje politickú vôľu a silu na to, aby duševné zdravie populácie systematicky sa zlepšovalo, a to je smutné.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
A ďakujem aj kolegovi Sabovi aj Dvořákovi za brilantné príspevky, oba podpisujem. Zároveň, zároveň by som chcel zdôrazniť potrebu zmeny kultúry v tejto oblasti, tak ako to Oskar, tak ako to Oskar spomínal. Je to niečo, čo akoby nepotrebujeme na to žiadny zákon, nepotrebujeme na to žiadne peniaze, je to o tom, že sa zamyslíme nad tým, čo a ako komu hovoríme, lebo naozaj stigmatizácia duševných alebo psychických problémov je ten úplne základný problém a vidím to v dennodennom živote vo svojom okolí, že naozaj veľa ľudí, a ja si dovolím povedať, že každý by sa mal zaoberať svojím duševným zdravím, aj preventívne. Nehovoriac o tom, že každý má svoje nejaké ťažkosti, ktoré keď rieši, tak potom sa nezhoršujú aspoň a každý by sa tým mal zaoberať a nie vlastne pomaly je najhoršia nadávka, ktorá teda je nejakým spôsobom spojená s duševným zdravím alebo útokom na duševné zdravie toho, toho človeka, ktorý, ktorého chce niekto uraziť. Toto je naozaj niečo, čo je strašne dôležité, nič to nestojí, iba sa nad tým zamyslieť, pretože naozaj strašne veľa ľudí okolo nás trpí, aj my, každý z nás trpíme, máme také obdobia, alebo aj dlhšie, buďme k sebe, buďme k sebe citlivejší, zároveň túto tému, hovorme o tom, hovorme o tých problémoch, lebo to je naozaj ten prvý krok a všetci sa tu budeme cítiť lepšie vďaka tomu.
Ďakujem.

Ďakujem kolegom za reakcie. Ja chcem teda apelovať, že aby to neznelo, aby som neukončil to tak negativisticky, tá situácia je naozaj zlá a alarmujúca, ale nie je tak zlá ako v iných oblastiach. Viete, že keď sa pozrieme napríklad na sestry, zdravotné sestry, tam nám naozaj fyzicky chýbajú a vieme, je to ťažké ich vyprodukovať. My tuto sme naozaj v situácii, že tuto chce viac-menej že politickú vôľu. My môžme začať od seba, začneme meniť politickú kultúru, začneme, nebudeme si nadávať do psychopatov a podobne, ale ako kebyže aj ten systém si vyžaduje možno viac peňazí a liberalizáciu, trošku pustiť tých ľudí do toho systému. Pretože tí ľudia tam sú, tie výkony sa dejú, ľudia si to platia z vlastného vrecka, stačíte, stačí urobiť to, že my ich pustíme do zdravotného poistenia, my naozaj začneme cielene vynakladať viac peňazí na tieto výkony, tých ľudí, zjednodušíme to, aby sa dostali do toho zdravotného systému, tí ľudia tam sú. Čiže nie je to ani tak, tá situácia nie je ani tak ťažká v tom, že tých odborníkov nemáme, dobre, naozaj že v niektorých oblastiach akože detskí psychiatri a podobne, tam je to problematickejšie, ale ako kebyže o ten krok skôr, kde potrebujeme riešiť tie intervencie cez tú psychoterapiu, tak tam tí ľudia sú dostupní, treba ich pustiť do systému, treba dať na to peniaze. Podobná situácia je aj v školstve. Že tých psychológov vyštudovaných je naozaj množstvo, ale im sa napríklad kvôli platom neoplatí ísť do toho systému, oni, im sa radšej oplatí ísť napríklad robiť psychológa do veľkej korporátnej firmy na ejdžar, idem robiť naozaj že pohovory a podobné veci. Tí ľudia tam sú, chce to, chce to akurát vôľu a zároveň si dokonca aj myslím, že je to naozaj akurát že do veľkej miery o odvahe, pretože tie peniaze, čo tam my zainvestujeme, dobre, tam možno táto vláda by z toho, keby tam hneď tie peniaze dala, za dva-tri roky nebude benefitovať, ale tie benefity sa ukážu štyri, päť, šesť, sedem, osem rokov, pretože tá návratnosť naozaj môže byť v niektorých prípadoch až desaťnásobná, tie štúdie ukazujú, že špeciálne naozaj u detí a u dievčat tá návratnosť bude že obrovská, ak to tam zainvestujeme.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne povedať zopár slov k tejto problematike. Na začiatok by som chcel možno dať také povedzme politicko-morálne nejaké stanovisko a potom prejdeme aj ku konkrétnostiam v rámci tohto zákona, aká je naša, naše stanovisko ako KDH k tejto problematike.
No, to duševné zdravie naozaj som rád, že sa začína o ňom stále viac hovoriť a, bohužiaľ, stále sme ešte v tej fáze skôr hovorenia ako nejakých reálnych krokov. My sme naozaj ako spoločnosť a teda nielen Slovensko, ale aj iné krajiny vystavení obrovským hrozbám a rizikám, čo sa týka teda duševného zdravia detí, ale aj dospelej populácie a už nehovorím napríklad o nejakej gerontopsychológii, gerontopsychiatria iných, iných oblastiach. My sme ešte, vrátim sa pomerne hlboko dozadu, v roku 2020, keď sa ešte pod vedením Mareka Krajčího diskutovalo o tom, čo majú byť tie najväčšie priority v rámci zdravotníctva na nasledujúce obdobie, tak sa zadefinovali jasné tri priority. Prvou prioritou bolo, aby sme investovali do nemocníc, pretože tie majú obrovský investičný deficit, chceli sme urobiť optimálnu nemocničnú sieť, čo sa trochu podarilo, trochu nie. Druhý veľký, druhú veľkú oblasť sme zadefinovali práve duševné zdravie, práve duševné zdravie, ktoré bolo na pokraji záujmu, neboli tam odborníci, neboli tam ľudia, ktorí naozaj vedeli nejakým spôsobom rozvíjať politiky v rámci, v rámci tejto oblasti a stala sa to, stala sa z toho priorita, priorita aj v pláne obnovy. Čiže dvanásty komponent je aj vďaka Marekovi Krajčímu, ktorý tuná sedí, pretože on ako minister vtedy povedal áno, duševné zdravie je oproti, okrem nemocníc a okrem dlhodobej následnej a paliatívnej starostlivosti jednou z našich top priorít. Toto, čo sa dialo potom, žiaľ je taký smutný obraz slovenskej politiky, ako to už veľakrát býva, menia sa ľudia, menia sa gestá, menia sa nejaké, nejakí ľudia na ministerstve a vždy sa začína kdesi odznova, od začiatku, vždy to niekto nový zoberie, ale ako keby nám chýbala nejaká taká vyššia vízia, že kde sa vlastne my chceme dostať, čo chceme vlastne s tým duševným zdravím urobiť a ako to má vlastne celé fungovať. A treba si naozaj uvedomiť, že prečo je to ten problém.
Problém je to naozaj z môjho pohľadu, a to možno nebudete súhlasiť, ale pre mňa je to hlavne obrovská kríza rodín, ktorá je v rámci Slovenska veľkým problémom a to má, samozrejme, veľmi veľa konotácií, dôvodov, prečo to tak je, od toho, že rodičia dávajú tablet svojmu dieťaťu už od malého, útleho veku, tu sa hraj, ja chcem mať pokoj, lebo som unavený po celej práci, potom že jednoducho sa tým deťom prestávame venovať, že na škole takisto nie sme vnímaví, nerozmýšľame, že čo sa takéto adolescentné deti, dospievajúce deti o čom sa bavia, čo sledujú, čo robia na internete a tak ďalej, to sú obrovské veci, ktoré nám postupne vybuchujú pod rukami a do toho prichádza umelá inteligencia, do toho prichádzajú ďalšie a ďalšie zrady v rámci celého systému. No a my tu chceme hovoriť stále len o tom, že máme málo psychológov, málo psychiatrov a proste niečo s tým treba urobiť. No treba začínať aj tam, kde to vlastne celé začína, že ten rozvrat rodín, to, že akým spôsobom fungujeme v spoločnosti. Pokiaľ nedokážeme zastabilizovať napríklad aj naše rodinné prostredie, tak môžme si tu vymýšľať rôzne, rôzne zákony, žiaľ, nebude to fungovať.
Ja som presvedčený o tom, že ak chceme, aby fungovalo duševné zdravie, tak je nesmierne dôležitá integrácia, jednu tú základnú zložku som povedal, to je rodina, druhá je škola, tretia je samozrejme aj nejaká záchytná sieť čo sa týka psychiatrov, čo sa týka psychológov, čo sa týka psychoterapeutov a všetkých, ktorí sú ale len podpornými, podpornými prostriedkami na to, aby sme sa ako spoločnosť vedeli tolerovať, aby sme vedeli fungovať medzi sebou, vychádzať, aby sme neboli naozaj vystavovaní možno aj poruchám psychiky alebo dokonca nejakým psychotickým stavom, ktoré, z ktorých sa môžu niektoré, niektoré veci vyvinúť, do ktorých sa môžu niektoré veci vyvinúť. Takže tá integrácia je nesmierne dôležitá, darmo napíšeme len nejaký zákon, pokiaľ tá integrácia nebude zapadať do seba ako ozubené kolesá, nebude to fungovať.
Veľmi dôležitá je implementácia, pretože tu sme takisto svedkami, povedal som, že my sme mali tiež nejakú krásnu víziu, chceli sme niečo urobiť, dali sa na to peniaze, dokonca veľké zdroje sa uvoľnili práve na duševné zdravie, ale potom postupne, žiaľ, sa ukazovalo, že tento zámer možno nebol celkom správny, tento zámer, nie sú na to ľudia, tento zámer sa možno v iných krajinách dá uplatniť, ale na Slovensku nie, no a, bohužiaľ, sme sa dostali do situácie, aká tu je, že to duševné zdravie si nikto veľmi nechcel prisvojiť, nechcel zobrať za svoje, no a už teraz vlastne len hľadáme riešenia, akým spôsobom tie finančné prostriedky, ktoré sú alokované na túto oblasť, nejako zachrániť. No a tu sa dostávam teda k tomuto nášmu zákonu, že aj tento návrh, ktorý tuná pán minister priniesol, je niečím takým podobným, že je síce veľmi obsiahly, tvári sa to ako veľmi sofistikovane, je tu naozaj popísané toho veľa, dokonca aj etický kódex, ako sa majú psychológovia správať, ale keď si len pozrieme, akým spôsobom dochádza ku tejto legislatívnej, legislatívnemu návrhu, tak už nám na prvý pohľad musí prísť zvláštne, že nie je akýmsi spôsobom prijatý celou verejnosťou, celou tou odbornou verejnosťou, psychológmi, psychoterapeutmi a ako keby bol šitý vlastne na mieru možno tým klinickým psychológom, ktorí sú samozrejme nejakou takou dominantnejšou časťou v tejto oblasti, ale rozhodne nie rozhodujúcou, lebo sú len malým časť, malou časťou všetkých psychológov, ktorí pôsobia na Slovensku.
No a už keď sa len pozrieme, ako prebiehalo to MPK, ja som tu nebol, keď rozprával aj pán poslanec Sabo a asi to už viacerí spomínali, že ak je počet vznesených pripomienok 393, 393 vznesených pripomienok a z toho je 76 zásadných, no tak to už nám musí docvaknúť, že asi nie je celkom všetko v poriadku. No a ak si pozrieme tie vyhodnotené, tak z tých zásadných pripomienok, to znamená to sú pripomienky nieže niekomu sa nepáči nejaká veta v zákone, aleže on zo svojho pohľadu klinika, človeka, ktorý pracuje v tom teréne, toto vníma ako veľký problém, tak z týchto 76 bolo akceptovaných len 23. A celý tento návrh išiel do vlády s rozporom a vláda ho takýmto spôsobom s rozporom prijala. Toto je naozaj veľký precedens, pretože ak chceme, a dúfam, že chceme, aby bol implementovaný, aby posunul duševné zdravie na Slovensku, tak jednoducho nemôžeme ho takto lámať cez koleno. No mne sa niekedy zdá, že, pán minister, pri všetkej úcte, prichádzate s návrhmi ako my z opozície. My nemáme ansámbl ľudí, ktorý dokáže perfektne pripraviť nejaký návrh, prichádzate s vecami, ktoré nie sú ešte detailne prediskutované v odborných spoločnostiach. Áno, to kritizujú aj nás, že my teda nechodíme do tých odborných spoločností, ale my sme opozícia, my nemáme na to dostatok ľudí, ktorí by, ktorí by dokázali vlastne absorbovať a my skôr prichádzame s nejakými, s nejakými, s nejakými témami, ktoré chceme otvoriť a ktoré si myslíme, že sú dôležité. Ale ak prichádza návrh z ministerstva, tak musí byť pripravený kvalitne. Musí byť pripravený kvalitne, pretože to má dopad na bežný život našich psychológov, psychoterapeutov, psychiatrov, celý tento segment. No a žiaľ tu musím povedať, že tento zákon aj podľa týchto pripomienok zjavne pripravený nie je.
Komora psychológov, to je tá komora, ktorá by mala byť tým základným orgánom, ona sama komora dala v MPK 75 pripomienok. Takže ako je možné, že nebola ako gestor zapojená do tohto celého procesu? Tým základným cieľom bolo zriadenie akejsi nadrezortnej komory a cieľom bolo, aby vlastne hlavne aj tí psychoterapeuti, ktorí pôsobia teraz v rôznych pozíciách, teda môžete byť lekár, môžete byť logopéd, môžete si urobiť určitý kurz a ste psychoterapeut, tak aby sa to nejakým spôsobom zjednotilo. A ja tomu aj rozumiem, rovnako rozumiem aj tomu, že teda tie služby, ktoré poskytujú psychoterapeuti, psychológovia, môžu byť rôzne. Niekto robí kvalitnejšiu prácu, niekto menej kvalitnú, nie je to celkom kontrolované, nie je to regulované a bola tu snaha, aby sa to nejakým spôsobom zaregulovalo, ale zjavne nepodarí sa toto cez túto, cez túto, cez tento zákon, pretože napriek tomu pretrváva veľmi veľa výnimiek pre iné rezorty, pre školstvo je výnimka, pre sociálne veci, pre vnútro, pre obranu. Čiže ten pôvodný zámer, aby sme nejakým spôsobom dostali všetkým na jednu loď, sa tu zjavne, toto sa nám zjavne touto novelou nepodarí.
Sú tu rôzne zaujímavé veci, napríklad povinnosť poistenia za škodu vzniknutú pri výkone profesijnej činnosti. No čo sa týka zdravotníctva, nie je to štandardom, aby bola napríklad takáto povinnosť poistenia za škodu. Ja osobne si myslím, že to nie je zlý nápad, je to bežná prax, ak niekto robí súkromného lekára, povedzme aj psychológa, tak mal by mať poistenie škody, ak v prípade svojej činnosti dôjde k nejakému poškodeniu zdravia, ale je to v tomto kontexte niečo navyše, čo teda psychológovia by robiť mali a ostatní zatiaľ nemusia.
Rovnako, čo vnímame ako riziko, je supervízna činnosť, ktorá ešte stále nie je zadefinovaná a ako bude vyzerať, ako bude vyzerať to certifikačné štúdiom, ako bude vyzerať akreditácia, toto všetko sú zatiaľ nevytvorené veci a prichádzame s návrhom, ktorý, ktorý zatiaľ tieto veci nedefinuje, nevieme, v akej časovej osi sa nachádzame, že koľko na to budeme potrebovať času. Chýbajú prechodné ustanovenia, to je ďalší veľký problém, že mal by začať účinnosť tohto zákona od 1. 7. 2025, ale, ako už spomínali aj kolegovia predo mnou, je tuná veľmi veľa rôznych psychológov, psychoterapeutov s rôznymi druhmi kurzov a táto diverzita nemá dostatok času na to, aby sa prispôsobila novému zákonu. To znamená, že mrzí nás, že ste do toho nedali aspoň nejaké prechodné, prechodné ustanovenia, ktoré by pomohli a predĺžili ten interval, dokedy sa musia, musia nastaviť. Celkom zaujímavý je teda ten etický kódex ako príloha zákona. Je to také trochu špecifikum. My tie zákony, neviem teda, či úmyselne, ale väčšinou sa nám to celkom darí, komplikujeme, škrabeme sa cez ucho, dávame tam veci, ktoré možno sa kľudne vedia nechať v nejakej podzákonnej norme, no my tu máme aj teda ten etický kódex psychológa, ale tak, ako je naformulovaný, tak sú to také kvetnaté vety, ktoré pôsobia až veľmi rušivo, keď sa pozriete, že sú súčasťou, že sú súčasťou, že sú súčasťou zákona. Takže myslím si, že tieto veci by možno ani v zákone nemuseli byť a mohlo sa to riešiť podzákonnou normou.
Celkom zaujímavé je aj to, čo spomínal aj pán, pán Gašpar, je tá pripomienka Generálnej prokuratúry, lebo práve tu v tom etickom kódexe je, čuduj sa svete, aj takáto pripomienka Generálnej prokuratúry, ktorá vlastne hovorí o tom, čo sa asi udialo. Nie je to teda také explicitné, ale, ale predpokladáme, že Generálna prokuratúra, na ktorej pôsobí aj pani, pani sestra teda nášho premiéra Roberta Fica, tak napísala niečo také: „Pri osobných vyhláseniach vo verejnom priestore registrovaná osoba deklaruje, že hovorí o svojich vlastných názoroch a nereprezentuje všetkých príslušníkov profesie." To znamená, že takúto, takúto symboliku máme my vlastne v tomto navrhovanom takisto zákone. Čiže etický kódex zdravotníckych pracovníkov napríklad na porovnanie nič takéto neobsahuje. Čiže je to, samozrejme, nejaká novinka, ktorá tu prišla, predpokladám, z pera sestry pána Roberta Fica. Takže toto je tiež celkom zaujímavý, zaujímavý moment.
Nebudem ďalej dlho diskutovať, povedal som asi tie najdôležitejšie, že myslíme si, že tá pôvodná myšlienka bola správna, že chceli sme a asi zákonodarca chce nejakým spôsobom nastaviť veci lepšie, aby fungovali, no ale obávam sa, že prijatím tohto zákona sa situácia nezlepší. Je to zákon, ktorý je zákon pre zákon, aby sa splnil určitý míľnik plánu obnovy, aby sme neprišli o zdroje, ktoré boli alokované na túto oblasť, a myslím si, že takýmto spôsobom nenaštartujeme to, čo, o čom som hovoril na začiatku, že duševné zdravie na Slovensku bude prioritou a že bude, budeme pracovať na tom, aby sa duševné zdravie občanov Slovenskej republiky zlepšilo.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Peťo, to, že si zhrnul v podstate, čo v tom zákone chýba a to, čo by tam malo byť, je jednoducho holý fakt. My dneska podľa mňa tým zákonom riešime to, aby peniaze z plánu obnovy neprepadli, ale povedzme si naozaj takú, takú úprimnú, taký úprimný pohľad do našej spoločnosti.
Keď som bol v Spišskej Starej Vsi pri tej, pri tej vražde, kde mladý útočník zabil pani zástupkyňu a zabil svoju spolužiačku, tak som sa o tom rozprával s rodičmi, rozprával som sa aj s psychológmi, ktorí tam zasahovali, a bolo smutné skonštatovanie, že naozaj termín, termín, aby ste dobre počuli, k detskému psychológovi, k detskému psychiatrovi môže byť aj pol roka, pol roka. Naše deti, naša budúcnosť majú problémy. Majú problémy s tým, ako sa spoločnosť vyvíja, nevedia si niektoré veci sami vysvetliť a potrebujú odbornú pomoc, ale nemajú ju od koho dostať, lebo detských psychológov a na psychiatrov jednoducho nemáme. My ich nevieme zabezpečiť a týmto zákonom ich podľa mňa ani nezabezpečíme. Chýbajú nám a budú nám chýbať naďalej. A je to také zrkadlo aj do našej spoločnosti, aj do politiky, že my slovo debil, imbecil, psychopat používame ako normálne súčasť, my to tu používame ako keby sa normálne nechumelilo, my si tu nadávame, všetci to sledujú, veď to odniekiaľ ide. A je to aj naša vizitka, nás politikov. A je to chyba, že sa takto správame, lebo my sme obrazom toho, ako sa spoločnosť vyvíja. My si tu nadávame, my tu na seba rozprávame veci škaredé a deti to vidia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán podpredseda, pokojne sa, zapojte sa do diskusie, zoberte si slovo ako rečník a vyjadrite sa, nemusíte moderovať diskusiu. To sa od vás neočakáva. Očakáva sa, že sa postavíte tam za ten pultík a budete rozprávať, pretože zatiaľ jediný človek, ktorý sa sem prišiel vyzvracať, bol váš kolega Mažgút. A inak akože vecná a odborná, profesionálna debata k tejto téme neexistuje. Jediný, kto diskutuje o duševnom zdraví, pretože to považujeme za prioritu, sme tu my. Pán minister tam poklepkáva si hlavou, dáva za pravdu, neviem, čo si popravde myslí, ale naspäť teda ku kolegovi.
Mňa zaujala, zaujalo to stanovisko, že nemáme kapacity pripraviť nejaký protinávrh alebo, alebo vylepšiť tento zákon. No pravda je taká, že tento zákon, tento návrh je neopraviteľný. Už len k tej podstate, že je nevykonateľný, ja neviem si predstaviť, že čo za vesmírnu silu by sme museli vynaložiť, aby sme to opravili v krátkosti času do druhého čítania. To sa jednoducho nedá. No a je to o to alarmujúcejšie, že nám okrem toho, že ako spoločnosť v akom sme stave a ja o tom ešte dnes budem rozprávať, o tom, aký dopad má aj politický, politický jazyk a ako sociálne siete a všetko pôsobí na generáciu špeciálne mladých ľudí, tak okrem toho teda, že tento zákon, tento návrh zákona zužuje prístup k zdravotnej starostlivosti a uzatvára ho v zdravotníctve namiesto toho, aby ten deklarovaný cieľ, aby ho rozšíril, tak popri tom nám tu pôsobia na scéne rôzni ezopezo ľudia, hej, Haré Krišná, ktorí sa tu tvária, akože my vás vyliečime, my vám pomôžeme, kúpte si tento kameň, tento, tento olejček a bude vám dobre, choďte si zabehať, keď vám je zle, čo je absolútne škodlivé, tak ja neviem, ešte, ja som si myslel, že mňa už napríklad nič neprekvapí, ale minule som sa dozvedel, že Martin Jakubec, ten, čo spieva v Senzi hity, hej, že ten sa najnovšie tvári ako psychoanalytik, tak ja neviem, že ešte čo potrebujeme, aby sme sa zastavili a začali konať.